Rozin chce ďalšie vinice: Dostane ich za euro?

Veľkopodnikateľ ruského pôvodu a majiteľ Incheby Alexander Rozin sa zamiloval do bratislavských viníc.

Domov

K prvým hektárom prišiel za okolností, ktoré sa nedajú nazvať štandardnými, s výdatnou pomocou vysokopostavených ľudí z pozemkového fondu aj čachrov s reštitučnými nárokmi. Tieto postupy nadobudnutia prešetrovala aj polícia až do momentu, keď vyšetrovanie zastavila prokuratúra.

Dá sa konštatovať, že k mnohohektárovým viniciam tak prišiel za zlomok ich skutočnej trhovej ceny. Dnes si Rozin brúsi zuby na ďalšie vinohrady. Tentoraz mestské. A opäť za výhodnú cenu. Prenájom necelého hektára by ho totiž mal stáť iba symbolické euro ročne, desať percent úrody by mal vo forme mestského vína dodávať mestu a v držbe by ich mal dvadsať rokov. Argumentuje pritom zachovaním tradície.

Vinárstvo u Rozina

„O mestskom víne nič neviem, ale o tom pozemku nad nami áno,“ rozhovoril sa Rozinov bývalý pivničný majster Milan Banas, ktorý pracoval pre majiteľa Incheby od roku 2003 a teraz odišiel do dôchodku. „To hore nad našimi vinicami je všetko opustené, odkedy si pamätám, tam je len džungľa. Ja som vlani vysadil 40 árov novej vinice. My sme si všetko robili svojpomocne, kúpil nám taký vrták, malým traktoríkom sme vyťahovali betónové stĺpy. Bolo to prácne. Keď sme to prebrali, stĺpy boli polámané a betóny v zemi. Keď som tam prišiel, boli tam len dva hektáre viníc, teraz ich je šesť. Vyrába sa víno a predáva ho Incheba. Mali sme Rudavu, Rimavu, to sme zlikvidovali. Vysadilo sa nové, budúci rok už bude rodiť. Mali sme tam Rizling vlašský aj zelený, Aromínu. Kedysi to bola pestovateľská vinica, v ktorej šľachtila odrody pani Pospíšilová a pán Korpáš. To bolo vysadené po jednom riadku z každej sorty a bolo toho veľmi málo. Robila sa z toho iba zmeska. Už sme vymenili hodne. Je tam pol hektára stolového hrozna, nebolo to kam dať, tak sme z toho robili víno. Ale bolo také riedke, že keď boli akcie v Inchebe, išlo do varenia,“ vysvetľuje bývalý pivničný majster.

Po jeho odchode zostal v Rozinovom vinárstve iba jeden človek. „Nikto ďalší, len pivničný majster a dvaja vrátnici. Robil som tam ja a moja dcéra. Tá viazala, ale odišla robiť do Nemecka, tam má lepšiu mzdu. Mňa šéf prehováral, nech ostanem, ale nesúhlasil som,“ uzavrel vinár.

Žiadosť na magistrát

Alexander Rozin požiadal bratislavský magistrát o prenájom mestských viníc v susedstve jeho vinohradov. Ide zhruba o hektár pozemkov, ktoré sa majú využívať na vinohradnícke účely. Ponúkol sa, že zaplatí jedno euro ročne a dodá mestu víno z desiatich percent úrody.

Hlavné mesto SR Bratislava pritom rieši koncepciu mestských vinohradov už od roku 2013. Súčasťou odbornej komisie sú starostovia mestských častí, ktoré majú na svojom území vinohrady. Pri hľadaní riešení, ako oživiť vinohradnícke tradície Bratislavy, panovala zhoda v tom, že musí ísť o dlhodobý prenájom, aby vinári mali čas vybudovať a vysadiť mestské vinice.

V duchu tejto koncepcie mesto prenajalo časť viníc štyrom vinárstvam - Jurajovi Vladárovi, račianskej pivnici Villa Vino Rača, vinárstvu Miloša Máťuša a Ivanovi Holíkovi. Toho sa chytil aj Rozin, keď vlani v septembri doručil na magistrát žiadosť o dlhodobý prenájom pozemkov. Súčasťou viníc, ktoré si chce prenajať, sú však aj pozemky, na ktoré sa uplatňuje reštitučný nárok, a tie sa podľa zákona prenajímať nesmú.

Vinice ako predmet špekulatívnych transakcií

Veľká časť bratislavského Nového Mesta sa rozprestiera na úbočiach Malých Karpát a už stovky rokov ich naši predkovia využívali na pestovanie viniča. Počas socializmu väčšinu vinohradov komunisti znárodnili a obrábalo ich družstvo. Časť viníc získal štátny výskumný vinohradnícky ústav, v nich šľachtila svoje unikátne odrody aj známa slovenská šľachtiteľka Dorota Pospíšilová.

Po novembri sa v rámci reštitúcií začali o vinice hlásiť ich pôvodní majitelia alebo ich potomkovia. A to bola príležitosť aj pre pozemkových špekulantov. Obyčajným drobným vlastníkom s priznaným reštitučným nárokom totiž občas niekto znalý problematiky pošepol, že jeho nárok bude uspokojený za predpokladu, že ihneď podpíše zmluvu, ktorou svoje čerstvo vydané pozemky predá vopred určenému vlastníkovi.

Samozrejme, kúpna cena bola mimoriadne výhodná. Veľkú časť rozlohy viníc v bratislavskom katastrálnom území Vinohrady, de facto v samom srdci hlavného mesta, vlastnil aj štátny Výskumný ústav vinohradnícky a vinársky. Práve tieto vinice získal podnikateľ Alexander Rozin medzi prvými. Spôsob nadobudnutia nebol štandardný, vinice vydržal. Ich trhová cena bola v tom čase niekoľko sto miliónov korún.

Rozinovci v roku 2002 u trenčianskeho notára Adámka spísali zápisnicu, ktorou notár osvedčil vyhlásenie Rozinovcov o vydržaní vlastníckeho práva k viniciam. Podkladom na spísanie zápisnice o vydržaní bolo niekoľko dokumentov, ktoré predložil Rozinov advokát. Kúpnu zmluvu zo 16. júna 1990 Rozinovci uzavreli s československým štátom v zastúpení Komplexným výskumným ústavom vinohradníckym a vinárskym.

Na kúpnej zmluve bol podpis riaditeľa Antona Navaru. Rozinovci okrem tejto kúpnej zmluvy predložili vyjadrenia Slovenského pozemkového fondu a mestskej časti Bratislava-Nové Mesto. Malou chybou v celej historke bol iba fakt, že Anton Navara sa stal riaditeľom Komplexného výskumného ústavu vinohradníckeho a vinárskeho až v septembri 1990.

Čiže v čase podpisu zmluvy nebol riaditeľ. Vysvetlenie nemohol podať, pretože v roku 2002 už bol mŕtvy. Svoje stanovisko spochybnil aj Slovenský pozemkový fond (SPF). Taký dokument vraj vydal, ale k inému prípadu. „Z uvedených dôvodov fond vydržanie napadol,“ spomenula si vtedajšia riaditeľka právneho odboru JUDr. Viera Pažická. V skratke, toto čudné vydržanie vyšetrovala polícia, Slovenský pozemkový fond podal súdnu žalobu na manželov Rozinovcov. V istom momente sa však stalo niečo nepochopiteľné. Pozemkový fond totiž ustúpil od žaloby a pristal na podpísanie dohody o urovnaní.

Rozinovci totiž predložili fondu pohľadávku, ktorú získali od reštituentky pani Šimonyiovej z Rožňavy. S ňou uzavreli zmluvu o postúpení pohľadávky a od štátu, teda od Slovenského pozemkového fondu, mohli žiadať ďalšie plnenie. Dohoda o urovnaní spočívala v tom, že Rozinovci si už nebudú nárokovať vydanie náhrady za pohľadávku, ktorú kúpili od pani Šimonyiovej.

„Rozinovi ostali vydržané pozemky. Fond ich ocenil, Rozin kúpil pohľadávku v konkrétnej výške, prišiel k nám na fond, povedal, že ju má. Fond by ju musel plniť. Pozemkami alebo finančne. Ale my ako fond sme ju neplnili a za to si on nechal vinice,“ vysvetlila vtedy „v kocke“ transakciu právnička pozemkového fondu Viera Pažická.

Diabol sa však ukrýval v detailoch

A takýmto detailom bola aj spomínaná dohoda o postúpení pohľadávky od rožňavskej reštituentky. Keď sme pani Šimonyiovú a jej manžela navštívili a pýtali sa na zmluvu s Rozinovcami, zostala prekvapená. Spolu s manželom tvrdili, že Rozinovcov nikdy v živote nevideli a nič s nimi nepodpisovali.

Pripravovaná dohoda o urovnaní stála na zmluve Rozinovcov s pani Šimonyiovou. Zmluvou o postúpení pohľadávky sa pani Šimonyiová mala stať majiteľkou sporných rozinovských viníc, ktoré obratom v tej istej zmluve postupovala Rozinovcom za odplatu 1,6 milióna korún.

Manželom Šimonyiovcom sme kópiu tej zmluvy ukázali a dôchodcovia zostali šokovaní. „Ja som nič také nepodpísala, tamtých nepoznám, nevidela som ich nikdy. Nebyť náhody, neprídeme na to. My sme zisťovali v Bratislave, čo je s naším nárokom. Tam nám povedali, že vraj papiere sa stratili. V Rožňave nám zasa povedali, že musíme čakať, kým sa nájdu,“ tvrdila vtedy pani Šimonyiová. Spomenuli si, ako za nimi raz prišla žena z pozemkového fondu s igelitkou s peniazmi.

Rozinov dom medzi vinicami.
Rozinov dom medzi vinicami.
MARTIN DOMOK

Rozinov dom medzi vinicami. Foto: Martin Domok

„Peniaze som neprebral, poslal som ju preč. Prišla za mnou predtým, ako je datovaná táto dohoda o urovnaní medzi Rozinovcami a fondom. Ona sa odvolávala na to, že keď nám pôdu vydali, že sme podpísali. Vraj bol dopredu určený kupujúci. Ale my sme nič nepodpísali, chceme len svoje pozemky,“ povedal reštituentkin manžel. Verzii Šimonyiovcov nahráva aj ďalší vývoj príbehu.

SPF podpísal dohodu o urovnaní sporu a jedenásť dní po podpise pribudol k dohode dodatok. V ňom nahradili zmluvu o postúpení pohľadávky s pani Šimonyiovou inými zmluvami o postúpení pohľadávok s ďalšími reštituentmi. Jedným z nich bol osemdesiatročný dôchodca z Petržalky, ktorý nám potvrdil, že v tom čase za ním prišli nejakí advokáti, že od neho kúpia jeho nevyrovnané reštitučné nároky.

Odviezli ho do advokátskej kancelárie v centre Bratislavy a vyplatili mu v hotovosti dvojnásobok hodnoty jeho reštitučného nároku. Právnička Viera Pažická bola svedkom pri tomto úkone. „Volali ma k tomu, že dodatkom sa nahrádza článok s pani Šimonyiovou, pretože pani Šimonyiová o postúpení pohľadávky nič nevie. To som počula od pána bývalého generálneho riaditeľa. Niečo sa stať muselo, keď sa článok nahradil...“ Po medializácii týchto zistení nasledovala odveta.

Mestské zastupiteľstvo: Mestskí poslanci budú o prenájme viníc pre Alexandra Rozina hlasovať v marci. Ružové vinice na obrázku vpravo patria Rozinovi, a záujem má aj o tie sivé.
Mestské zastupiteľstvo: Mestskí poslanci budú o prenájme viníc pre Alexandra Rozina hlasovať v marci. Ružové vinice na obrázku vpravo patria Rozinovi, a záujem má aj o tie sivé.
MATEJ KALINA

Mestské zastupiteľstvo: Mestskí poslanci budú o prenájme viníc pre Alexandra Rozina hlasovať v marci. Foto: Matej Kalina

Podnikateľ Rozin síce nedal odpoveď na otázku, za akých okolností on aj s manželkou podpisovali zmluvu s pani Šimonyiovou, ako prebehla výplata spomínaného 1,64 milióna korún do rúk pani Šimonyiovej. Zato nasledovali dve trestné oznámenia pre trestný čin ohovárania.

Jedno z nich smerovalo proti manželom Šimonyiovcom, druhé proti autorke článku. Polícia obe veci zmietla zo stola. „Na niečo celý ten cirkus predsa len bol dobrý. Po rokoch nám totiž vydali naše pozemky,“ skonštatoval pán Šimonyi, keď sme s ním pri príprave tohto textu telefonovali. Pri debate o nájme mestských viníc pre Alexandra Rozina za jedno euro sa zdržal komentára.

Bez súťaže?

Alexander Rozin žiada o schválenie dvadsaťročného prenájmu z titulu prípadu hodného osobitného zreteľa bez verejnej súťaže. Časť mestskej rady aj bratislavských poslancov si, naopak, myslí, že mesto by malo prenajať vinice formou súťaže. „Pán Rozin, tak ako každý, môže požiadať o nájom. Otázne je, ako sa k tomu magistrát postaví. Fakt je, že Alexander Rozin tam vinič pestuje. Ale v tomto prípade ide skoro o hektár viníc, mesto by sa malo pokúsiť o verejnú súťaž, bol by to transparentnejší spôsob. Je možné, že do súťaže by sa prihlásil iba on. Súťažou nič nepokazíme. Ak je pozemok spustnutý roky, tých päť či šesť mesiacov, ktoré by boli potrebné na vyhlásenie a vyhodnotenie verejnej súťaže, už nič nepokazí,“ myslí si starosta Nového Mesta Rudolf Kusý. Taký istý názor má mestský poslanec Martin Chren a ďalší. Podľa Kusého by súčasťou nájomnej zmluvy mali byť tvrdé podmienky, že naozaj sa musí obnoviť vinič - spolu s lehotou, v ktorej by podmienku obnovy a novej výsadby musel nájomca splniť.

Ak by ju nedodržal, bol by to dôvod, aby zmluva stratila platnosť. Ďalšou podmienkou je, že by tam nesmel nič postaviť. „Vzhľadom na najrôznejšie zlé skúsenosti, obzvlášť v Bratislave, by nebolo zlé stanoviť presne, čo tam možno postaviť. Asi nikto nebude brániť postaveniu vodnej nádrže potrebnej pri pestovaní hrozna. Ale aby sa nepostavili nejaké haly, ktoré budú mať úplne iný účel. Bolo by to treba jasne obmedziť. Alebo zaviazať magistrát, že musí odsúhlasiť každú stavbu,“ argumentuje Kusý. Mestskí poslanci budú o prenájme viníc pre Alexandra Rozina hlasovať v marci.

Domov