Konečne dobrý nápad: Zrušená železničná trať sa zmení na raj bicyklistov

Vlak z Poltára do Rimavskej Soboty navždy dojazdil. Čo zostalo, to by bol vzal čert, ako vlastne takmer všade inde. Tu však umieračik znamenal nový začiatok. Namiesto rušňov a vagónov by celá trasa mala slúžiť cyklistom.

Domov

Tak, prvý vlak do Poltára odchádzal už o pol štvrtej ráno, - povie Eliška Nôtová a vzápätí začína recitovať cestovný poriadok vlakov odchádzajúcich zo stanice Hrnčiarske Zalužany do Poltára i do Rimavskej Soboty.

Hlas sa jej pritom ani raz nezachvie, akoby to čítala. Nebolo by na tom azda nič také mimoriadne zvláštne, keby to neboli cestovné poriadky z rokov 1953 až 1968! Práve vtedy bol jej otec náčelníkom tejto železničnej stanice a ona bývala na prvom poschodí budovy.

Na polceste v Hrnčiarskych Zalužanoch

„Bol to pekný byt,“ vraví. „Dve veľké izby, obrovská kuchyňa, ale vodu sme nemali, museli sme si ju nosiť.“ Zdá sa však, že spomienky jej zostali iba na to pekné, napríklad na točité drevené schodisko, ktoré viedlo z prízemia hore. Vlastne, to nie sú spomienky, to schodisko v budove zostalo.

Foto: Emil Vaško

Napodiv. Inak je to smutný pohľad. Smeti, všade sprosté grafity, zväčša nadávky v anglickom jazyku, ktoré ten obraz skazy menia až na tragikomédiu, keď si všimnete, že pisateľ urobil gramatickú chybu a sexuálne radovánky teraz hrozia - kačke. Okná nikde. „Boli tu nejakí záujemcovia, ktorí stanicu chceli kúpiť. Vzali okno, že podľa neho dajú urobiť nové, a viac sa neukázali.“ V pozadí modrý železničiarsky domček, milý, ale keď podídete bližšie, zistíte, že je polozborený a časť z neho zhorela. „Tam bývali pochôdzkari a výhybkári, za socializmu tu premávalo veľa nákladných vlakov. Vozili šamot, hnojivá do družstiev. Potom v domčeku bývali Rómovia a on sa rozpadol.“ Sme na polceste železničnej trate z Poltára do Rimavskej Soboty.

Foto: Emil Vaško

Trate, ktorá merala bezmála tridsať kilometrov, bolo na nej desať mostov a jeden šesťdesiatmetrový tunel. Patrilo k nej aj niekoľko budov, okrem železničnej stanice v Hrnčiarskych Zalužanoch ďalšie stanice, zastávky, strážne domčeky, sklady... Slúžila od roku 1913 do roku 2000, keď ju zrušili. Železnice strhli koľajnice, zmizla aj väčšina podvalov, dokonca sa porúčal jeden most, ktorý sa zišiel na inej trati.

Vlak z Poltára do Rimavskej Soboty navždy dojazdil. Čo zostalo, to by bol vzal čert, ako vlastne takmer všade inde. Tu však umieračik znamenal nový začiatok. Namiesto rušňov a vagónov by celá trasa mala slúžiť cyklistom.

Posteľ namiesto výdajne lístkov

Viete si predstaviť, že by tu jazdili ľudia na bicykloch? „Ale, samozrejme, aspoň by tu nebolo tak smutno!“ vraví pani Nôtová v Hrnčiarskych Zalužanoch. „Mne prekážať nebudú, ja si zbalím veci, prejdem cez tento kopček a som pri svojom jazere aj s udicou,“ rozpráva Ján Cienik. Pred pár rokmi kúpil na dražbe vyše storočnú železničnú stanicu v Maštinci za 2 500 eur a keď už kupoval, tak kúpil aj jazero, ktoré vzniklo na mieste, kde ťažili hlinu.

Foto: Emil Vaško

„Kúpil som lacno, to je pravda, ale utopil som v tom baraku ďalších 35-tisíc eur.“ A to mu ešte stále cez omietku svieti nápis - MAŠTINEC. Ale aj tak, to, čo s ňou dokázal urobiť, je zázrak. Dnes spí tam, kde kedysi predávali lístky, a má aj pivnicu, ktorá slúžila na skladovanie uhlia. Aj keď nemá izoláciu, nezateká a majiteľ to pokladá za div sveta. „Ako to urobili, neviem. Ale tá strecha! Každá normálna by mala mať 45-stupňový sklon, táto má iba 38-stupňový!“ Kým sa on rozčuľuje nad sklonom strechy, my sa kocháme pohľadom na malé okrúhle okienko, aké staré stanice mávali. Obzeráme si aj zvyšné budovy v okolí, zaujme nás jedna drevená, ale tá je vraj ničia. To už neplatí o štyroch kyselkách v dedine.

Za minerálku síce vyberať peniaze nemôže nikto, ale za parkovanie, to áno. Jedno euro. Mimochodom, keby sa tadiaľto viezol človek na bicykli, iste by na chvíľu zastal. Veď štyri minerálky blízo seba a každá iná, to je rarita! Bolo to vraj pekné spojenie. Takto si na železničnú trať z Poltára do Rimavskej Soboty spomína primátor Poltára Pavel Gavalec.

Foto: Emil Vaško

Pridá aj historku o tom, že tunel neslúžil iba železnici, ale aj láske - keď doň vlak vošiel a kým z neho vyšiel, mládenci stihli vystískať dievčatá. Hovorí o tom, že okres má čo ponúknuť a cyklotrasa by ho zrejme predala veľmi dobre. A prišli na to, že z trate by bola dokonalá cyklotrasa. „Pozemky sú majetkovo usporiadané, násypy hotové.“ Ale ani tak na to obce a mestá peniaze nemali a nakoniec starú železnicu získal banskobystrický vyšší územný celok. Za euro. To, čo sa môže na prvý pohľad zdať ako sen, vyzerá reálne. „Cyklistická komunikácia medzi mestom Poltár a mestom Rimavská Sobota bude vybudovaná. Predpokladaný termín dokončenia stavby je rok 2023. Stavba sa začala v roku 2015 vybudovaním cyklistickej komunikácie s dĺžkou približne 1,67 kilometra od Rimavskej Soboty. Budovanie cyklistickej komunikácie bude pokračovať tento rok s dĺžkou 3,77 kilometra od mesta Poltár,“ napísala nám Michaela Piliarová, vedúca oddelenia propagácie a cestovného ruchu Banskobystrického samosprávneho kraja.

Skrytý v kriakoch

Ale čo tunel? Viete si predstaviť väčšiu raritu ako tunel na cyklotrase? „Bude riešený v projektovej dokumentácii“, to znie pekne, ale zatiaľ je problém čo i len nájsť ho. „Musí tam byť!“ tvrdí nám Nora Kováčová, ktorá má v prenájme ďalší železničný objekt, stanicu Ožďany. „Koľkokrát som si pri ňom robila ohník! Pekne choďte po trati a prídete k nemu. Nemohol zmiznúť!“ hovorí. A tak sa znova driapeme pri diere, čo zostala po premiestnenom moste, na násyp a predierame sa húštinou vyrastajúcou z blata. Čo krok, to hra na sochy, ako sa človek pokúša udržať rovnováhu. Ale môžete písať o rarite, ktorú ani neuvidíte?

Foto: Emil Vaško

Najmä keď niektorí vraveli, že v tuneli bývajú bezdomovci či Rómovia?! Prechádzame popod rýchlostnú cestu a vidíme len ďalšie krovie. Nakoniec sa však vynorí! Čierna diera obrastená lianami. Človek má pocit, že objavil Ameriku. V tuneli nebýva nikto, dá sa prejsť z jednej strany na druhú a celkom vám postačí svetlo z mobilu. Paráda!

Nechávame sa unášať fantáziou: vezieme sa na bicykloch, prejdeme neexistujúci most, v tuneli, kde je dokonalá akustika s echom, si z plného hrdla zakričíme a vezieme sa ďalej... Nie je to až také nepredstaviteľné, keď sme videli úsek cyklotrasy popri rieke Rimavica v Rimavskej Sobote a splanírované úseky bývalej trate za Poltárom. Vyzerajú inak ako divočina pred tunelom, aj keď už niekto stihol ukradnúť časť štrku, ktorú sem nasypali. Žiadalo by si to vizualizáciu, ale žiadna zatiaľ nie je. A predsa sa na tej cyklotrase pracuje!

Elegantné riešenie

Víziu má v hlave aj Pavel Olšiak, prednosta Mestského úradu v Poltári, ktorý nás celý čas sprevádzal. Nielen tejto trate, ale aj toho, čo by návštevníci Hornohradu mohli vidieť. Prstom po oblohe lietame od vodnej nádrže v Málinci po roviny na Ipli, zastavíme sa pri Tureckom moste v Poltári, jednom z najstarších na Slovensku.

Popŕcha, ale my sa kúpeme v bazénoch, ktoré sú v tunajšom okolí hneď dva, vozíme sa na koňoch na ranči len kúsok od bývalej trate. Áno, aj my máme čo ukázať svetu. Ešte väčšiu víziu má Štefan Nagy z občianskeho združenia NovoCk, ktorého členovia prišli s viacerými projektmi pre deti. Napríklad pre základné školy - Vypni počítač, sadni na bicykel.

A bol to opäť Štefan Nagy, vďaka komu sa do Lučenca dostala ďalšia cyklistická akcia - Detská tour Petra Sagana. Nájdu nového Sagana? Podľa neho, kým bude Sagan Saganom, cyklistika má u nás budúcnosť. Tá jeho vízia je však ešte odvážnejšia - on už v mysli spája maďarské cyklotrasy od Salgótarjánu popri Ipli s Poltárom a ďalej s Málincom, pripája k nim našu trasu z Poltára do Rimavskej Soboty a nakoniec spomenie, že sa už pracuje aj na trase z Poltára do Haliče.

Vraj, kto nevidel Haličský hrad, nevidel nič. A pozrieť si ho z bicykla? Jeho slovami: „Elegantné riešenie.“ A tak máme pred očami pavučinu cyklotrás vedúcich od maďarských hraníc cez celý Novohrad aj Hornohrad. A popritom si spomenieme na úbohú železničnú stanicu v Hrnčiarskych Zalužanoch, z ktorej odchádzal prvý vlak o pol štvrtej ráno.

Zdá sa, že starý svet sa naozaj nemusí ocitnúť v troskách, že ten nový môže byť zaujímavý, príjemný a - lákavý. Aby sme to celé zaklincovali, dodajme ešte jednu myšlienku Štefana Nagya: „A nakoniec, je to dôkaz, že vymyslieť niečo dobré sa dá aj inde ako v Bratislave.“

Domov