„Stále ma viní za synovu smrť,“ hovorí Fegyveres, prečo sa nestretol s matkou zavraždeného Remiáša

„Spravodlivosť si ich nájde sama, i keď to nebude slovenská spravodlivosť,“ hovorí o vrahoch svojho syna Anna Remiášová

Domov

Po pár mesiacoch už druhý pokus, tentoraz boli jeho kati úspešní. Keď v pondelok 29. apríla 1996 o pol jedenástej večer auto značky BMW, ktoré viedol vtedy 25-ročný Róbert Remiáš, na križovatke v bratislavskej Karlovej Vsi vybuchlo, bolo jasné, že politická mašinéria sa nezastaví pred ničím.

Prvý výbuch bol slabší, druhá explózia už spôsobila krutú smrť vodiča. Pár mesiacov po únose prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho tragicky zahynul osobný priateľ a spojka svedka únosu Oskara Fegyveresa.

Polícia ani po rokoch prípad neuzavrela a obhajcovia mečiarizmu prostredníctvom Jána Cupera tvrdia, že skutok sa nestal. Pokiaľ ide o „údajnú vraždu“ Remiáša, celé to podľa neho bola krycia spravodajská hra, ktorá súvisela s tým, že „tu chcel niekto získať moc“. Ako sa so smrťou mladého človeka vyrovnala jeho najbližšia rodina?

Oskar a Robo

„Čo som vtedy prežila, to sa nedá opísať,“ začína svoje rozprávanie Anna Remiášová. Rozhovor vedieme pár rokov po tragickej udalosti, všetko je ešte čerstvé, emócie sú nehrané a hnev adekvátny. Spoločnosť však už bola nastavená inak - nikto smrť mladého muža nerieši a koho by ešte zaujímala nejaká nešťastnica.

Prezidentom bol Ivan Gašparovič, bývalý mečiarovec, ktorému, paradoxne, dala hlas i nešťastná matka. Len preto, aby sa hlavou štátu nestal „kat jej syna“.

Muselo uplynúť takmer 21 rokov - medzitým vyrástla nová generácia -, aby sa vražda mladého človeka dostala opäť na pretras. Šokuje možno viac ako v čase, keď sa stala, ba už aj politici reagujú na verejný prieskum. Ten je neúprosný - poznať pravdu aj s rizikom, že roky mnohé stopy zahladili.

Kamaráti: Róbert, vľavo, s Oskarom a Petrom Tóthom.
Kamaráti: Róbert, vľavo, s Oskarom a Petrom Tóthom.
Archív

Kamaráti: Róbert, vľavo, s Oskarom a Petrom Tóthom. Foto: Archív

Zmenil si priezvisko

Pôvodným menom Róbert Michalík, ktorý roky vyrastal len s mamou, si ako osemnásťročný zmenil priezvisko po otčimovi Remiášovi. Absolvent dôstojníckej školy v moravskom Holešove pracoval pre políciu, neskôr podnikal a jeho dobrý priateľ Oskar Fegyveres sa ako mladý siskár zaplietol do únosu syna hlavy štátu.

Paradoxne, do Slovenskej informačnej služby (SIS) ho naverboval jeho svokor a Mečiarova pravá ruka ešte na ministerstve vnútra Dezider Kóňa, ktorého dcéru Adrianu si Oskar zobral za manželku a neskôr spolu utiekli pred systémom do exilu. Za pomoci kamaráta Róberta odišiel zo Slovenska, na budúci život v exile dostal finančnú injekciu, o ktorú sa podľa Oskarovej neskoršej výpovede s Róbertom podelili. Aj Róbert mal zajačie úmysly, cítil sa ohrozený, s manželkou Irenou chceli čo najskôr opustiť republiku, no jeho prenasledovatelia boli rýchlejší.

Fotky z rodinného albumu: Poskytla nám ich Anna Remiášová.
Fotky z rodinného albumu: Poskytla nám ich Anna Remiášová.
Archív

Fotky z rodinného albumu: Poskytla nám ich Anna Remiášová. Foto: Archív

Dnes je jasné, že únos prezidentovho syna a vražda Remiáša sú prepojené kauzy a nedajú sa oddeliť. Len pripomeňme, že na mladého Kováča v roku 1995 vydali medzinárodný zatykač za fiktívne obchodovanie s textilom. Posledný augustový deň 1995 ho brutálnym spôsobom uniesli do Hainburgu.

Oskar ako mladý príslušník SIS a účastník únosu psychicky nezvládol nápor, zdôveril sa priateľovi a spolu sa rozhodli prehovoriť o účasti tajnej služby na akcii. Ohrozil tak nielen seba, ale aj dlhoročného kamaráta, ktorý mu pomáhal pri úteku a bol jeho hlavnou spojkou so Slovenskom až do svojho skonu.

Bude vás zaujímať

Pokračovanie na ďalšej strane

Domov