Výšok sa nebojí: Vanessa sa rada pozerá z balkóna bytu na štvrtom poschodí.

Tínedžerka, ktorá prežila pád z 8. poschodia, šokuje: Sotila ma kamarátka!

Tínedžerka prežila pád z 8. poschodia, jej nádej na prežitie bola takmer nulová. Dnes chodí, rozpráva a má plány do budúcnosti.

Domov

Vanessa zvedavo vykúka z kresla. Zaujíma ju návšteva, ktorá prišla. Premeria si nás jedným očkom, stisne ruku na privítanie a čaká na otázky. Chce na ne odpovedať sama. Akosi podvedome si siaha na kratučké vlasy, akoby ich chcela čo najrýchlejšie natiahnuť do pôvodnej dĺžky. Na návštevu sa pripravila dôkladne. Aj nechty na rukách si dala namaľovať. Na zeleno, ako káže móda.

Chce, skrátka, ukázať, že je naspäť, že bojuje o svoj život a tak ľahko sa nevzdá. Opäť túži byť taká, aká bola do osudného pádu z ôsmeho poschodia starého paneláka. Mama už podvedome sleduje každý jej pohyb. Okamžite reaguje na každé Vanessino kývnutie hlavou. Je pripravená hneď zasiahnuť a dcére pomôcť. Usmieva sa na ňu a vždy ju nežne pohladká.

Obrovská tragédia pre celé Slovensko: Uznávaný chirurg podľahol ťažkej chorobe!

Pod kontrolou: Adriana Vanessu nespustí z očí.
Pod kontrolou: Adriana Vanessu nespustí z očí.
Rudolf Felšöci

Osudný deň

„Na ten deň sa nedá zabudnúť. Viete, som rozvedená, mám štyri dcéry, takže sa mám čo obracať. V ten deň mala Vanesska zakázané vychádzky. V nedeľu predtým totiž prišla neskoro z návštevy od otca. To by mi ani nevadilo, vedela som, s kým je, no naštvalo ma, že mi to nedala vedieť a nedvíhala mobil. Tak mala ,zaracha‘,“ pousmeje sa Vanessina mama. V Michalovciach v prenajatom byte žijú v podstate necelý rok.

Pondelok vraj jej dcéra premrnčala a stále prosíkala, aby ju mama pustila za kamarátkami. No mama bola neoblomná - Vanessa musela ostať doma. V utorok ju prosila, aby ju pustila von. Prišla ju dokonca vypýtať kamarátka, že si len na hodinku pôjdu posedieť na neďaleké ihrisko. „Nakoniec som súhlasila. Aj keď sa mladšia dcéra hnevala a ako ostriež sledovala hodiny, či Vanessa príde z vychádzky načas. Neprišla. Mladá sa hnevala a hneď jej chcela volať, kde je, a poriadne ju sfúknuť,“ opisuje osudné popoludnie pani Adriana. Kým sa išla osprchovať, nedočkavá najmladšia dcéra vytáčala Vanessino číslo. Zrazu začala kričať: „Mami, mami! Vanessa spadla z 8. poschodia!“

Chátrajúci panelák: Od Vanessinho bytu je vzdialený dva kilometre.
Chátrajúci panelák: Od Vanessinho bytu je vzdialený dva kilometre.
Rudolf Felšöci

„Myslela som, že sa zbláznim! Rýchlo som na seba natiahla rifle a utekala som z domu. Ani som poriadne nevedela, kam ísť. Do nemocnice či na políciu?“ spomína. Nevedela, kde má dcéru, a vlastne ani to, či je živá. V živote by jej nenapadlo, že sa pôjde hrať do opusteného paneláka vzdialeného dva kilometre od ich bytovky. „Celé to bolo zlé. Až neskôr som sa dozvedela, že záchranka prišla dosť neskoro. Vraj na prvé volanie detí na linku záchrany nereagovali. Vraj si mysleli, že sa deti hrajú. Prišli, až keď sanitku zavolal ten futbalista.“ Adriana stíska v ruke servítku a snaží sa v pokoji opísať najhoršie okamihy svojho života.

Jednopercentná šanca

Jej dcéru sanitka vozila od nemocnice k nemocnici. „V Michalovciach mali na áre plno, tak ju poslali do Humenného. Tam sa dostala až okolo pol siedmej večer. A pritom spadla o pol piatej,“ krúti hlavou.

Tam dcéru prvýkrát po páde uvidela. Na ležadle, celú krvavú, napuchnutú, s obrovským monoklom na oku - a na prístrojoch. „Lekárka mi povedala jasne - mám sa pripraviť na to najhoršie… Vanessa má len jednopercentnú šancu na prežitie.“ Adriane ešte aj dnes stíska hrdlo a po lícach jej stekajú slzy. Automaticky sa načiahne k Vanesse a nežne ju ťapká po nohe. „Ale moja dcéra je bojovníčka. My to všetko zvládneme. Však, Vanesska?“ obracia sa na dcéru. Tá jej ticho pritakáva.

Chuť žiť: Dnes už sa mama s dcérou opäť usmievajú. Vanessa ušla hrobárovi z lopaty a Adriana verí, že jej dcéra bude robiť stále také pokroky ako doteraz.
Chuť žiť: Dnes už sa mama s dcérou opäť usmievajú. Vanessa ušla hrobárovi z lopaty a Adriana verí, že jej dcéra bude robiť stále také pokroky ako doteraz.
Rudolf Felšöci

„Viete, keď som ju tam videla na tej posteli... Ona je síce vysoká, no tam mi pripadala taká maličká. Ako bábika, ako malá mŕtvolka. Prosila som Boha, nech mi ju tu nechá. Veď je taká nevinná, život má pred sebou… Verila som tomu! Slová lekárky o jednopercentnej šanci môj mozog jednoducho neprijal. Skrátka neveríte, že to môže byť pravda. Veď bola zdravá a pred pár hodinami bolo všetko v poriadku! Každý deň si vyčítam, že som ju vtedy pustila von,“ plače Adriana.

Následky pádu

Dievčatko s vážnymi poraneniami hlavy a celého tela si v Humennom nenechali, ešte v noci ho previezli do detskej nemocnice v Košiciach. „Trmácali sa s ňou po týchto hrozných cestách. Vrtuľník nezavolali. Neviem, asi preto, že jej nedávali veľkú nádej na prežitie. Oni mi totiž povedali, že Vanesska nemusí prežiť ani ten prevoz do Košíc.“

Až v Košiciach sa dozvedela o všetkých poraneniach, ktoré Vanesse spôsobil pád. „Krvácala do mozgu, tvár mala dolámanú, tu okolo oka má titánové plátky, nie svoje kosti a na pravé oko nevidí. Likvor (mozgovomiechový mok - pozn. red.) jej vytekal z úst aj uší. Mala prepichnuté pľúca, v krčnej chrbtici mala zlomené dva stavce… Keď mi lekári hovorili, čo všetko jej je, čo všetko jej nefunguje, akoby som ohluchla. Nevedela som tie informácie prijať. Zaujímalo ma jediné - či prežije a či sa preberie.“

Poranenia: Vanessa krvácala do mozgu. Na jedno oko je slepá a vyletelo jej aj koleno.
Poranenia: Vanessa krvácala do mozgu. Na jedno oko je slepá a vyletelo jej aj koleno.
Rudolf Felšöci

Bojovníčka

Lekári boli skeptickí. Adriane rovno povedali, že prvé dva týždne budú kritické. A ak ich Vanessa aj prežije a preberie sa, už nikdy nebude taká ako predtým.

Za dcérou chodila každý deň a bola pri nej, koľko jej dovolili. Sledovala každý jej pohyb, každé mrknutie. Dlho sa nič nedialo. Keď od dcéry odchádzala, mobil si nechávala na tichom zvonení a doma odmietala dvíhať hovory. „Viete, na áre mi povedali, že mi nebudú volať a informovať ma o stave. Zavolajú mi iba v tom prípade, ak by zomrela. Bála som sa každého zazvonenia. Ak by som na displeji videla číslo s predvoľbou 055, nedokázala by som zdvihnúť.“ Adriana si opäť utiera slzy. Stále prosila Boha, aby jej dcéru nechal ešte tu.

Pomohlo? Ktovie. Isté je, že Vanessa je bojovníčka. Napriek početným poraneniam hlavy a mizivým prognózam na prežitie sa jej stav zlepšoval. „Začala sama dýchať, postupne dokázala pohnúť nohami a rukami. Vtedy som si vydýchla, vedela som, že aspoň nebude ochrnutá. No lekári ma hneď schladili, že sú to svojvoľné pohyby človeka, ktorý je v kóme. No ja som verila, že to je signál, že to nevzdala, že bojuje. Potom začala mrkať okom. So sestričkami sme jej púšťali obľúbené pesničky,“ dodáva Adriana.

Krásna: Vanesska (13) bola šťastné dievča. Chcela byť policajtkou.
Krásna: Vanesska (13) bola šťastné dievča. Chcela byť policajtkou.
Reprofoto: Rudolf Felšöci

Všetko odznova

Keď sa Vanessin stav zlepšil, previezli ju do nemocnice v Michalovciach. Vtedy ešte nik poriadne netušil, či sa preberie a neostane zvyšok života v bdelej kóme. „No Vanesska robila pokroky a nakoniec sa prebrala. Bola ubolená, nevedela poriadne o svete okolo seba, ale bola pri nás,“ vraví Adriana.

„Ahoj, mami. Poďme domov! Keď mi toto povedala, myslela som si, že sa od šťastia zbláznim. Boli to dve najúžasnejšie vety, ktoré som v živote počula. Teraz mi často hovorí - Mami, som prebratá,“ smeje sa Adriana.

Vedela, že to nebude ľahké. Lekári jej vysvetlili, že dcéru bude musieť učiť všetko odznova. Jesť, chodiť, rozprávať, chodiť na záchod. Úplne všetko. Aj písať a čítať. „Nevedela som, čo ma čaká. To neviem ani dnes. Lekári zatiaľ nevedia vylúčiť epilepsiu ani s určitosťou povedať, nakoľko je poškodený Vanessin mozog. Je len niečo vyše dvoch mesiacov po úraze. Každý hovorí o zázraku, že sa prebrala a že je na tom tak, ako je. Vieme, že pravé oko má slepé. No ak bude aspoň minimálna nádej, dám jej ho zreparovať v Hradci Králové v Česku. Hoci na to nemám, spravím to, aj keď by som sa mala do smrti zadlžiť,“ hovorí Adriana odhodlane.

Dnes už Vanessa chodí, snaží sa rozprávať aj sama sa najesť, no nie všetko sa jej darí. Trápi ju najmä pamäť. Na mnoho vecí si nespomína, často jej vypadnú mená kamarátov. „Mám rada párky, holúbky a čokoládu,“ usmieva sa Vanessa. Pozorne sleduje, čo mama hovorí, a nechá sa hladkať. Ochotne ide po svoje fotky a ukazuje, aké mala dlhé vlasy. „Veľmi ťažko znášala, keď sa uvidela prvýkrát po úraze v zrkadle. Pred nehodou bola krásna, dlhovlasá, snažila sa vyrovnať najstaršej sestre, chcela sa obliekať ako ona. Keď sa videla s kratučkými vlasmi a na jedno oko slepá, veľmi, veľmi ťažko to znášala.“

Je ešte dieťa: Hračky nesmú chýbať.
Je ešte dieťa: Hračky nesmú chýbať.
Rudolf Felšöci

Čia je to vina?

Aj keď panelák, z ktorého Vanessa spadla, celej rodine naháňa hrôzu, Vanessa sa výšok, paradoxne, nebojí. Najradšej trávi čas na balkóne na 4. poschodí a pozoruje okolitý svet. Dokonca sa vraj pamätá aj na osudné chvíle pred pádom. „Podľa polície tam bolo nejakých sedem detí rozlezených po celej budove a Vanessa sa šmykla a spadla. No ona tvrdí niečo iné,“ vysvetľuje Adriana. Vanessa jej skočí do reči: „Ja viem, kto to spravil. Ona ma sotila! Ja ju zbijem za to, čo mi spravila,“ rázne tvrdí dievčina.

Myslí to vážne, aj s tvrdením, kto za jej pád môže. „Vanessa nezvykne klamať. Sama som ostala prekvapená, čo to hovorí. Podľa všetkého boli s kamarátkou zaľúbené do jedného chlapca a asi sa preňho pobili. Ak je to pravda, že dvanásťročné deti sa takto pobijú a jedna dokáže druhú sotiť z ôsmeho poschodia, tak ďakujem pekne,“ tvrdí Adriana. Je to pravda, výmysel, zdanie? Ťažko povedať. Podľa mamy však Vanessa odpočiatku tvrdila, že nespadla sama, ale sotila ju kamarátka…

Vanessa sa ľudí zatiaľ stráni. Nerada chodí von, hnevajú ju zvedavé pohľady okolia aj otázky, či je ona to dievča, ktoré spadlo z ôsmeho poschodia. Vyhýba sa aj kamarátkam. Radšej sa pozerá na svet z balkóna alebo si píše cez Messenger. „Je z toho nervózna. Je jej to mimoriadne nepríjemné. Hnevá ju, že nemá vlasy, hnevá ju to oko. Snažím sa jej vysvetliť, že všetko bude v poriadku. Vlasy jej dorastú, oko dáme opraviť. Pre mňa je zázrak, že žije. Že chodí, je relatívne samostatná. Musíme čakať, čo bude ďalej,“ pokrčí plecami Adriana.

Bez peňazí

Rodine sa nežije ľahko. Po tom, ako sa Vanesse stal úraz, Adriana nechala prácu, aby sa o dcéru mohla naplno starať. „Naša finančná situácia? Čistá katastrofa. Súd nariadil manželovi, aby na štyri deti prispieval 120 eur. Dokopy! Ešte dostanem rodinné prídavky 94 eur a to je celý môj príjem. O opatrovateľský príspevok som zažiadala nedávno, pretože kým bola Vanessa v nemocnici, nemala som naň nárok. Najsmutnejšie na tom je, že sociálka má deväťdesiat dní na to, aby rozhodla. Nikoho nezaujíma, z čoho tých deväťdesiat dní budeme fungovať. Nuž, taký úžasný je náš sociálny systém,“ sklamane hovorí Adriana.

Ich mesačné náklady vysoko prekračujú Adrianine príjmy. „Veľa peňazí miniem na hygienické pomôcky a lieky pre Vanessu, len nájomné ma vyjde na 400 eur. A nerátam stravu - hoci dievčatá sú skutočne nenáročné. No verte mi, ak by mi nepomohla rodina, jednoducho nemáme z čoho žiť.“

Domov