Prvé slovenské gymnázium vytopilo takmer pred rokom. Na finančnú pomoc od štátu čakajú dodnes

Keď minulé leto na konci júla postihla Múzeum Prvého slovenského gymnázia v Revúcej katastrofa a prudká búrka ho vytopila sotva pár mesiacov po otvorení, pohľad na škody bol žalostný. Aká je situácia dnes? Zisťovali sme, kedy sa znovu otvorí táto jedinečná pamiatka na začiatky nášho školstva.

Domov

Pohroma

„Bola to silná prietrž, hovoria, že nielen storočná, ale možno tisícročná voda. Najprv to vyzeralo ako nenápadná búrka, ale točilo sa to nad mestom, potom zlialo, voda stekala z kopcov a cez záhradu až k dverám. Požiarnici mali práce po celom meste. Voda vonku nám už stála po kľučku a potom vytrhlo dvere.“ Takto opisuje pohromu spred roka riaditeľka Múzea Prvého slovenského gymnázia Diana Lamperová. Národnú kultúrnu pamiatku vytopilo dokonale, vnútri bol vraj doslova bazén.

Na telocvik: Takto vyzerali dávni študenti v cvičebnom úbore.
Na telocvik: Takto vyzerali dávni študenti v cvičebnom úbore.
ARCHÍV MÚZEA PRVÉHO SLOVENSKÉHO GYMNÁZIA

Foto: ARCHÍV MÚZEA PRVÉHO SLOVENSKÉHO GYMNÁZIA

Kanalizácia nestíhala a vyrazila aj odpadová voda. Poškodili sa predmety vystavené v expozíciách, staré rukopisy aj steny historickej budovy z polovice 18. storočia. „Bolo to len štyri mesiace po otvorení múzea a stalo sa toto,“ spomína riaditeľka. „Po povodni sme museli prakticky všetko vysťahovať, menili sa drevené podlahy aj omietky, niektoré časti zariadenia sa museli úplne nahradiť. Na pozemku za budovou, skadiaľ prišla vodná pohroma, sa vsadila do zeme drenáž.“

Škody odhadli na 45-tisíc eur. „Rekonštrukcia budovy je už ukončená, teraz upratujeme a chystáme sa na otvorenie,“ dodáva riaditeľka. „Časť opráv sme hradili z poistky, zvyšné zatiaľ nemáme, hoci financie od štátu nám prisľúbili hneď po záplave. Stále na ne čakáme.“

Prvý raz

Zrekonštruované priestory sa dnes znova zapĺňajú pôvodným zariadením. V miestnostiach, kde sa pred vyše storočím nachádzali triedy, pribúdajú staré lavice, katedra, dávne učebnice, zakladacie listiny či dobové zápisnice, na steny vešajú informačné panely.

V zborovni ukladajú historický nábytok, aj pôvodná čierna kuchyňa s otvoreným ohniskom, kde sa kedysi varilo pre prvých slovenských stredoškolákov, sa po zatopení vracia do starej podoby. A aká vlastne bola? Všetko sa začalo v septembri 1862. Vtedy sa v Revúcej začalo vzdelávať prvých 42 študentov vo dvoch triedach.

Prvé: Historická budova gymnázia v Revúcej sa nedá prehliadnuť.
Prvé: Historická budova gymnázia v Revúcej sa nedá prehliadnuť.
JÚLIUS DUBRAVAY

Foto: Július Dubravay

Učebný plán sa zhodoval s akýmkoľvek iným gymnáziom v monarchii - ibaže bolo to prvý raz, čo vyučovacím jazykom všetkých predmetov bola slovenčina. Ďalší rok sa už gymnázium rozšírilo o štyri triedy. Nachádzali sa v pôvodných izbách niekdajšej kúrie, ktorú neskôr odkúpili. „Gymnázium zriadili zo zbierok a z milodarov od ľudu a malo podporu evanjelickej cirkvi,“ vysvetľuje referentka múzea Lucia Koreňová, ktorá má históriu gymnázia v malíčku. Opisuje, že za ideou strednej školy stál štúrovec August Horislav Škultéty, vzdelanec Ivan Branislav Zoch i evanjelický kňaz a pedagóg Samuel Ormis.

Hlavnými činovníkmi boli autor Memoranda národa slovenského Štefan Marko Daxner a Štúrov spolupracovník a revolucionár Ján Francisci.

Premyslené

„V Revúcej pôsobilo viacero významných osobností, Gemer vtedy prosperoval, nebola tu taká bieda ako teraz,“ podotýka Lucia Koreňová. Šlo o bohatý banský región, svoje zohrala národná emancipácia aj šírenie pokrokových myšlienok našou inteligenciou. Veď už v roku 1822 tu zásluhou evanjelického kňaza Samuela Reussa vznikla naša prvá slovenská verejná knižnica. „Nebol to žiadny hurá podnik. Mali to naozaj premyslené do posledného detailu, napríklad mali vlastnú pečať, na ktorej bol dvojitý kríž, trojvršie, lipa aj včelí úľ,“ vraví riaditeľka Diana Lamperová.

„Gymnázium malo rozdelené všetky pozície vrátane knihovníka i strážcu jedálne. Všetky funkcie boli volené, riaditeľa volila školská rada každý rok.“ Maturita našich predkov bola vážna vec. Museli ukázať nielen vlastné vedomosti, ale aj dokázať, že u nás zvládneme vychovať študentov, ktorí budú schopní pokračovať na akademických štúdiách a uplatniť sa.

V triede: Počas existencie tu študovalo dovedna 566 študentov.
V triede: Počas existencie tu študovalo dovedna 566 študentov.
JÚLIUS DUBRAVAY

Foto: JÚLIUS DUBRAVAY

Preto maturita prebiehala verejne. Dnes by sa pri nej poriadne zapotil nejeden z nás. Podľa dobových dokumentov museli žiaci v roku 1868 zvládnuť matematické príklady a písomnú prácu v maďarskom a nemeckom jazyku, ale aj preklad z Cicera v latinčine a z gréčtiny preložiť zasa časť z Homérovej Iliady.

Mlaď slovenská

„Poď sem, vedochtivá, bystroumná, nádejeplná mlaď slovenská!“ volal August Škultéty na slávnostnom otvorení gymnázia. Vtedajšie podmienky si dnes vie predstaviť máloktorý študent. Napríklad fakt, že za vzdelaním bolo treba cestovať cez celú krajinu, na rebriniakoch, aj niekoľko dní.

Nič také ako internát neexistovalo, študenti bývali po jednotlivých domoch, kde si ubytovanie museli odpracovať, v malých izbietkach, často bez kúrenia. Prísny bol aj školský poriadok. Boli zakázané vychádzky po meste po zotmení aj fajčenie dohánu - teda tabaku. Oddych nebol ani počas vakácií, čiže prázdnin. Vtedy študenti podnikali po krajine cesty, na ktorých zbierali suplikácie - financie na podporu školy.

Vtedajší entuziazmus si dnes ťažko predstaviť. Celý projekt vlastne existoval vďaka nadšeniu. Nič také ako štátna podpora neexistovalo, dobrovoľný dar spočíval napríklad vo vreci zemiakov, z ktorých sa navarila strava pre gymnazistov. Neskôr otvorili ďalšie triedy, postavili ďalšiu budovu - vtedy tu už ročne študovalo okolo 150 študentov. Potom však prišiel zákaz.

Pohroma: Zábery zo záplavy, ktorá vyrazila dvere a zaplavila múzeum.
Pohroma: Zábery zo záplavy, ktorá vyrazila dvere a zaplavila múzeum.
ARCHÍV MÚZEA PRVÉHO SLOVENSKÉHO GYMNÁZIA

ARCHÍV MÚZEA PRVÉHO SLOVENSKÉHO GYMNÁZIA

Gymnázium bolo od začiatku tŕňom v oku vládnucich uhorských tried, považovali ho za centrum protištátnej či panslávskej činnosti. Násilne ho zatvorili v lete 1874. Majetok aj so zbierkami a s darmi zhabali. Hoci fungovalo krátkych dvanásť rokov - z toho šesť rokov sa na ňom maturovalo -, zostalo jednou z najvýznamnejších inštitúcií v dejinách Slovákov.

Moderné

Revúcke gymnázium bolo v niektorých ohľadoch také moderné, že je inšpiráciou aj v 21. storočí. Napríklad je symbolické, že jednou z maturitných úloh bola práca na motívy citátu Jana Amosa Komenského. „Výučba kládla miesto mentorovania a trstenice dôraz skôr na názorné príklady, takisto sa kládol dôraz na mimoškolské aktivity, zakladali rôzne krúžky, vydávali študentské časopisy,“ vypočítava Lucia Koreňová. V zažltnutých zoznamoch žiakov nájdeme napríklad Mateja Bencúra, budúceho spisovateľa Martina Kukučína, ktorý sem docestoval z ďalekej Oravy. Zloženie študentov bolo skutočne pestré, prichádzali z celého dnešného Slovenska, ba aj z Čiech či zo Srbska. Modernosť dokazuje aj ďalšia vec.

Hlboko v 19. storočí tu fungovala náboženská tolerancia, lebo hoci väčšinu študentov tvorili evanjelici, učili sa tu deti bez rozdielu konfesie, teda aj katolíci či židia. V období, keď väčšina spoločnosti drela od svitu do mrku na poli, sa v revúckom gymnáziu učil telocvik. Bol síce nepovinný, ale Zoch naň rozkreslil cviky. „Mali cvičebné úbory, hoci si nevieme predstaviť, ako sa v nich dalo cvičiť,“ ukazuje Lucia Koreňová na staručkú dobovú fotografiu, zachytávajúcu trojicu žiakov v kabátikoch a čiapkach s vtáčími perami. Iné cviky boli prichystané pre dievčatá.

Pretože na našom prvom gymnáziu sa vyučovali aj tie. To je totálna novinka, ak si uvedomíme, že vtedy v konzervatívnom slovenskom prostredí si ešte aj buditelia typu Vajanského vulgárne odpľúvali na ulici pred ženami, ktoré skúšali písať literatúru. „Spolu vyzývame tých pánov rodičov, ktorí by svoje dcérky do nášho ústavu dať mienili, aby najneskoršie do pol augusta v tej záležitosti na krátce písomne sa prihlásili... lebo dľa toho, koľko sa žiaček prihlási, bude závisieť vnútorné ustrojenie ústavu, jako napríklad to, či sa bude môcť osobitný učbár povolať...“ K oznamu z dobovej tlače Lucia Koreňová dopĺňa, že dievčatá mali medzi predmetmi navyše hru na klavíri. Múzeum plánujú otvoriť už koncom apríla. Nezaškodilo by, keby sa doň prišli pozrieť aj niektorí slovenskí politici a ministri.

Možno by konečne pochopili, ako má vyzerať kvalitné školstvo - a vzájomná tolerancia.

Meroveda, silozpyt aj semenisko

Projekt prvého slovenského gymnázia vznikol doslova na zelenej lúke. Veď len krátko predtým bola kodifikovaná slovenčina, dovtedy jazyk bez spísanej gramatiky. Na gymnáziu museli vytvoriť nielen pomôcky, ale aj samotné predmety.

Slovenčinu sa učili zo slovenskej mluvnice, ostatné učebnice si museli vytvoriť sami. Učitelia si vraj každý deň privstali o štvrtej ráno, aby pred vyučovaním stihli napísať časť, ktorá sa cez deň bude preberať. Potom ich tlačili v revúckej tlačiarni. Spočiatku chýbali nielen učebnice, ale aj názvoslovie.

A tak vytvorili názvy predmetov. Niektoré znejú dnes milo a vtipne. Zabudnite na matematiku či filozofiu. Tá prvá sa nazývala počto- a meroveda - asi podľa toho, že sa v nej meralo. Filozofia bola mudroľubectvo. A chémia lučba, zrejme preto, že sa v nej lúhovalo. Podobne geometria bola merba a fyzika zasa silozpyt.

Neskôr pribudol živočichopis. Profesor na gymnáziu sa menoval učbár, triedni učitelia boli náčelníci tried a ročník sa nazýval beh. Na zavŕšenie štúdia musel teda študent vychodiť osem behov. A keďže tu nevyrastali len študenti, ale aj budúci učitelia - tí študovali pri gymnáziu tri roky -, tento náš prvý učiteľský ústav niesol názov Učiteľské semenisko.

Domov