Záhada lebky: Komu patrila hlava, ktorú našli v Betliari?

Druhá smrť gemerského Jánošíka alebo ako miznú legendy o zbojníkoch.

Domov

Lebka patrila skromnému a šľachetnému jedincovi vysokej inteligencie - taký bol záver viedenských odborníkov, ktorí ju podrobili kraniologickému výskumu. Určite by sme vám prezradili viac, keby sme ten záznam mali, ale on - neexistuje. Nezachoval sa. Na rozdiel od lebky, ktorú vystavujú v kaštieli v Betliari.

Leží na polici medzi zlatými nádobami v jednej z miestností a ak by vám sprievodca o nej nepovedal nič, zmohli by ste sa asi len na konštatovanie, že ten človek mal pekne formovanú hlavu. A začudovali by ste sa, prečo je celá popísaná. To tí viedenskí kraniológovia... Kto bol ten človek s vyššou inteligenciou? A prečo jeho lebka skončila v múzeu? Najznámejší gemerský zbojník Michal Vdovec, známejší azda pod menom Vdovčík, ktorý žil v rokoch 1803 až 1832.

Lebka a budzogáň

Pozeráme sa na ňu spolu so Silviou Lörinčíkovou, vedúcou oddelenia výskumu a starostlivosti o zbierkový fond kaštieľa, a kunsthistoričkou Editou Kušnierovou. „Hovorí sa, že Vdovčík chodil za grófkou Etelou Szapáryovou, manželkou Karola III. Andrássyho, ktorá žila v kaštieli vo Vlachove,“ hovorí Silvia Lörinčíková a Edita Kušnierová dodáva, že tam sa usadila jedna z rodinných vetiev Andrássyovcov, ktorá sa venovala najmä hutníctvu.

„Povráva sa aj to, že aby sa k Etelke nedostal, zahatali mu cestu sudmi s vodou, tie naukladali pod okná kaštieľa. Ale on bol vraj mrštný a dokázal ich preskočiť...“ Takže už o ňom vieme, že mal „vyššiu inteligenciu“ a bol mrštný, ale ako vyzeral, to sa už nedozvieme. Zbojníkom na začiatku 19. storočia nezvykli maľovať portréty.

Zato vidíme, že mu chýbajú zuby. Stoličky ako tiger zachované, predné zuby fuč. „Keď ho chytili, zrejme mu ich vybili. Asi by nikto nechcel byť na jeho mieste,“ dodá Edita Kušnierová, kým Silvia Lörinčíková vlečie zo zbierok ďalší predmet, ktorý sa v ich múzeu ako spomienka na Vdovčíka zachoval. Budzogáň.

„Dovetz Rabló paltzája 1836,“ píše sa na ňom. Budzogáň zbojníka Dovca. Ak týmto niekoho uderil po hlave, nečudo, že jemu potom vybili zuby. „Je z hruškového dreva,“ povie Silvia Lörinčíková a rozpráva, že do sedemdesiatych rokov minulého storočia malo budzogáň vo svojich zbierkach múzeum v Rimavskej Sobote a potom ho získal Betliar výmenou za turecký jatagán. Prečo? Lebo tam patrí, Betliar bol neskôr rodinné sídlo Andrássyovcov. Krásna grófka Etelka, Andrássyčka, andrássyovský Betliar - kruh sa uzavrel.

Budzogáň: Silvia Lörinčíková hovorí, že je z hruškového dreva.
Budzogáň: Silvia Lörinčíková hovorí, že je z hruškového dreva.
Július Dubravay

Budzogáň: Silvia Lörinčíková hovorí, že je z hruškového dreva. Foto: Július Dubravay

Gemerský Jánošík

Kto vlastne bol tento muž, ktorý žil a pôsobil ako zbojník sto rokov po Jurajovi Jánošíkovi, a čo o ňom vieme? Pár záznamov o ňom sa zachovalo. „V záznamoch mestskej rady v Rožňave som našla zápis, že za jeho dolapenie vypísali 24. marca 1832 odmenu 50 strieborných,“ hovorí Silvia Lörinčíková. A vieme aj to, že 28. decembra 1832 skončil na popravisku. Veľa spomienok o ňom sa zachovalo v ľudovej slovesnosti a v literárnych dielach, napríklad Pavla Dobšinského, ktorý o ňom písal už v roku 1847, ale najviac sa dozviete z knihy Viery Gašparíkovej Zbojník Mišo Vdovčík.

Narodil sa v Henckovciach vo februári 1803, ale presný deň nepoznáme. Krstili ho 28. februára v Nižnej Slanej. Bol tretie z piatich detí rodiny, ktorá vlastnila „najmenší a najneúrodnejší chotár z celého okolia“, takže im nezostávalo iné, ako sa živiť pastierstvom. Ich dom stál na konci dediny, hneď vedľa prašnej cesty, kadiaľ tiahli vozy so železnou rudou a s drevom určeným do hámrov. Vieme aj to, že ako dvanásťročný bol sluhom, staral sa o kone počas protinapoleonovských vojen. Že potom lúpil dvanásť rokov a bol známy nielen na Gemeri, ale aj vo Zvolenskej župe, na Spiši a dokonca aj v Poľsku.

Nuž a, samozrejme, skončil neslávne. Lapili ho v dome jeho milej Zuzany Sabíny v Kobeliarove, plešivecký súd ho odsúdil na smrť obesením a 28. decembra 1832 ho popravili. Na internete nájdete tiež rozhovor s Annou Gallovou, ktorej rodina s Vdovčíkovcami susedila. Rozprávala, že na jeho popravu nahnali starých aj mladých, za rebro ho zavesili, telo zostalo na šibenici, až kým ho vrany nezďobali, a keď mu v krpcoch odhnili nohy, začali z nich vyletúvať peniaze... Či to bolo naozaj tak, ťažko povedať. Hľa, aký dlhý čas je necelých dvesto rokov.

Streda v Kobeliarove

V Henckovciach nás víta Viera Dovcová, pracovníčka obecného úradu. Vdovčík, Dovec... Tak sa hneď pýtame, čo má so zbojníkom spoločné. „Vydala som sa k Dovcovcom, takže asi nič. Ale keď manžel niekam telefonuje a predstaví sa, často sa ho spýtajú - vy ste vdovec?“ V dedine je vraj veľa Dovcovcov aj jedna pani Vdovčíková.

„Zrejme to priezvisko súvisí s množstvom vdov, ktorých v tých krušných časoch bolo veľa,“ dodá Edita Kušnierová. Ale tým sa stopy po známom zbojníkovi v jeho rodisku končia. Záznamy v obecnej kronike citujú Vieru Gašparíkovú a po Michalovom rodnom dome nezostalo nič. Cesta do zariadenia pre deti. A namiesto niekdajšej prašnej cesty asfaltka vedúca do Nižnej Slanej a ďalej do Kobeliarova.

„Kde je dom, kde chytili toho zbojníka? No pri hornom obchode,“ vysvetľuje žena na ulici. „Ale obchod je zatvorený.“ Pýtame sa, prečo je zatvorený, a odpoveď je naozaj vyčerpávajúca: „Lebo je streda.“ Tak skúšame šťastie ďalej, pýtame sa ženy, ktorá vezie fúrik plný dreva. Kým nám odpovie, dvakrát sa jej z neho drevo vysype a dvakrát ho pozbiera.

„Na vyšnom konci, vyše obchodu.“ Tak či onak, obe ženy o Michalovi Vdovčíkovi vedeli a tretia, Matilda Vilimová, najviac. Dom, kde zbojníka chytili, sa opiera o jej dom, je prázdny a, ako vraví, padá na ich dom. „Júúj, aj knižku som o ňom mala, ale požičala som ju a nevrátili mi ju.“ Rozpráva, že za tým pustým a rozpadnutým domom bola zemľanka, v ktorej sa skrýval. „Taká komora ako jaskyňa do zeme vykopaná, ale už ju zasypali.“ Ukáže na dom oproti, tam žila tá ženská, čo ho prezradila. „Zbadala u Zuzany opasok na stole a udala ho.“

Chudoba: Rodina Vdovčíkovcov vlastnila najmenší a najneúrodnejší pozemok v chotári.
Chudoba: Rodina Vdovčíkovcov vlastnila najmenší a najneúrodnejší pozemok v chotári.
Reprofoto Július Dubravay

Chudoba: Rodina Vdovčíkovcov vlastnila najmenší a najneúrodnejší pozemok v chotári. Reprofoto: Július Dubravay

A potom sa dá rozprávať, že už oslovila aj ženy zo speváckeho spolku z Nižnej Slanej, aby ony oslovili Maticu slovenskú, aby to tu dala do poriadku. „Keď máme Šafárikov dom, prečo by sme nemali aj Vdovčíkov?“ To je fakt, na dome poniže je pamätná tabuľa: „Tu sa narodil veľký učenec, Slovan a buditeľ našeho národa Pavel Jozef Šafárik 13. mája 1795.“ Celkom tak to nebolo, lebo, ako vraví Edita Kušnierová, na mieste starého domu vyrástla nová fara, ale obaja muži žili približne v tom istom čase. A kým po Šafárikovi zostala tabuľa, po Vdovčíkovi sa v dedine nezachovalo už ani meno. „Veru, Vdovčíkovcov tu už nemáme,“ dodá Matilda Vilimová.

Pamätník na krížnych cestách

Bohatým bral, chudobným dával. Romantizovaná predstava o zbojníkoch. Či bol taký dobrotivý aj Michal Vdovčík, je otázne. Hovorí sa totiž o ňom aj to, že pre pár šestákov zhodil zo skaly obločiara... Veď napokon aj skončil na šibenici na krížnych cestách.

Tri cesty, medzi nimi ostrovček zelene a pamätník. Môžete sa vybrať do Dobšinej a na Horehronie, cez Roštársky kopec do Ochtinej alebo do Rožňavy. „Popraviská vždy bývali na krížnych cestách, lebo to boli mystické miesta. Ľudia verili, že sa na nich zjavujú smrtky, že sa tam schádzajú bosorky,“ rozpráva Edita Kušnierová. A práve tu Michal Vdovčík naposledy vydýchol. Či obesený za krk, alebo za rebro, ťažko povedať. Šibenica však na tomto mieste stála až do roku 1918. A dnes? Dnes je tu pamätník hrdinom SNP. Bez tabuľky, bez vysvetlenia. Ak vám nebude stačiť to, že tu bolo prázdne miesto a v 70. rokoch minulého storočia rozhodli, že je ideálne na pamätník povstaleckým hrdinom.

Krížne cesty: Práve tu stála šibenica až do roku 1918. Dnes je tu pamätník hrdinom SNP.
Krížne cesty: Práve tu stála šibenica až do roku 1918. Dnes je tu pamätník hrdinom SNP.
Július Dubravay

Krížne cesty: Práve tu stála šibenica až do roku 1918. Dnes je tu pamätník hrdinom SNP. Foto: Július Dubravay

Zato sa zachoval andrássyovský kaštieľ vo Vlachove. Po krásnej Etelke zostal len názov huty Etelka v Nižnej Slanej, ktorá stála uprostred ničoty. Kedysi sa nazývala závod Siderit. Všade ruiny, ešte aj zastávka autobusov vyzerá, akoby tadiaľ práve prešiel front, ale stará huta Etelka si svoje čaro zachováva. O kaštieli v Betliari ani nehovoriac. Čas dal za pravdu pánom. Po panstve niečo zostalo a po tých, ktorí chceli bohatým brať a chudobným dávať, iba lebka vo vitríne a pár kusých spomienok ľudí na Gemeri. Michal Vdovčík umiera druhýkrát.

Domov