Hranická priepasť: Kroniky ju už dávno opisovali ako bezodnú jamu, no až teraz potápači dokázali, že je najhlbšou zatopenou jaskyňou na svete.

Najhlbšia zatopená jaskyňa na svete je len kúsok za našimi hranicami

Na Morave sa podaril výnimočný objav. Majú tam najhlbšiu zatopenú jaskyňu na svete.

Domov

Koncom septembra sledovali napätí speleopotápači na malej drevenej plošine na brehu Jazierka monitor. Optický kábel naň prenášal zábery štyroch kamier, ktoré na sebe viezol diaľkovo ovládaný robot. Práve klesal do neznámych hlbín Hranickej priepasti. Poľský konštruktér podvodných robotov Bartlomiej Grynda ho ovládal na diaľku páčkou.

Štyristoštyri metrov

Pred očami zhromaždených vysielal robot, špeciálne skonštruovaný firmou Gral Marine, zábery sveta hlboko dolu. Miest, kam sa zatiaľ ponorilo len pár ľudí a - veď ponory do extrémnych hĺbok, navyše v jaskyniach, patria medzi najnebezpečnejšie športy na svete. Na monitore sa postupne zjavovala Zubatica, Krk, New York, Lift - ako miesta hlboko dole potápači pomenovali. Robot sa dostal cez reštrikciu Mikádo a klesal ďalej Liftom 2 okolo reštrikcie Maciejka. Dosiahol hĺbku 265 metrov. Doteraz najhlbší ponor potápača v Hranickej priepasti. Všetci zízali na monitor so zatajeným dychom. Lebo robot klesal stále nižšie. V roku 2014 namerali olovnicou na kalibrovanej šnúre hĺbku 384 metrov. Len o osem metrov menej, než mala dovtedy najhlbšia zatopená jaskyňa na svete - Pozzo del Merro v Taliansku. Je možné, že by všetko bolo inak a Hranická priepasť na Morave by bola ešte hlbšia?

Vliezli by ste tam?: Voda v jaskyni je termálna,žijú v nej unikátne bioorganizmy. No kúpať sa v nej nie je dobrý nápad. Mohlo by vás to stáť život. Navyše, potápanie tu zakazuje zákon.
Vliezli by ste tam?: Voda v jaskyni je termálna,žijú v nej unikátne bioorganizmy. No kúpať sa v nej nie je dobrý nápad. Mohlo by vás to stáť život. Navyše, potápanie tu zakazuje zákon.
MARCIN JAMKOWSKI / ADVENTURE PICTURES

Robot vybavený kompasom, certifikovaným hĺbkomerom, kamerami a silnými LED svetlami sa dotkol dna. Je to koniec? Potápači ho smerujú juhozápadným smerom. Väčšina chodieb podvodnej jaskyne je totiž orientovaná na juhozápad. A - robot klesá nižšie! Keď prekonáva hĺbku 392 metrov a vždy nenarazí na dno, je to jasné. Geografický svetový rekord nepatrí jaskyni v Taliansku, ale v Česku. Optický kábel zrazu nestačí. Ponorka sa zastavuje na 404 metroch. Ale stále nie je na dne. Kamera zachytáva temnú hlbočinu pod ňou. Čo je ďalej? Aby to tím speleopotápačov oddielu Hranický kras Českej speleologickej spoločnosti zistil, bude musieť uskutočniť ďalší hĺbkový ponor.

Cez Mikádo

Hranickú priepasť kroniky už dávno opisovali ako bezodnú jamu. Bola to vlastne priepasť na kopci nazývanom Hôrka, ktorej dno tvorilo hlboké jazierko. Jeho hĺbku nebolo ani náhodou možné v minulosti odmerať. Ľudia sa potápali iba na nádych. Skutoční potápači s moderným vybavením prišli v 60. rokoch 20. storočia. Postupne zostupovali hlbšie a hlbšie. Objavovali ďalšie podzemné priestory unikátneho jaskynného systému. Niektoré sú zatopené, ďalšie suché, ale dostať sa k nim dá len v potápačskom obleku. Voda v jaskyni je termálna, na kopci oproti využívajú vodu s rovnakým zložením kúpele Teplice nad Bečvou. Žijú v nej unikátne mikroorganizmy. Vedcov priepasť zaujíma, preto speleopotápači odoberajú vzorky a skúmajú jaskynný systém. Tento rok ukončili projekt Heleny Vysokej Expedícia Neuron, v rámci ktorého realizovali hydrogeologický prieskum priepasti.

Nie je to pre každého: „Na hĺbku musí potápač dozrieť,“ hovorí David
Nie je to pre každého: „Na hĺbku musí potápač dozrieť,“ hovorí David
MARCIN JAMKOWSKI / ADVENTURE PICTURES

Hlbočina im však nedala pokoj. V roku 2000 sa jeden zo súčasných najlepších hĺbkových potápačov na svete, Poliak Krzysztof Starnawski, potopil v Hranickej priepasti do rekordnej hĺbky 181 metrov. Limity pod vodou prekonával aj vďaka čoraz dokonalejšej technike. Postupne to išlo ešte hlbšie. V roku 2012 sa dostal k reštrikcii, ktorú nazval Mikádo. S napadanými skalami, so sutinou a s kmeňmi stromov totiž pripomína túto stolovú hru. Všetko ležalo jedno cez druhé. Starnawskému sa však podarilo nájsť úzky priechod. Pretiahol sa ním - žiadalo si to poriadnu dávku odvahy, keď neviete, čo vás za zúženým miestom čaká - a dostal sa do ďalších priestorov. Ponoril sa až do hĺbky 265 metrov. Čosi také je veľmi riskantné. Pokusy o tristometrové ponory sú aj celosvetovo ojedinelé a nekončia sa dobre. Potápač sa väčšinou nevynorí. A to hovoríme o otvorenom mori, nie o jaskyni. Potápači vedeli, že ďalej musí pomôcť technika - diaľkovo ovládané podvodné roboty.

Hodiny na vynáranie

Štyridsiatnik David Čani sa potápa už 23 rokov. Učil sa práve od chlapov z oddielu Hranický kras, ktorí sa potápali v Hranickej priepasti už od 60. rokov 20. storočia. Potápanie v jaskyniach mu učarovalo. Viedla k nemu však dlhá cesta. So smiechom spomína, ako najprv dlho len nosil potápačom výstroj. Trvalo osem rokov, než ho prijali medzi seba, a ďalších päť, kým nadobudol skúsenosti a ponoril sa do hĺbky 180 metrov. Dnes patrí medzi najlepších hĺbkových potápačov v Česku. „Potápanie v jaskyniach je špecifické,“ vysvetľuje. „Nemôžete sa vynoriť kdekoľvek a kedykoľvek, keď nastane problém.“ Je nad vami strop jaskyne a každá minúta strávená v hĺbke dvesto metrov vás pre dekompresné prestávky pri výstupe zaťaží približne polhodinou.

Príklad? Pred štyrmi mesiacmi zostúpil David Čani do hĺbky 180 metrov za deväť minút, mal tam prácu, ktorú urobil za šesť minút, a vynáral sa sedem a štvrť hodiny. Vynáranie z takých hĺbok musí byť pomalé, s množstvom dekompresných prestávok, aby sa z tkanív vysýtil plyn. Čím bližšie k hladine, tým sú prestávky dlhšie, v poslednej fáze trvajú aj niekoľko hodín. Ak potápač niečo podcení, môže na to doplatiť zdravím aj životom. Aj preto je prieskum hĺbok v jaskyniach veľmi náročný. Ak sa niečo tam dole zomelie, napríklad len stratíte cestu, lebo sa zníži viditeľnosť a prídete o vodiace lano, vydýchate si vzduch alebo príde zdravotný problém, zranenie či panika, je jasné, že na povrch sa tak rýchlo nedostanete.

Cesta von trvá celé hodiny. Potápač do hĺbok potrebuje sledovať seba, svoj organizmus, reakcie tela, prístroje, terén a navyše psychicky zvládať desiatky metrov vody nad hlavou, samotu tam dole, kam mu nikto nemôže prísť na pomoc, aj skalné steny, občas pôsobiace strašidelne. Niekedy je viditeľnosť taká zlá, že sleduje len vodiace lano a prístroje, ktoré mu ukazujú, ako je hlboko.

Časopisy pod vodou

Čo môžu potápači počas tých hodín dekompresných zastávok pod vodou robiť? „Ak nenastali komplikácie, tak si napríklad čítate časopisy,“ prekvapuje David Čani. Kriedový papier vraj pod vodou vydrží. Potápač musí ďalej veľa piť. Kto nevydrží bez jedla, väčšinou cucia kondenzované mlieko alebo čokoládu. Ako sa pomaly vynárate, do menších hĺbok vás môžu prísť skontrolovať kamaráti. A deväť metrov pod hladinou Jazierka majú potápači dekompresný stan. Je to niečo ako veľký hrniec, ktorý má v sebe vzduchovú bublinu. Dýchať bez prístroja sa tam síce nedá, keďže silne mineralizovaná voda tam vypúšťa veľa štipľavého oxidu uhličitého, ale časopisy sa tam čítať dajú. Teplota vody je príjemná, termálna voda v Hranickej priepasti má celoročne 16-17 stupňov Celzia. V zime pri mínusových teplotách sa potrápi skôr tím na brehu, keď čaká na potápača.

„Na hĺbku musí potápač dozrieť,“ vysvetľuje David. „Musí nazbierať skúsenosti a overiť si reakcie svojho tela. Každý organizmus je totiž iný a univerzálny postup na dekompresiu neexistuje. Dvadsaťroční sa do hĺbok nepotápajú. Čím je potápač starší, tým viac si uvedomuje riziká. Navyše, každé zranenie alebo úraz môže pri dekompresii cítiť.“ V poškodenom tkanive sa môžu bublinky zaseknúť, tlačiť na nervy. Môže to viesť až k ochrnutiu. Žltá ponorka, ktorá sa nakoniec 27. septembra dostala do rekordnej hĺbky, takéto problémy nemala. „Samozrejme, nebola to bežná ponorka, aké sa využívajú na práce pod vodou,“ hovorí David Čani. „Musela spĺňať špecifické požiadavky. A jej majiteľ si musel byť vedomý, že je šanca päťdesiat na päťdesiat, že sa nevynorí.“ Tak skončila aj ponorka z rekordu takmer za stotisíc eur. Pri výstupe nahor sa zamotala do vodiacich lán. Už jej došli baterky a nevysiela. Potápači však veria, že ju dostanú hore, keď sa po ňu nabudúce ponoria.

Unikátny výskum

Davida nebaví ponárať sa len tak, aby si prístrojmi zmeral dosiahnutú hĺbku. „Zmysel vidím v ponoroch, pri ktorých môžem niečo objavovať alebo pomáhať výskumu,“ tvrdí. Práca, ktorú potápač vo veľkých hĺbkach zvládne, je však veľmi limitovaná. Pri ponore do 180 metrov mal šesť minút na to, aby sa zoznámil s prostredím na ďalšie ponory a správne zameral vodiacu šnúru k reštrikcii Mikádo. Pri ponore robota sa podľa nej budú riadiť. Pri ponoroch do hĺbky je sám. Aj pod vodou existuje niečo ako zóna smrti. Ak by v krízovej situácii chcel jeden potápač pomôcť druhému, pravdepodobne by ho nezachránil a ohrozil by aj sám seba. S týmto vedomím vstupujú do vody všetci. Preto k jaskynným potápačom nemôže hocikto.

A už vôbec sa nemôže potápať v Hranickej priepasti. Celá lokalita je chránená a potápači zo spolku Hranický kras sa potápajú na vedecké účely na výnimku zo zákona. Pre ochranu prírody nie je možné k Jazierku ani prísť. Turisti majú prístup len na vyhliadku nad priepasťou. Vlani sa skupine výskumníkov podarilo získať na prieskum Hranickej priepasti grant National Geographic. Ide o veľmi prestížnu záležitosť. Za potápačov sa zaručil známy americký jaskyniar a výskumník Bill Stone, ktorý skúma hlboké jaskyne a spolupracuje aj s NASA. No dosiahnutie hĺbkového svetového rekordu neznamená, že činnosti v Hranickej priepasti sa končia. Práve naopak. Potápači majú teraz v pláne vypracovať 3D mapu jaskynného systému, naďalej odoberať vzorky pre vedcov. A predsa ešte stále neboli na samom dne! Ohromný objav, ktorý sa na Morave nedávno podaril, a nový geografický svetový rekord budú mať pokračovanie.

Domov