VSŽ ovládali komunisti aj rozhadzovačný Mečiarov boháč. V koho rukách skončia teraz?

O predaji košických hút sa hovorí s menšími prestávkami od čias, keď sa Američanom skončili daňové prázdniny.

Domov

Košické huty opäť zmenia majiteľa. Aspoň podľa kuloárnych informácií. Toto zlaté vajce, vďaka ktorému si napakovali vrecká mnohí jednotlivci i spoločnosti, má po búrlivej privatizácii a viac ako pätnástich rokoch v rukách Američanov prejsť do vlastníctva čínskej spoločnosti.

Černák ukázal prstom priamo na Mečiara: Ty si si nás objednal!

No hoci rečí o definitívnom predaji celých hút je požehnane, súčasný majiteľ U. S. Steel Košice zaryto mlčí a žiadne informácie nekomentuje. Ani návštevy záujemcov, ani sumu 1,4 miliardy amerických dolárov, za ktorú by slovenské huty mali predať. Lenže, minulý rok U. S. Steel Košice nikoho neprijímal, naopak, stovky ľudí prepustil a všemožne sa snažil, aby počet zamestnancov klesol pod hranicu desaťtisic.

Z jediného dôvodu - urobiť čo najlukratívnejší podnik pre budúceho majiteľa.

Mečiar na súde: Z vrecka vytiahol dve tisícky a podal ich protivníčke

Praktický prístup

Dnes je situácia iná a železiarne opäť vo veľkom prijímajú. Najmä robotníkov, a to za plat pre tieto huty v podstate smiešny - pohybuje sa okolo 600-650 eur v hrubom. Opäť to má pragmatický dôvod - zefektívniť a zabezpečiť plynulú výrobu v čase predaja fabriky. „THP pracovníci sa o svoje miesta boja, mnohí dostali na výber - buď pôjdu do výroby, alebo na pozície skladníkov. Alebo budú musieť odísť. A tak dnes v pohode nájdete ,kancelárske myši ako fachčia vo výrobe,“ smeje sa jeden zo zamestnancov košického U. S. Steel.

Ako sme sa dozvedeli z nášho zdroja - nemenovanej inštitúcie, kde sa musia hlásiť novoprijatí zamestnanci -, v najbližšom čase má fabrika nahlásené plánované prijímanie robotníkov a majú to byť desiatky, pomaly až stovky zamestnancov. Aj keď všetci dúfajú, že zo zamestnania ich Číňania nevyhodia preto, aby fabrika fungovala, mnohým Košičanom nedá spávať možnosť, že by machri z Číny zmenili technológiu výroby a základnú prvovýrobu by zrušili.

Bezočivý Mečiar o amnestiách: Toto odkázal poslancom!

Na predaj: Košické huty s najväčšou pravdepodobnosťou opäť zmenia majiteľa. Hovorí sa o čínskom investorovi.
Na predaj: Košické huty s najväčšou pravdepodobnosťou opäť zmenia majiteľa. Hovorí sa o čínskom investorovi.
ARCHÍV

Foto: Archív

„Jednoducho by uzavreli koksovňu a plechy by pripravovali z dovezených ingotov, ktoré by sa priamo tavili. Bolo by to ekologickejšie. Väčšina hút vo svete funguje práve týmto spôsobom,“ prezradil nám zdroj priamo z fabriky.

EXKLUZÍVNE ODHALENIE: Našli sme luxusné vily bývalých mečiarovcov na Jadrane, susedia prehovorili!

Vyše polstoročná história

Tak či onak, košické železiarne sú stále považované za zlatonosnú sliepku, ktorá dokáže vyprodukovať slušný zisk za každých okolností. Výstavba Východoslovenských železiarní (VSŽ), ktoré boli fakticky predchodcom dnešného U. S. Steel, sa spustila v januári 1960 - samozrejme, s požehnaním a pod taktovkou veľkého Sovietskeho zväzu.

Dovtedy boli Košice obyčajné malé mesto, väčší a významnejší bol dokonca neďaleký Užhorod. Východoslovenské železiarne však za pár rokov všetko zmenili. Z celého východu stiahli desaťtisíce ľudí, ktorí prišli za prácou do budúcej metropoly východu. Za socializmu tam istý čas pracoval dokonca bývalý prezident Rudolf Schuster.

Vzniklo sídlisko Terasa a neskôr pribúdali ďalšie sídliská. Smelé plány hovorili o tom, že huty budú produkovať štyri milióny ton ocele ročne a Košice sa do roku 2000 rozrastú a budú mať 300-tisíc obyvateľov. Dnes ich majú sotva 250-tisíc.

Vladova pravá ručička: Ako sa dnes darí asistentke, ktorá pri Mečiarovi vydržala najdlhšie?

Prvého júla 1989 sa VSŽ pretransformovali na štátny podnik, no už o niekoľko mesiacov prišla zamatová revolúcia a s ňou zmeny vlastníckych pomerov. Tak ako ostatné strategické podniky na Slovensku, aj VSŽ sa stali súčasťou kupónovej privatizácie. Bolo to v rokoch 1991 a 1992, v čase, keď na stoličke ministra privatizácie sedel Ivan Mikloš. Vtedy VSŽ vykazovali zisk štyri miliardy slovenských korún.

Do súkromných rúk sa definitívne dostali až v roku 1994 - v rámci štedrej mečiarovskej privatizačnej vlny. Vtedy sa začala takzvaná rezešovská éra plná prepychu, rozhadzovania a luxusu.

Vplyvné HZDS

Deň, ktorý zmenil smerovanie hút, je totožný s dátumom druhého pádu vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara. Jedenásteho marca 1994 totiž vtedajšia vláda - napriek svojmu pádu - schválila hneď niekoľko privatizačných projektov. Medzi nimi predaj 1 568 159 akcií (9,57 percenta) VSŽ spoločnosti Manager.

Spoločnosti, ktorá bola v Obchodnom registri právoplatne zapísaná v ten istý deň - so základným imaním 100-tisíc korún. A nielen to, v ten istý deň si táto spoločnosť vybavila vo vtedajšej Priemyselnej banke (ktorú v tom čase sčasti vlastnili práve VSŽ) úver - na prvú splátku kúpnej ceny akcií. Nominálna hodnota akcií VSŽ bola 1,5 miliardy slovenských korún. Cena privatizačného predaja však bola 315 miliónov korún.

A kto bol vlastne za spoločnosťou Manager? Otcami zakladateľmi nebol nik iný ako Alexander Rezeš, Ján Smerek, Peter Hrinko, Ferdinand Petrák a Vladimír Balánik. Mimochodom, dnes už táto spoločnosť neexistuje. Je vymazaná. Dôvod? Spoločnosť FNM za sprivatizované akcie železiarní zaplatila len jednu jedinú splátku. Viac nie. V roku 1999 bola spoločnosť v konkurze a v roku 2007 súd povolil jej vymazanie.

Vernosť až za hrob

Alexander Rezeš sa za svojho života netajil bohatstvom ani tým, že pochádza práve z VSŽ. Na začiatok spolu so svojimi spoločníkmi ovládal 10 percent akcií. No za pár rokov sa jeho vplyv a vlastníctvo rozrástli.

Sám tvrdieval, že kontroluje takmer 50-percentný podielový balík akcií košických hút. Rezeš sa netajil ani prepojením na HZDS a premiéra Vladimíra Mečiara. Napokon, za jeho éry bol aj ministrom dopravy. Aj preto v roku 1997 pre Trend ochotne porátal, koľko akcií má v železiarňach pod palcom: „Počítajme: Manager 10 percent, Ferrimex 15 percent, Hutník 10 percent, Všeobecná 12 percent,“ vypočítaval v rozhovore v marci 1997 Alexander Rezeš. To však nebol jediný výrok tohto oceliarskeho magnáta, ktorý sa vryl do pamäti východniarov. On, jeho rodina a blízki si v časoch hutníckeho klondiku dopriavali nevídaný luxus.

Rezešovcom pribudli lukratívne nehnuteľnosti nielen na Slovensku, ale aj v Európe. Nezabudnuteľná je vila v španielskom Alicante, do ktorej sa Rezeš utiahol pri svojom neskoršom nechcenom exile. Ako na prepych zarobil? „Majetok, ktorý vlastním, som získal pred nástupom do vládnej funkcie vďaka úspešnej dlhoročnej práci,“ zahlásil Alexander Rezeš v roku 1996. Rovnako ako jeho majetok boli veľké aj jeho plány. Chcel urobiť z VSŽ nadnárodný holding, mať pod palcom okolité huty a v podstate všetko, čo sa dá kúpiť.

Megalomanské gestá

Medzi veľkolepé obchody nesporne patril nákup najslávnejšieho českého futbalového klubu, pražskej Sparty. Železiarne ho získali za miliardu slovenských korún. Asi žiadny Košičan nezabudne na výjav, ako Rezeš so svojimi vernými a natrieskanou Hlavnou ulicou v Košiciach na oslavu skvelého obchodu spievali pesničku Petra Nagya Aj tak sme stále frajeri.

Známy je nákup košického hokejového klubu a, samozrejme, aj futbalového, do ktorého naťahal veľké hviezdy - hráčske aj trénerské. A 1. FC Košice sa dokonca prebojoval do Ligy majstrov, vďaka čomu sa do Košíc dostal slávny Manchester United a Juventus Turín. Mimochodom, futbalisti v konkurencii so skúsenými zahraničnými hráčmi totálne pohoreli.

V roku 2009 dokonca košický klub vyhlásili za druhý najhorší v novodobej histórii Ligy majstrov. Vráťme sa však k Rezešovi. Okrem klubov sa kupovali „drobnosti“ - drahé limuzíny, nechýbalo ani prúdové lietadlo Hawker 800. A bol to Rezeš, ktorý svojmu šéfovi Mečiarovi financoval návštevu zahraničných celebrít Claudie Schifferovej, Gerarda Depardieua a ďalších.

Ibaže, podľa ekonomických analytikov VSŽ pod taktovkou rezešovcov nakupovala na dlh. Podlžnosti sa vraj vyšplhali na závratných 15 miliárd korún. Veriteľské banky aj vďaka postoju vlády Mikuláša Dzurindu zárukám rezešovského klanu a ich pomocníkov jednoducho neverili a vtedajší kindermanažment, ktorému šéfoval Alexandrov syn Július, vystriedal v decembri 1998 nominant bánk Gabriel Eichler.

Éra motýlikov

Americký bankár slovenského pôvodu prišiel košické huty ozdraviť a postaviť na nohy. Ako sám vtedy priznal, prekvapilo ho neskutočné rozkrádanie železiarní. A to nielen na tej najvyššej úrovni. „Prilepšovali“ si vraj na každej riadiacej či výkonnej úrovni, no aj medzi robotníkmi. Niet sa čo čudovať, veď ešte v roku 1998 mali VSŽ vyše 160 dcérskych spoločností, z ktorých asi len tridsať súviselo s hutníctvom.

Zvyšné fungovali zväčša ako firmy, ktoré sprostredkovávali služby a tovar cez niekoľko medzistupňov a ceny poskytované materskej firme boli neuveriteľne nadnesené. Manažér s motýlikom mal neľahkú úlohu. Pripraviť ľudí o „nadštandard“, ktorý im predtým poskytli. Chodil medzi ľudí, rokoval s manažérmi spriaznených spoločností a rušil zmluvy nevýhodné pre železiarne.

V priebehu niekoľkých mesiacov zmizli honosné olejomaľby pohlavárov železiarní z priestorov dozornej rady, predalo sa lietadlo aj Sparta Praha i nepotrebné a mimoriadne nákladné limuzíny. Škrtalo sa na každom stupni a košické huty sa pripravovali na ďalší predaj - tentoraz pod taktovkou SDKÚ.

Mnohí neprajníci si vtedy poťažkali, že sa škrtá všetko, len nie Eichlerov honorár. Aj keď sa nikdy reálne nepriznalo, za aký peniaz tento bankár huty ozdravil, v kuloároch sa pošepkáva, že mesačne inkasoval za svoju prácu 10 miliónov slovenských korún. Samotný Eichler to nikdy nepotvrdil. Jedným z mimoriadne nepopulárnych opatrení bolo prepúšťanie.

Železiarne totiž boli plné ľudí, ktorí boli nadbytoční. Nielen vo výrobe, ale najmä medzi pracovníkmi THP. Ak chcel totiž Eichler predať tieto huty k spokojnosti Dzurindovej vlády, musel z nich urobiť prosperujúci a efektívny podnik. Či sa to odborárom na čele s Jaroslavom Gruberom páčilo, alebo nie.

Americká výhra

O VSŽ malo záujem niekoľko investorov, nielen Američania. Bol medzi nimi napríklad indický Ispat Group, rakúsky Voest Alpine, holandská firma Hoogovens či švajčiarska firma Duferco. Nakoniec s veľkým požehnaním vtedajšej vlády sa v roku 2000 stal majiteľom košických hút americký gigant z Pittsburghu - U. S. Steel.

Nebolo to zadarmo. Američania síce prisľúbili finančné stimuly pre mesto a obrovské investície do podniku, ale dostali za to desaťročné daňové prázdniny. To, že z ich obrovského zisku nevideli daniari desať rokov ani cent, bolo posvätené „zachovaním zamestnanosti“. Košičania sa začali húfne učiť po anglicky.

Lenže ani Američania nemienili vyhadzovať peniaze von slovenskými oknami. A tak kresali. Mnohí zamestnanci dostali zlatý padák a výpoveď, mnohých vyšupli pre problémy s pitím. Zaviedli sa denné kontroly na alkohol pri vstupných bránach do podniku. Zo štrnásťtisíc zamestnancov v roku 2000 za šestnásť rokov opustilo košické huty niekoľko tisíc.

A to nielen dobrovoľným odchodom do dôchodku.

Koniec prázdnin

Za desať rokov daňových prázdnin U. S. Steel investoval tak, ako sľúbil. V Košiciach stojí dokončená hokejová Steel Aréna, podporoval hokej aj mesto. Investoval do podniku, ekológie aj výroby.

No len čo sa skončili daňové prázdniny, americká štedrosť zmizla a začali sa objavovať prvé informácie o predaji hút. Aj vykazovaný zisk za čias daňových prázdnin sa po roku akosi prirýchlo dostal do roviny straty. Za posledných šesť rokov Američania niekoľkokrát rokovali so slovenskou vládou a snažili sa o ústupky, ak košické huty nepredajú.

No nikdy nepopreli, že by ich predaj neplánovali a nakoniec ho nezrealizujú. Nekomentujú ani fakt, že štát má záujem o odkúpenie menšinového podielu, ani intenzívne rokovania s čínskym investorom. Všetko ostáva v rovine rečí kolujúcich po Košiciach. Fakt je, že o predaji a odchode Američanov z košických hút sa intenzívne rozpráva minimálne od roku 2012.

No oficiálne sa nevyjadrujú. Len prezident spoločnosti Scott D. Buckiso si vo svojom novoročnom príhovore zamestnancom poťažkal na to, že do Európy sa dovážajú tisíce ton ocele za dampingové ceny. „Aj vláda SR veľmi pozorne načúvala, čo hovoríme. Je veľa ľudí, ktorí chápu, aký dôležitý je pre Európu oceliarsky priemysel, a veľmi skoro uvidíme, či je ich hlas dostatočne silný,“ dodáva prezident.

Domov