Komentár Nancy Závodskej: O našich psoch a o nás ľuďoch

Žiaden človek nedokáže dať toľko lásky človeku, ako dokáže dať len človek človeku, povedal pred pár týždňami predseda parlamentu Andrej Danko. Hoci mnohí si následne na sociálnych sieťach robili z jeho výroku posmech a modifikovali ho do rôznych podôb, fakt je, že mal pravdu. Ibaže podľa mňa trochu inak, ako to myslel.

Komentár týždňa

Prepáčte mi, ale v tomto bodliaku budem osobná. Veľmi. A vopred upozorňujem tých čitateľov, ktorí nemajú radi psy či iné zvieratá, aby radšej prestali čítať.

Takže… Minulý týždeň nám zomrel náš milovaný psík. Volal sa Hugo, bol to francúzsky buldoček a mal len štyri roky. Zlyhalo mu srdce. Moja dcéra, ktorá sa o neho odmalička starala, povedala, že to srdiečko nevydržalo, lebo ho toľko rozdával…

Nikdy predtým som nevedela pochopiť všetkých tých psičkárov, ktorí sa vždy rozplývali nad svojimi štvornohými miláčikmi a boli schopní pre nich urobiť takmer čokoľvek. Niekedy sa mi to zdalo až choré. Veď tí ľudia majú psy radšej ako ľudí! - pomyslela som si často. Dnes to už chápem. Teda, nie to, keď niekto kladie zviera vyššie ako človeka, ale to, čo znamená psia láska. Čo znamená oddanosť.

Komentár Nandy Závodskej: Rišova liga...

Hovorí sa, že pes je najlepším priateľom človeka. Pes vás nehodnotí, nekritizuje, je mu jedno, či ste bohatý, alebo chudobný, či ste manažér, alebo bezdomovec. Pes vás jednoducho bezhranične miluje, nič od vás nechce, žiada iba jediné - pozornosť a lásku. Ak mu ju dáte, on vám to stonásobne vráti. A ostane vám verný až do smrti. Vtedy to všetko pochopíte. Cez bolesť.

My ľudia sme v podstate rovnakí - aj my hľadáme niekoho, kto nás bude mať rád. Niekoho, komu aj my budeme schopní dať svoju lásku. Len sa niekedy pýtam, prečo sme my ľudia schopní dávať ju viac zvieratám ako druhému človeku. Prečo nás osudy nemých tvárí dojímajú viac ako tie ľudské? Prečo v dnešnom svete prestávame byť ľuďmi?

Komentár Nancy Závodskej: Čo je veľa, to je veľa

Ruku na srdce - zábery malých týraných šteniatok v televízii nám vhrnú slzy do očí, ale reportáž o ďalšom samovražednom útočníkovi, ktorý v Egypte alebo niekde na Ďalekom východe zabil desiatky ľudí, nás už necháva chladnými. Smutné.

Nikto nedokáže tak ublížiť človeku ako človek. Človek útočí, aj keď nie je ohrozený. Celkom vedome. Slovami aj skutkami. Nielen tým, čo robíme, ale niekedy aj tým, čo neurobíme. Slovo môže pohladiť aj udrieť. Môže potešiť aj zarmútiť. Mlčanie rovnako.

Pes príliš nerozmýšľa - keď má niekoho rád a chce mu robiť radosť, tak to robí. Podvedome, srdcom. To by sme sa mali od našich štvornohých priateľov naučiť. Byť znovu ľuďmi. Hoci to znie paradoxne.

Možno ste si všimli, že po uliciach našich miest či dedín sa preháňa oveľa viac štvornohých miláčikov ako kedysi. Psa či mačku už má pomaly každá rodina. Akoby sme sa snažili vniesť s tými chlpáčmi do našich domovov kus tepla. Lásky, porozumenia, pokory a radosti, ktoré sa z našich životov akosi vytrácajú. Toto všetko nám tí chlpáči domov naozaj donesú. Áno, sú ako členovia rodiny, ktorých odchod veľmi bolí. Ale ich odkaz je jasný - učia nás byť lepšími. Učia nás byť znovu ľuďmi. Tak nebuďme na seba ako psi. Hoci… toto prirovnanie teda naozaj nesedí.

Komentár týždňa
  • Nancy Závodská, šéfredaktorka týždenníka Plus 7 dní

    Šéfredaktorka týždenníka PLUS 7 DNÍ pracuje vo vydavateľstve od roku 1994. Začínala v PLUS 7 DNÍ ako redaktorka, neskôr sa stala vedúcou oddelenia a zástupkyňou šéfredaktora. Venovala sa najmä politickej investigatíve. V roku 2006 bola zakladajúcou šéfredaktorkou denníka Plus JEDEN DEŇ. V novembri 2015 prevzala pozíciu šéfredaktorky týždenníka PLUS 7 DNÍ.