Pred 150 rokmi predali Rusi Aljašku Američanom. Ako a prečo k tomu došlo?

Aljaška je pre mnohých symbolom divej a drsnej prírody a už jej názov často vyvoláva romantické predstavy zlatokopeckých dobrodružstiev.

História

Názov územia pochádza z eskimáckeho slova Alayeska, čo v preklade znamená veľká krajina. Územie má rozlohu vyše 1,7 milióna štvorcových kilometrov, čo je približne 34-krát viac ako Slovensko, ale žije tam necelých 750-tisíc obyvateľov. Aljaška je stále územie, kde civilizácia ešte v plnom rozsahu nezvíťazila a kde život musí rešpektovať limity dané prírodou.

Na Aljaške je okolo troch miliónov jazier, približne sto aktívnych sopiek, množstvo ľadovcov a nachádza sa tam obrovské prírodné bohatstvo. Aljaška bola predmetom obchodu, ktorý patrí medzi najpozoruhodnejšie v dejinách. Toto územie pred 150 rokmi zmenilo majiteľa. Cárske Rusko predalo Aljašku Spojeným štátom americkým. Ako a prečo k tomu došlo?

Príliš vzdialená

Pre západnú civilizáciu Aljašku v roku 1741 objavil dánsky moreplavec Bering. V službách ruského cára Petra Veľkého podnikal prieskumné plavby na východ od Kamčatky. Prvá stála ruská osada vznikla v roku 1784 na ostrove Kodiak a mala sa stať základom ruskej kolonizácie územia. Rusko Aljašku využívalo najmä ako zdroj kožušín, ale veľká vzdialenosť a ťažké prírodné podmienky sťažovali lepšie využitie oblasti. Približne jedna tretina Aljašky leží za polárnym kruhom a Rusko nemalo predstavu o efektívnom využití tohto rozsiahleho územia.

Okrem obchodu s kožušinami sa nedarilo úspešne rozvinúť ani lov veľrýb, ani ťažbu objavených nálezísk uhlia. Zlato sa podarilo objaviť len v malom množstve, čo neumožňovalo rozsiahlu a ziskovú ťažbu. Problémom bola aj veľká závislosť od pôvodných obyvateľov - Juitov - ako pracovníkov aj dodávateľov potravín. Spolužitie s pôvodným obyvateľstvom nebolo bez problémov a dochádzalo k ozbrojeným konfliktom medzi ruskými osadníkmi a Juitmi.

Poľnohospodárstvo sa nerozvíjalo a územie bolo nutné zásobovať lodnou dopravou. Lenže ak vypravili loď z európskej časti Ruska na Aljašku, museli v podstate uskutočniť plavbu okolo sveta, pretože Suezský ani Panamský prieplav ešte nejestvovali a Severný ľadový oceán bol bez ľadoborcov ťažko prekonateľný. Podobné to bolo s komunikáciou. Štandardná dĺžka komunikácie medzi Petrohradom a Aljaškou trvala dva roky, pri použití špeciálneho kuriéra približne päť mesiacov.

Na predaj

Situáciu skomplikovala krymská vojna v rokoch 1854 - 1856, ktorú Rusko prehralo. V rámci tejto vojny britské a francúzske námorníctvo obsadilo Petropavlovsk na východnom pobreží Kamčatky. To otvorilo otázku bezpečnosti Aljašky, ktorá bola veľmi vzdialená, zraniteľnejšia a Rusko by ju pravdepodobne nedokázalo vojensky ubrániť. Takzvaná ruská Amerika, ako sa Aljaške vtedy hovorilo, sa stala predmetom rôznych úvah. Kľúčovou otázkou bolo, čo má Rusko s touto časťou svojho územia robiť, ako ho využije, aký má pre Rusko význam a či je schopné v prípade konfliktu toto územie ubrániť.

Debata o probléme bola prirodzene rôznorodá a niekoľkoročná. Významným aspektom týchto úvah bol, samozrejme, ekonomický faktor. Aljašku od konca 18. storočia spravovala akciová Rusko-americká spoločnosť. Územie jej prenajímala ruská vláda na dvadsaťročné obdobia a spoločnosť mala monopol na celú Aljašku.

Po počiatočnej prosperite sa spoločnosti čoraz menej ekonomicky darilo a nakoniec bola závislá od štátnej podpory. Po krymskej vojne ekonomické problémy postihli celé Rusko, a to posilnilo myšlienku na ekonomický zisk z predaja územia. Vtedajší minister financií Ruska preto v roku 1866 navrhol cárovi Aljašku predať.

Dlhodobo neudržateľné

Motívov na predaj územia bol celý rad a dnes je ťažké určiť tie rozhodujúce. O prípadnom predaji sa začalo uvažovať už po roku 1850. Veľkoknieža Konštantín napísal v roku 1857 list ministrovi zahraničia Gorčakovi a navrhoval predaj územia, pretože kolónia je neužitočná, zraniteľná a jej predajom získa Rusko finančné prostriedky. Veľké obavy boli z prípadnej americkej expanzie. Rusko si uvedomovalo, že v prípade anexie územia zo strany USA nemá ruská strana dostatočnú silu na jeho opätovné získanie. Jeho predaj je teda možno len výhodnejšia cesta presunu pod americkú správu.

Rusko malo takisto záujem posilniť vzťahy s USA a získať spojenca na medzinárodnom poli. V Rusku boli silné tendencie, že krajina má byť kontinentálna mocnosť, a Aljaška ako jediná zámorská kolónia do tohto konceptu nezapadala. Podľa niektorých názorov bol významný aj ekonomický faktor. Rusko za predaj získa peniaze, aj keď výška sumy, ktorá prichádzala do úvahy, z hľadiska celkového ruského rozpočtu nehrala žiadnu zásadnú úlohu.

Fakt je, že z dlhodobého hľadiska bolo pre Rusko prakticky nemožné Aljašku si udržať. Na celom území sa okrem pôvodného obyvateľstva nachádzalo približne osemsto Rusov. Na Aljašku postupne prenikali americkí lovci, obchodníci a osadníci a Amerika, ktorá vtedy už mala 30 miliónov obyvateľov, bola v pohybe a získavala nové územia. Po skončení americkej občianskej vojny bolo ovládnutie Aljašky otázkou času.

Uzavretie dohody

Ponuku na kúpu Američania prijali, suma bola 7,2 milióna dolárov a 30. marca 1867 došlo vo Washingtone k uzavretiu dohody. Podpísal ju veľvyslanec Ruska v USA Eduard de Stoeckl a minister zahraničných vecí USA William Henry Seward. Zaujímavý je čas podpisu dohody. Uskutočnil sa o pol piatej ráno. Obaja predstavitelia aj zamestnanci si preto museli privstať. Po ratifikačnom procese, keď predaj schválil ruský aj americký parlament, Aljašku formálne odovzdali USA.

Akt presunu moci mal mať slávnostný charakter a uskutočnil sa až 18. októbra 1867 v poobedňajších hodinách. Pred sídlom gubernátora boli nastúpené ruské a americké vojenské jednotky. Pri spúšťaní sa ruská vlajka zachytila o stožiar a roztrhla sa. Vojak, ktorý ju vyliezol uvoľniť, vlajku zhodil dole a tá dopadla na bajonety nastúpených vojakov. Slávnostný akt nedopadol podľa očakávaní, ale Aljaška sa stala americkým územím. Postupne prechádzala rôznymi administratívnymi zmenami a oficiálnou súčasťou Spojených štátov sa stala v máji 1912. Napokon v januári 1959 sa stala 49. štátom USA.

Docenený po rokoch

Vtedajší minister zahraničných vecí William Seward bol zástancom teritoriálnej expanzie USA a podporoval zväčšovanie amerického územia. Uvažoval dokonca o kúpe Grónska a Islandu. Kúpa Aljašky mu na popularite nepridala napriek tomu, že územie USA sa tak zvýšilo takmer o 20 percent. Niektoré noviny označovali kúpu za Sewardovo bláznovstvo a Aljašku nazývali kockou ľadu bez hodnoty. Tento názor sa zmenil, keď po tridsiatich rokoch od kúpy sa na Aljaške, pozdĺž rieky Klondike, našlo zlato a vypukla zlatá horúčka.

Osobnosť tohto muža si v súčasnosti na Aljaške pripomínajú štátnym sviatkom nazvaným jeho menom - Seward’s Day. Zaujímavou kapitolou obchodu sú peniaze za predaj. Stoeckl si údajne z pôvodných 7,2 milióna dolárov 21-tisíc nechal a približne 140-tisíc rozdal ako úplatky americkým senátorom za ratifikáciu kúpno-predajnej zmluvy. Tú napokon ratifikovali v apríli 1867 len o jeden hlas. Sedem miliónov dolárov poslali bankovým prevodom do Londýna, kde sa nakúpili zlaté prúty.

Tie do Ruska prevážali loďou, ktorá sa cestou potopila v Baltskom mori. Podľa iných informácii táto verzia udalostí nie je pravdivá. Peniaze sa údajne previedli do rôznych európskych bánk na účty veľkovojvodu Konstantina, príslušníka vládnuceho rodu Romanovcov, ktorý bol v pozadí obchodu. Skutočnosťou je, že štátna pokladnica z obchodu prínos nemala.

Výhodná kúpa

Predajom Aljašky sa skončila ruská prítomnosť v Severnej Amerike a pre USA sa nákup v konečnom dôsledku stal vynikajúcou akvizíciou. Zabezpečili si prístup na severný okraj Pacifiku a tým možnosť pôsobiť v tejto časti sveta. Strategický význam územia sa ukázal najmä počas druhej svetovej vojny, keď na Aljaške vznikli významné námorné a letecké vojenské základne.

Okrem zlata sa na Aljaške postupne našli iné surovinové zdroje ako ropa a plyn, ktoré v súčasnosti vytvárajú viac ako 80 percent štátnych príjmov. Ropu na severe Aljašky objavili v roku 1968 a naprieč celou krajinou ju dopravuje do nezamŕzajúceho prístavu Valdez na juhu Aljašky ropovod dlhý 1 270 kilometrov. Aljaška podľa odhadov predstavuje približne jednu štvrtinu prírodného bohatstva USA. Územie pritom získali približne za štyri centy za hektár. Tomu sa hovorí - skutočne výhodná kúpa!

História