Komentár Nancy Závodskej: Všetko pre rodinu?

Páči sa mi, ako sa poslanci vládneho Smeru pri predkladaní návrhu zákona o zatvorení obchodov cez sviatky, ktorý nedávno prešiel do druhého čítania, oháňajú slovom rodina. Pomaly som mala pocit, že si asi pomýlili klub a preskočili ku kádehákom. „Nastal čas, aby sme vyšli v ústrety státisícom mužov a žien, ktorí pracujú v tomto sektore obchodu, ktorí si zaslúžia, aby boli viac so svojimi rodinami,“ oduševňuje sa napríklad Ján Podmanický.

Komentár týždňa

Nezaostávajú ani odborári. Vraj je ich dlhodobou ambíciou presadiť takúto novelu zákona, aby sa vytvoril priestor pre zamestnancov tráviť čas s rodinami. „Väčšina zamestnancov sú ženy a touto novelou sa približujeme k idei vyváženého súkromného života,“ dodáva viceprezidentka KOZ Monika Uhlerová. Amen. A teraz prečo o tom píšem. Nie, nechcem sa venovať tomu, či obchody majú byť cez sviatky zatvorené a či je v poriadku, že nám chce štát prikazovať, kedy máme chodiť nakupovať, a podnikateľom, kedy majú podnikať. Hoci aj to by bolo na bodliak. Ale o inom chcem dnes.

Totiž myšlienka, aby boli rodiny viac spolu, je fajn, no treba sa lepšie pozrieť na to, prečo to tak nie je. To si ctení páni poslanci vážne myslia, že pracujúce ženy a mužov, matky a otcov rodín baví chodiť do práce cez sviatky? Iste by ich radšej strávili so svojimi najbližšími. Ibaže - potrebujú peniaze. A pre mnohých je práve práca cez sviatky výrazným a vítaným zvýšením príjmu, ktorý vo väčšine slovenských rodín naozaj nie je ktovieaký. Nehovoriac o tom, koľkí by sa po schválení tohto zákona ocitli na dlažbe. Ak by sa týkal aj nedieľ, tak svojho času sa uvádzalo číslo okolo 3 500.

Na ilustráciu ešte zopár čísel. Paradoxne sú z dielne odborárov, ktorí sa tak vehementne bijú za súdržnosť rodín. Pri porovnávaní čistého mesačného príjmu v krajinách Európskej únie sa Slovensko radí medzi „rozvojové krajiny“. Na spresnenie, je to posledná kategória. Za „vyspelou Európou“ a „rozvinutými krajinami“. Sme v nej spolu s ostatnými členmi Vyšehradskej štvorky aj s Rumunskom a Bulharskom. Priemerný čistý mesačný u nás v roku 2015 predstavoval iba necelých dvanásť percent švajčiarskeho, ktorý je na vrchole rebríčka. Môžeme sa Švajčiarsku vôbec niekedy vyrovnať?

Nuž, pri súčasnom tempe asi nikdy. Ak by sme ho aj zvýšili o dvadsať percent, trvalo by to 367 rokov. Paráda, však? V roku 2015 (aktuálnejšie čísla za minulý rok zatiaľ nie sú, ale asi by neboli iné) bolo u nás chudobou ohrozených vyše dvanásť percent obyvateľov. To je 640-tisíc ľudí. Ak nerátame nezamestnaných, tak druhou najohrozenejšou skupinou sú viacpočetné rodiny. Hranicou chudoby je 346,50 eura mesačne. No pre niektorých živiteľov rodiny je táto suma často plus mínus to, čo vidia na svojej výplatnej páske. Aj preto si mnohí hľadajú dve-tri zamestnania, aby si privyrobili.

Aj preto berú prácu cez sviatky, aby sa nepripravili o výhodné príplatky. Aj preto odchádzajú od rodiny, lebo doma si prácu nájsť nevedia. Hoci aj sťahovanie za robotou je u nás dosť problematická vec. Malo by platiť, že keď už ďalej od domova, nech to aspoň stojí za to. Lenže realita je u nás iná. Po odrátaní všetkých výdavkov na cestovné, stravu či ubytovanie totiž hlava rodiny prinesie domov často iba o málo viac, ako je minimálna mzda. Preto našinci radšej mieria za hranice. Týka sa to nielen otcov rodín.

Ani Sloveniek, ktoré chodia na týždňovky opatrovať dôchodcov do Rakúska a svoje vlastné deti vidia párkrát do mesiaca, nie je málo. Pre slovenskú rodinu treba toho urobiť oveľa viac, ako zavrieť obchody cez sviatky a voľné dni. Sedieť spolu pri sviatočnom stole je síce fajn, ale treba na ňom aj niečo mať. Možno si myslíte, že je to prehnané tvrdenie, ale verte, že nie je.

Väčšina slovenských domácností žije, či skôr živorí, od výplaty do výplaty. A najhoršie sú na tom mladé rodiny. Na tie by sa mal štát zamerať najviac. Pozitívne je, že od nového roku sa zvýšil materský aj rodičovský príspevok, ale stále to nestačí. V reále sú to totiž doslova drobné. Navyše, jedna lastovička ešte leto nerobí. Hoci, pánboh zaplať aj za ňu.

Komentár týždňa
  • Nancy Závodská, šéfredaktorka týždenníka Plus 7 dní

    Šéfredaktorka týždenníka PLUS 7 DNÍ pracuje vo vydavateľstve od roku 1994. Začínala v PLUS 7 DNÍ ako redaktorka, neskôr sa stala vedúcou oddelenia a zástupkyňou šéfredaktora. Venovala sa najmä politickej investigatíve. V roku 2006 bola zakladajúcou šéfredaktorkou denníka Plus JEDEN DEŇ. V novembri 2015 prevzala pozíciu šéfredaktorky týždenníka PLUS 7 DNÍ.