Ľudia z garáží: Bratislavskí bezdomovci si našli bývanie. Teraz ich chcú z neho vyhnať developeri

Mestská časť Bratislava-Nové Mesto búra staré nevyužívané garáže. Pre ľudí, ktorí nemajú kam ísť, sa však stali domovom. Existuje riešenie?

Domov

Renáta, Peťo, Záhorák, Betka, Stano, Karol, Štefan, ktorému hovoria Bukši, dvojčatá Julo a Jožo. To je časť obyvateľov nevyužitých garáží pri železničnej trati na Zátiší v bratislavskom Novom Meste. Pre tridsaťpäť ľudí sa stali domovom. Obývajú ich už trinásť rokov. Posledných pár týždňov sa na garážach objavujú nalepené letáčiky o ich búraní. Upozorňujú nelegálnych nájomníkov, aby ich opustili. Začal sa kolotoč sťahovania. Ľudia na najnižšom rebríčku spoločnosti sa postupne presúvajú do posledných garáží, ktoré ešte stoja. Nevedia, čo bude o pár dní. Pravdepodobne si poviete - načo ich ľutovať, sú to asociáli, robia iba neporiadok a ak chcú, môžu ísť do nocľahárne.

Roky neriešenia

V skutočnosti si obyvatelia svoje garáže maximálne zútulnili. Neopustili sa, vnútri udržiavajú poriadok. Niektorí majú dokonca zamestnanie, iní zarábajú aspoň zberom kovu a papiera. Susedia držia spolu. Kto má kachle alebo plynovú bombu, navarí ráno teplú kávu aj ostatným. Aj keď majú garáže namiesto zamknutých dverí len záves, ľudia si medzi sebou nekradnú. Záhorák pred pár dňami v poslednej chvíli vbehol do garáže, ktorú už búrali mechanizmy, aby z nej zachránil iného bezdomovca.

Iste, je pochopiteľné, že pozemky aj garáže majú svojich majiteľov a tí majú s týmto miestom iné plány. Areál patrí mestskej časti Nové Mesto. Tá sem plánuje presťahovať podnik verejnoprospešných služieb EKO, ktorý má na starosti údržbu komunikácií, chodníkov, tržníc, športovísk a zelene. Sandra Tordová z občianskeho združenia Proti prúdu, ktoré s ľuďmi bez domova dlhodobo pracuje a vydáva pouličný časopis Nota bene, však upozorňuje, že obyvatelia garáží nemajú kam ísť. „Situácia, v ktorej sa ocitli, odzrkadľuje roky neriešenia problému dostupného sociálne bývania.“

Robert: Vyšiel z basy, vďaka sociálnej pracovníčke Anke to zatiaľ zvláda. Keby bol odkázaný sám na seba, možno by tiež skončil v garážach.
Robert: Vyšiel z basy, vďaka sociálnej pracovníčke Anke to zatiaľ zvláda. Keby bol odkázaný sám na seba, možno by tiež skončil v garážach.
JANA ČAVOJSKÁ

So zlomeným kĺbom

Predsudky našepkávajú, že ľudia zo Zátišia budú agresívni, pokúsia sa ma okradnúť a vyženú ma preč. Opak je pravda. Jožo a Julo ma pozývajú do svojej garáže. Tridsaťosemročné dvojičky. Julo sa o Joža oddane stará. Jožo totiž pred rokom spadol tak nešťastne, že si dochrámal bedrový kĺb. Rana sa mu na ulici infikovala. Vznikli komplikácie. Sedemkrát ho operovali. Jožo doteraz chodí len s barlami. V podmienkach garáže bez vody, kúrenia a elektriny je život s takýmto hendikepom nepredstaviteľný. Julo a Jožo sú Bratislavčania, z Petržalky. Vyučili sa v odbore ovocinárstvo a vinohradníctvo a Julo aj za zdravotného asistenta.

Roky pracovali. Jožo vo fabrikách v Nitre a Julo ako sanitár na Kramároch. Teraz Jožo bezmocne sedí na matraci, ktorý si bratia priniesli zo svojej predchádzajúcej garáže. „Za posledných desať dní sme sa pre búranie sťahovali štyrikrát,“ hovorí rezignovane. V tejto garáži si nemôžu osadiť kachle. Darovali ich susedom. Práve sa ochladilo a oni ledva pod dekou prežili noc.V ich živote sa stalo niečo, čoho sa ani dlhým rozhovorom nedokážem dopátrať. Pred pár rokmi skončili na ulici. Bývali na ubytovni, potom si prenajali záhradnú chatku na Žabom majeri. Nakoniec im zostala garáž na Zátiší.

Prvú si zariadili ukážkovo, aj s veľkým obrazom Ježiša Krista. Pred búraním z nej stihli odniesť pár vecí. Ďalšie tri sťahovania ich majetok stenčili. Teraz im zostal matrac, deky, skrinka, kufre, malé rádio na baterky, metla, pár nádob, vozík, Jožove barly a vysoké čierne vedro prikryté doskou. Toaleta pre Jozefa. Julo chodí do nákupného centra. Kúsok od garáží funguje Domov svätého Jána z Boha. Tam si títo ľudia chodia po vodu a trikrát do týždňa do sprchy. Predávajú tam obedy za štyridsať centov. Mesačný príjem dvojčiat je 96 eur a 60 centov z Jožovej sociálnej dávky a péenky. Julo zbiera starý papier a železo, zarobí si asi tri eurá denne. To nestačí na nijakú ubytovňu. Príbuzných nemajú. „Otec zomrel. Mama sa o nás nezaujímala. Vychovala nás babka. Mala 97 rokov, keď zomrela,“ rozpráva Jožo.

Štefan: Hovoria mu Bukši. Rád všetkých rozveseľuje hrou na gitare.
Štefan: Hovoria mu Bukši. Rád všetkých rozveseľuje hrou na gitare.
JANA ČAVOJSKÁ

Plány

Vonku hrá Bukši na gitare a spieva. Priečelie jeho garáže ani nevyzerá ako garáž. Je obložené drevom a ozdobené obrázkami. Vnútri sú postele, skrinky s oblečením, stôl a stoličky. Bukši tu býva s bratom Karolom, kamarátom Stanom a so psom Pinďom. Ich najstarší brat Evžen žil tiež dlhé roky v tejto lokalite. Bolo ich deväť súrodencov. Z toho, čo Evžen rozpráva, mám pocit, že na ulici skončili všetci. Chlapcov totiž úrady rozhodili do detských domovov. „Bolo nám tam lepšie ako doma. Aspoň sme sa vyučili,“ konštatuje Evžen. Rodičom odpustil, vie aj, kde otec býva, ale netúži po kontakte s ním.

Ďalšiu garáž obývajú dva páry. Záhorák s Betkou a Peťo s Renátou. Keď si vypijú, tak sú v noci hluční, čo sa nepáči dvojičkám. Majú však plynovú bombu a ráno susedom ochotne varia kávu. Kedysi mali normálny život. Renáta robila upratovačku na Kramároch. Pred ôsmimi rokmi ju prepustili. Peťo predával v obchode s elektronikou.

Teraz zbierajú železo a papier. Hodí im to pár eur denne. Krútia hlavou, že na ubytovňu im takýto príjem v žiadnom prípade nestačí.Majú však svoj plán. Keď ich vysťahujú z garáže, postavia si kúsok ďalej, tam pri železničnej trati, domček z dreva. Už zhromažďujú materiál. Počuli, že stačí zaplatiť železniciam šesťdesiat eur ročne za prenájom pozemku a budú tam môcť legálne byť. Čo zrejme nie je pravda.

Záhorák: Z garáže, ktorá už-už mala spadnúť, vytiahol iného bezdomovca. Zachránil mu život.
Záhorák: Z garáže, ktorá už-už mala spadnúť, vytiahol iného bezdomovca. Zachránil mu život.
JANA ČAVOJSKÁ

Záhorákove trampoty

Zisťujem, že Záhoráka poznám. Volá sa Peter. Pred deviatimi rokmi som ho so streetworkermi občianskeho združenia Proti prúdu stretla v zberni kovov. Mal ranu na nohe a v nej červíky. Majiteľ zberne mu dal prácu, mal strážiť a preberať prinesené suroviny. Za ubytovanie v maringotke a jedlo. Areál zberne mal zakázané opustiť. Aj keď mu noha hnisala, nedovolil si odísť.

Záhorák má v lekárskej správe, ktorú vyťahuje z peňaženky, dlhý rad diagnóz. Trombóza, zápal obličiek, mozgová porážka, občasné straty vedomia, embólia, obštrukčná choroba pľúc, zväčšené srdce, tvrdnutie pečene. Závislosť od nikotínu a alkoholu.Narodil sa v Plaveckom Štvrtku, bol ženatý, mal zamestnanie. Za mladi hrával futbal. Dnes, vo svojich 57 rokoch a po tridsiatich rokoch na ulici, nevidí východisko. Dokáže však ešte každé ráno vstať a ísť zbierať staré železo. Je typickým príkladom človeka, ktorý celý život klesal a klesal po priečkach spoločenského rebríčka a nevedel si s tým poradiť.

Ako ho na prácu v doslova nevoľníckych podmienkach využili v zberni, tak ho zrejme využívali aj inde.Garáž na kraji je úplne iná ako ostatné. Vonku je posedenie. Stolík s veľkonočným obrusom, kvety, dve stoličky. Vnútro je príjemne vykúrené pieckou. Ani nevyzerá ako garáž. Dokonca to tu vonia - 65-ročná Marika a 47-ročný Jožko si ju zariadili ako malý bytík.

Posteľ, pohovka, stôl, obývačková stena. Kopa drobnôstiek, obrazov, sošiek Panny Márie. Na zemi čistučké koberce. Majú tu zavedenú elektrinu. Vnútri sa svieti a v rohu hrá telka. Za garáž platia majiteľovi mesačne dvadsať eur. Marika má zamestnanie, za dve päťdesiat na hodinu umýva riady. Niekedy je v práci od siedmej ráno do jedenástej večer.

Renáta: Keď rúbala drevo, kus sa jej zapichol do nohy. Rana jej začala hnisať.
Renáta: Keď rúbala drevo, kus sa jej zapichol do nohy. Rana jej začala hnisať.
JANA ČAVOJSKÁ

Konečná fáza

Do areálu vchádza auto. „Anka,“ tešia sa obyvatelia garáží. Anna Debnárová sa už dlho angažuje v pomoci ľuďom bez domova. Dobrovoľne v organizácii Kresťania v meste a dva roky aj na pozícii terénnej sociálnej pracovníčky mestskej časti Bratislava-Nové Mesto. Pre ľudí z garáží je niečo ako posledná nádej. Začali jej dôverovať.

Dúfajú, že pre nich nájde nejaké riešenie. Anna Debnárová priviezla nejaké jedlo a navlieka si rukavice, aby Renáte ošetrila nohu. Má na nej škaredú ranu. Rúbala drevo a kus sa jej zapichol do holene. V podmienkach garáže s nedostatočnou hygienou jej rana začala hnisať. Renáta sa počas dezinfekcie hrdinsky usmieva a tvrdí, že to nebolí.

„Situácia je vážna,“ rozhovorí sa Anna Debnárová. „O pár týždňov príde konečná fáza búrania. Posledný termín ešte nie je stanovený. Riešenie, kam s týmito ľuďmi, však nemáme. Chodím sem každý druhý, tretí deň. Hovoríme o každodenných trápeniach, bolestiach, radostiach. Veľakrát sa dobre zasmejeme. Vďaka tomu začali dôverovať, že pre nich nájdem nejakú cestu. Nechceme, aby to znova boli chatrče alebo slumy niekde na okraji mesta. To predsa nie je riešenie.“ Podľa Anny nie sú ľudia z garáží beznádejné prípady. Varia si, zametajú, upratujú, zarábajú. „Potrebujú však človeka, ktorý ich zoberie za ruku a ukáže im cestu von z tejto situácie.“

Ako domov: Za garáž s elektrinou platia Marika a Jožko dvadsať eur mesačne.
Ako domov: Za garáž s elektrinou platia Marika a Jožko dvadsať eur mesačne.
JANA ČAVOJSKÁ

Traktor s kosačkou

Jediná možnosť je nocľaháreň Depaul od siedmej večer do siedmej ráno. Potom si musia zobrať všetky veci a ísť zas na ulicu. Čakať, kým otvoria niektoré z denných centier, aby tam strávili pár hodín, najedli sa a dali si sprchu. A potom opäť čakať na otvorenie nocľahárne. „Toto nie je cesta pre ľudí z garáží,“ myslí si Anna. „Tu si vytvorili zázemie a bezpečie. Nazýva sa to domov.“ Podľa stanoviska mestskej časti Bratislava-Nové Mesto všetci ľudia bez domova, ktorí o pomoc stáli, ju aj dostali.

„Spolupracujeme s denným centrom pre ľudí bez domova, ktoré prevádzkuje Hospitálska rehoľa svätého Jána z Boha. Keďže sa zameriava na pracovnú terapiu, spolu s inými sponzormi sme im pred časom poskytli dar v podobe traktora s kosačkou. Ľuďom bez domova, ktorí sú ochotní pracovať, ponúkame možnosť privyrobiť si napríklad pri upratovaní mestskej časti. Prostredníctvom sociálnej výdajne pravidelne každý týždeň poskytujeme ľuďom bez domova stravu,“ píše sa v ňom.

Sandra Tordová tvrdí, že to nie je riešenie. Hovorí o osvedčených systémoch zo zahraničia. Wetshelters, v preklade mokré útulky, teda zariadenia pre závislých bezdomovcov. Koncept Housing first, teda Najprv bývanie, ktorý testujú už aj v susednom Česku. Ak človeku bez domova alebo tomu, komu hrozí strata domova, poskytneme bývanie, nerozvinú sa uňho ďalšie problémy, ku ktorým by došlo, keby bol na ulici. Zdravotné ťažkosti, strata pracovných návykov, strata sociálnych kontaktov, páchanie kriminality, alkoholizmus, drogy.

„Na Slovensku však chýba podpora bývania pre nízkopríjmové skupiny aj pre ľudí, ktorí ešte nie sú na ulici, ale pre nepostačujúci príjem im to hrozí. Sociálnych a nájomných bytov je zúfalo málo. Útulky kapacitne nestačia. Nie je ani zariadenie, ktoré by poskytlo dlhodobé ubytovanie pre ľudí z ulice so závislosťou.“ Ale prečo ich podporovať, keď ja sa o svoje bývanie musím postarať sama, platiť hypotéku a podobne? „Kto má pocit, že si to nezaslúžia, nech si to s nimi vymení. A nech si k tomu vezme všetko, čím prešli. Mnohí majú ťažkú minulosť. Vyrastali v asociálnych rodinách, zažili týranie, nemajú podporu blízkych,“ odpovedá Sandra.

Neporiadok: Nie je to práve lukratívna lokalita.
Neporiadok: Nie je to práve lukratívna lokalita.
JANA ČAVOJSKÁ

Z basy na ulicu?

S Annou Debnárovou prišiel do areálu garáží tridsaťtriročný Robert. Tiež zo združenia Kresťania v meste. Pred tromi mesiacmi ešte sedel v base. Keby nebolo Anny, nedostal by žiadnu šancu, keď z nej vyšiel. Možno by skončil v garáži na Zátiší. Alebo by si chcel platiť lepšie ubytovanie a začal by kradnúť. Keď sa za ním po odpykaní sedemročného trestu zatvorila brána väznice, nemal totiž kam ísť. Ľudia ako on často končia ako recidivisti. Odmalička ho mama bila. Otec odišiel, otčim tiež odišiel. Róbert utekal z domu.

Keď mal pätnásť, obchodoval s drogami. Prišli krádeže, podvody, falšovanie peňazí. A väzenie. „Anka tam chodila ako sociálna kurátorka. Šiel som na pohovor s ňou čisto zo zištných dôvodov. Dávali za to plusové body. Bol som vedúci oddielu väzňov. Cítil som sa ako kráľ. Mal som také primitívne sebavedomie. Aj za Ankou som išiel ako veľký bos. A odchádzal som ako malé kura. Taký vplyv mal na mňa rozhovor s ňou.“ Keď ho 10. februára pustili, bola to Anka, kto ho čakal pred bránou. Zariadila mu ubytovanie u svojej sestry Stanky, zaangažovala ho do dobrovoľníckych aktivít Kresťanov v meste, pomáha mu na úradoch. „Keby nebolo jej, tak zlyhám znovu.“

Domov