Uzavretý areál internátu: Domáci hovoria, že sa tu intenzívne pracuje.

Srbov tu nechceme! Vo Voderadoch ľudia spisujú petície proti cudzincom

Domov
Peter Galan

Štyristo cudzincov v malej obci? Podľa starostu Voderád je to nehoráznosť.

Domov

Voderady, ležiace len na skok od diaľnice D1, Trnavy či francúzskej automobilky, doteraz žili pokojným tempom. So slušným rozpočtom, hojne podporeným domácimi i zahraničnými fabrikami, zvoľna rástli do krásy a hojnosti, bez straty vidieckeho šarmu. Nežijú tam žiadni xenofóbi, veď sa im tam v priebehu rokov vystriedali Afričania, Rusi, Rumuni, východniari aj Bratislavčania. Domáci vedia, čo od koho môžu očakávať. Dobre si pamätajú súkromné diskotéky budiace ich uprostred noci, autobusový kolotoč voziaci zahraničných pracovníkov do trojzmenných prevádzok, hádky, bitky, pobodaných alebo žobrajúcich ľudí z Balkánu, policajné zásahy, na ktoré si ťažko zvykali.

Veď dovtedy nepotrebovali ani len obecnú políciu. Na minimálnu kriminalitu im postačila štátna v Cíferi, vzdialenom sedem kilometrov. Tentoraz si však povedali dosť. Dedina rátajúca ledva 1 500 duší, s jedinými potravinami, troma krčmami a pizzeriou, nedokáže naraz vstrebať štyri stovky cudzincov. Ani nechce. Domáci na čele so starostom sa rozhodli brániť všetkými dostupnými prostriedkami.

Zhoda náhod?

Slnkom zaliate námestie je počas našej návštevy ľudoprázdne. Pohľad návštevníka zaujme len kostolík a neskorobarokový kaštieľ, ktorý tu v 18. storočí vybudovali Zichyovci. Niekedy tu sídlila stredná škola, potom sa mal zmeniť na Národné olympijské centrum. Namiesto toho skončil v rukách súkromníka. O tom, že kraj inkasoval za chátrajúcu historickú pamiatku takmer dva milióny eur, sa vedenie obce dozvedelo len z tlače. To obyvatelia pokladali za prvú facku od trnavskej župy. Teraz prišla ďalšia. Poslanci za VÚC sa ešte vo februári rozhodli prenajať budovy niekdajšieho internátu takmer v strede Voderád. Vyhlásili verejnú obchodnú súťaž, ktorá však pozornosti obce „ušla“. Starosta hovorí o tom, že spôsob, akým ju vyhlásili, pripomína nástenkový tender.

Kaštieľ: O predaji historickej budovy sa vraj obec dozvedela až z tlače.
Kaštieľ: O predaji historickej budovy sa vraj obec dozvedela až z tlače.
Matej Kalina

A tak objekty získala za vyše 130-tisíc eur ročne trnavská spoločnosť Centrum prenájmu, ktorá v ňom plánuje ubytovať 400 robotníkov pre okolité fabriky. „Obec tu v minulosti chcela zriadiť domov sociálnych služieb, záujem mali aj miestni podnikatelia. Kraj ich však odmietal,“ upozorňuje Miloš Rybanský, ktorý stojí už za druhou petíciou proti tomuto podnikateľskému zámeru. „Doteraz chceli hlavne predávať. Kto by však chcel schátranú, plesnivú budovu na pozemkoch majetkovo nevyrovnaných? Teraz zrazu dovolili aj prenájom. Zaujímavé, že práve v čase, keď neďaleká automobilka plánuje zamestnať 420 nových pracovníkov. Zvláštna zhoda náhod...“

Petičné hárky: Počet podpisov sa blíži k tisícke.
Petičné hárky: Počet podpisov sa blíži k tisícke.
Matej Kalina

Zlé skúsenosti

Areál internátu susediaci so základnou školou a s niekoľkými nájomnými bytmi je uzatvorený a domáci nám hovoria, že sa tu intenzívne pracuje. Veď o pár mesiacov by sa mali nasťahovať prví nájomníci. Pôvodne to mali byť Slováci, dnes sa už hovorí o cudzincoch. Hlavne Srboch. Správca budovy Boris Živický nás odmieta vpustiť dnu, rozhovoru sa však nebráni. Pamätá si baby zo strednej školy aj Rumunov. Hovorí, že to tu bolo divoké. „Prežil som,“ prehodí. „Ale vtedy som ešte nemal dieťa. Dnes by som to asi vnímal inak.“ Na rumunské eldorádo si spomínajú aj obyvatelia priľahlej ulice. „Videli sme tu všetko možné,“ hovorí nám sedemdesiatdvaročný Bohumil. „Hádky, bitky, dokonca tu jeden padol z balkóna. No horor. Určite žiadnu ubytovňu nechceme.“

Adriana pracovala v personálnej agentúre. S Rómami, Bulharmi, Rumunmi, so Srbmi. Nikoho nechce vopred odsudzovať, naopak, sama pozná pozitívne príklady. Po skúsenostiach z Trnavy a okolia, kde sa usídlilo niekoľko tisíc cudzincov, však má obavy. „Viem, ako to bolo u nás. Keď prišla prvá várka Rumunov, boli medzi nimi slušní a vzdelaní ľudia. Po nich však dorazili ďalší, ktorých permanentne riešila polícia. Tu v dedine chodili Rumuni po žobraní od domu k domu. Aj v noci. Človeku je ich ľúto, ale máme ich živiť? Viem, že médiá už o nás hovoria pomaly ako o rasistoch, ale máme tu zas sledovať policajné zásahy, báť sa o bezpečnosť našich detí?“

Domáci: Bohumil žije v obci odmalička. Spomienky na Rumunov vyjadruje jediným slovom: horor.
Domáci: Bohumil žije v obci odmalička. Spomienky na Rumunov vyjadruje jediným slovom: horor.
Matej Kalina

Ďalší mladý muž si myslí, že ubytovni už žiadne protesty nezabránia. „Ten vlak sa už rozbehol,“ hovorí Michal. Hoci by bol tiež rád, keby projekt ubytovne zatrhli. Vybavuje si, ako u vzdialeného suseda uprostred noci vyzváňal Rumun, ktorý po bitke na internáte vypadol z okna a polámal si nohy. On sám však s cudzincami nikdy problém nemal a nebojí sa ani príchodu Srbov. Pozná ich povahu a pokladá ich za dobroprajných ľudí. Skôr ho neteší potenciálne prehustenie dopravy na ich ulici.

Rozhodne prokuratúra

Krátko po zverejnení verejnej súťaže prišla s návrhom na prvú petíciu zástupkyňa riaditeľky materskej školy Adriana Polakovičová. Podľa nej totiž nie je ťažké domyslieť si, kto v ubytovni bude bývať. „Vieme, ako sa cudzinci správajú na pracoviskách, aké majú výbušné povahy, ako riešia konflikty,“ vysvetľuje. „Manžel je člen strážnej služby v jednom z podnikov, a tak sa priebežne dozvedám, ako často musia na pracoviská volať políciu. Čo budú robiť v čase voľna, bez kontroly?“ Upozorňuje, že v tesnej blízkosti internátu je základná aj materská škola. „Tu sú aj šesťročné deti zvyknuté chodiť domov samy. Táto prax sa zrejme skončí. Mamičky sa budú o ne báť.“ Jej kolegyňa Tatiana Borisová pochádza z Trnavy a hovorí, aké sú skúsenosti so Srbmi či s Rumunmi tam. Alkohol, drogy, výtržnosti. „Voderady sú krásna dedina plná mladých rodín. Ubytovňa by nepriniesla nič dobré. Bolo by škoda takto zničiť prácu starostov a občanov.“

Hoci sa za krátky čas nazbieralo pod petíciou vyše dvesto podpisov, poslanci za VÚC sa ňou na zasadnutí nezaoberali. Šéf petičného výboru Miloš Rybanský podotýka, že to nie je jediné pochybenie kraja. VÚC mal viacero možností, ktoré nevyužil. V prvom rade mal prenájom ponúknuť obci, kde internát stojí. Až potom komerčnému subjektu. Preto sa rozhodli obrátiť na prokuratúru a začali spisovať ďalšiu petíciu. Už dnes sa počet podpisov blíži k tisícke. Z celkového počtu ledva 1 100 plnoletých obyvateľov. Ak ani to nepomôže, pôjdu protestovať pred VÚC a sú pripravení postaviť živú reťaz na príjazdovej ceste pred stavbou.

Internát vo Voderadoch: Už o tri mesiace by mal prijať prvých nájomníkov.
Internát vo Voderadoch: Už o tri mesiace by mal prijať prvých nájomníkov.
Matej Kalina

Klesnú ceny nehnuteľností

Občania Voderád nie sú v boji sami. Pridalo sa k nim občianske združenie Ľudia za rovnosť a prosperitu. Jeho zástupcovia si myslia, že problém vzniká hlavne preto, že zamestnávatelia nízkymi mzdami vyhnali našincov do zahraničia a k nám vozia ľudí z najchudobnejších krajín. S prísľubom tisíceurových platov. „To, samozrejme, nie je pravda a po zrážkach za dopravu, ubytovanie im ostane pár stoviek. Cítia sa oklamaní a tak žobrú, kradnú,“ hovorí Anton Železník. „Tu bola vždy takmer nulová kriminalita. Bežne sú na ulici nezamknuté bicykle, otvorené brány, autá. Domáci sa oprávnene boja, že sa všetko zmení.“

Jeho kolega z občianskeho združenia a zároveň finančný analytik Patrik Zvonár dopĺňa, že popri zhoršení úrovne bývania možno očakávať výrazné zníženie cien nehnuteľností. Obec stratí svoj lesk, čaro, ráz. „Žijú tu prívetiví ľudia, žiadni xenofóbi,“ podotýka. „Situáciu však vidia realisticky. Štyristo ľudí je viac než štvrtina tunajšieho obyvateľstva. Budú potrebovať priestor, služby, miesto na voľnočasové aktivity. Je jedno, či prídu zo Slovenska, z Rumunska, alebo zo Srbska. Táto dedina na nich nie je pripravená.“

Občan za dverami

Starosta Voderád Pavol Augustín stojí za občanmi. Tiež je presvedčený, že kraj mal najprv internát ponúknuť obci. Priznáva, že doteraz oň nebojovali. Mali iné starosti. Vybudovanie ciest, opravu kanalizácie, rekonštrukciu budov. Ale situácia sa mení. Dnes už im je škola aj škôlka malá, potrebovali by stacionár pre dôchodcov, zdravotné stredisko. A hlavne sa im ani nesnívalo, že by niekomu napadlo umiestniť tam taký počet ľudí. Navyše cudzincov, s ktorými majú problémy aj v mestách a obciach, kde je polícia dostupnejšia.

Augustín má za sebou tridsať rokov praxe v Policajnom zbore a prednáša na policajnej akadémii. Zo skúseností hovorí, že kumulácia veľkého počtu cudzincov na jednom mieste prináša veľa problémov a kriminalitu. „Pravidelne komunikujem so starostom v Zavare a viem, aká je tam situácia. Sústavne zasahuje polícia, dokonca tam museli presunúť obvodné oddelenie. Mentalita ľudí zo Srbska či z Rumunska je iná a než by mali vôbec šancu prispôsobiť sa tunajším pomerom, pravdepodobne skôr odídu. A vystriedajú ich noví.“

Rozhnevaný starosta: Pavol Augustín sa pýta, prečo VÚC ponúkol prenájom internátu až teraz a bez rokovania. Veď delimitované objekty dostal kraj zdarma od ministerstva školstva.
Rozhnevaný starosta: Pavol Augustín sa pýta, prečo VÚC ponúkol prenájom internátu až teraz a bez rokovania. Veď delimitované objekty dostal kraj zdarma od ministerstva školstva.
Matej Kalina

Hoci sa domnieva, že právne je zrejme všetko v poriadku, hnevá ho, že ich nikto o zámere využitia objektu vopred neinformoval. „Infraštruktúra obce nezvládne taký nápor. Chýba obchodná sieť, parkovacie miesta, dostatočne vybudovaná kanalizácia, doprava. Fakt, že to poslanci dovolili, pokladám za nehoráznosť. Veď ten internát je priamo v centre dediny, v školskom areáli! Búria sa rodičia, učitelia aj žiaci.“ Pozastavuje sa aj nad dĺžkou prenájmu. „Dvadsať rokov? O takej zmluve som nepočul! Budeme robiť všetko, aby sme tieto plány zastavili. Keď bude treba, zvýšime obecnú daň za bývanie na dve eurá aj viac! Biznis zatienil ľudskosť a občan zostal nepovšimnutý za dverami.“

Čo na to kraj?

Ten sa tvári, že je všetko v poriadku. Od roku 2011 budovy internátu nevyužívali, náklady na udržiavanie však platiť museli. Tie vlani dosiahli takmer 57-tisíc eur. Preto objekty zaradili do nadbytočného majetku a formou obchodnej verejnej súťaže sa ich pokúšali v deviatich kolách predať i prenajať. Napriek tomu, že všetkých deväť kôl bolo medializovaných v regionálnych aj celoslovenských médiách, nedarilo sa.

„V priebehu viacročného procesu obec Voderady o ne neprejavila žiaden záujem ani nenavrhla iný spôsob využitia,“ zdôrazňuje hovorca kraja Patrik Velšic. V tomto roku teda znovu vyhlásili súťaž na prenájom nehnuteľností a komisia vyhodnotila víťaza. Po schválení zastupiteľstvom s ním koncom apríla podpísali zmluvu. Hovorca pripomína, že objekty prenajali s pôvodným zámerom využitia, teda na ubytovanie osôb. „Prípadná petícia bude vybavená v súlade so zákonom a v zákonnej lehote,“ uzatvára Velšic.

Nevítaní

„Do verejnej súťaže sa mohol zapojiť každý vrátane obce, ktorá má, mimochodom, takmer dvojmiliónový ročný rozpočet,“ reaguje na naše otázky konateľ spoločnosti Centrum prenájmu Martin Migra. Protestovať dnes proti ich podnikateľskému zámeru podľa neho už nie je na mieste. „Hneď po vyhlásení víťaza sme sa so starostom stretli, aby sme mu prezentovali naše predstavy. Hoci k existencii ubytovne vtedy nemal výhrady, ponúkli sme mu okrem zabezpečenia areálu doplnenie kamerového systému na priľahlej ulici či sprístupnenie telocvične pre obyvateľov obce. Dohodli sme sa, že po začatí prevádzky doladíme detaily. Preto nás prekvapilo, keď sme sa v tlači dočítali, že zaujal úplne odlišné stanovisko.“

Ako pokračuje, budovu prevzali vo veľmi zlom stave a plánujú polmiliónovú investíciu do opravy strechy, rekonštrukcie kotolne, výmeny okien, nákupu nábytku. Prví nájomníci by sa mali nasťahovať už o tri mesiace, Migra odmieta, že by to mali byť hlavne cudzinci. „Sme na začiatku a hoci máme viacero ponúk od spoločností v okolí, žiadnu zmluvu sme ešte neuzavreli. Kapacita je skutočne pre štyristo ľudí, dnes však ešte nevieme, koľko ich skutočne bude ani aká bude ich národnosť.“

Pozastavuje sa nad tým, že ešte ani nezačali a domáci už predpovedajú tie najhoršie scenáre. „Ubytovanie poskytujeme už osem rokov a môžem povedať, že s Rumunmi či so Srbmi som mal doteraz rovnaké skúsenosti ako so Slovákmi. Samozrejme, objekt zabezpečíme tak, aby jeho obyvatelia negatívne neovplyvňovali chod obce.“ Plánujú externú strážnu službu, kamery v celom areáli aj v bývalom internáte, v prípade potreby vlastnú predajňu potravín, telocvičňu i pohostinské zariadenie. Noví nájomníci teda nebudú nútení objekt opustiť. „Vo voľnom pohybe po obci im však brániť nemôžeme,“ uzatvára konateľ.

Domov