Komentár Nancy Závodskej: Vyšší princíp?

Keď v septembri 1995 spolu s dvoma kolegami z PLUS 7 DNÍ sme získali na hainburskej policajnej stanici fotografiu zbitého prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho, ktorá potom na titulnej strane nášho týždenníka vyvolala šok a hrôzu nielen na Slovensku, bola som tehotná.

Komentár týždňa

Čakala som svoje druhé dieťa. Pred pár dňami som s týmto, dnes už takmer dvadsaťjedenročným „dieťaťom“ bola na premiére filmu Únos. Filmu, ktorý spracováva práve tému zavlečenia prezidentovho syna do Rakúska a opisuje kruté udalosti mečiarovskej éry. Cestou domov sa ma dcéra zdesene opýtala: „Mami, preboha, čo to bolo za dobu? Ako mohol štát také čosi robiť?“

Jej otázku som nedokázala zodpovedať. Sama si ju totiž stále kladiem a odpoveď som doteraz nenašla. Po skončení filmu sme všetci ostali v sále ešte niekoľko minút ticho sedieť. V úplnej tme, pretože zhodou okolností vypadlo svetlo. Dojmy z práve videného tak boli ešte intenzívnejšie. Temnejšie. Hrozivejšie.

Obdobie mečiarizmu máme mnohí ešte v živej pamäti. Napriek tomu som mala občas pocit, že to bolo už dávno. Minulosť. Tento film však pripomína, že až tak dávno to zas nebolo. Aj to, že hlavní aktéri, ktorých život a činy sa stali predlohou pre scenár, sú stále medzi nami. A pokojne si môžu ísť Únos pozrieť. Bývalý premiér Vladimír Mečiar so svojimi vnúčatami a exšéf tajnej služby Vladimír Lexa so svojimi deťmi. Veľmi pochybujem, že pôjdu. A s vlastnými potomkami či vnúčatami už vôbec nie. Ruku na srdce, pán Mečiar, pán Lexa, mali by ste odvahu pozrieť sa po tomto filme do očí svojim blízkym a povedať im pravdu? O sebe? O svojich skutkoch? O svojich myšlienkach? O svojom svedomí? Sorry, tá posledná otázka je asi zbytočná.

Hovorí sa, že Božie mlyny melú pomaly, ale isto. Neviem, ale v tomto prípade sú naozaj pomalé. Pani Remiášová, ktorá prišla počas mečiarizmu krutým spôsobom o syna, márne čaká na spravodlivosť už dvadsaťjeden rokov. Vinou amnestií sú totiž hlavní vinníci nepostihnuteľní. Zatiaľ.

O pár dní by mal parlament znovu rozhodovať o zrušení Mečiarových amnestií. Odhliadnuc od právnej analýzy - či sa to dá, či nie -, ktorú si tu naozaj netrúfam rozoberať, je pozitívne, že sa objavili prvé lastovičky aj zo smeráckych kruhov, ktoré by boli za. Minister kultúry Marek Maďarič to povedal hneď po premiére. Možno ho to naozaj zobralo. Nie je však poslanec, a tak hlasovať nemôže. Ani europoslanci Vladimír Maňka a Monika Flašíková-Beňová svojimi vyhláseniami veľa vody nenamútia. Rozhodovať sa bude v Bratislave a nie v Bruseli. Napriek tomu - vďaka za podporu.

Ešte jedna vec ma v súvislosti s filmom zarazila. Jeho tvorcovia sa zámerne vyhli konkrétnym menám, hlavné postavy sú označované buď prezývkou či funkciou - chalanisko, predseda alebo len krstnými menami. Ani hlavní protagonisti sa na svoje „predlohy“ - s výnimkou prezidentovho syna - nepodobajú. Žeby to bol spôsob, ako si zabezpečiť v prípade možných žalôb zadné vrátka? Že išlo len o fikciu inšpirovanú tou dobou? Zohral tu svoju rolu aj strach?

Je mi z toho smutno. Veď už aj vrabce čvirikajú, ako to bolo. O tom, kto zavliekol prezidentovho syna do Rakúska, aj o tom, kto sa postaral o odpratanie Roberta Remiáša. Ale roky plynú, novinové články z toho obdobia blednú a na nás sa valia nové formy zla. Neviem, čo je horšie - či to, čo tu bolo, alebo to, čo k nám v podobe extrémizmu prichádza. „Zločinu sa darí len vtedy, keď ho spoločnosť toleruje,“ zaznelo vo filme Únos. Mne v tejto súvislosti napadla ešte jedna veta. Tiež pochádza z filmu, ale je oveľa odvážnejšia. Možno až príliš. Napriek tomu mi nedá nespomenúť ju.

„Z hľadiska vyššieho princípu mravného vražda tyrana nie je zločinom.“ Tá veta pochádza z roku 1960 z filmu, ktorý opisuje obdobie heydrichiády. Vyslovil ju odvážny profesor, ktorý sa rozhodol nesúhlasiť s popravou nevinných študentov.

Z tej vety ma trochu mrazí. Dokonca priznávam, že som si nie celkom istá, či s ňou stopercentne súhlasím.

Ale, na druhej strane - vie mi niekto vysvetliť, čo mám dnes povedať svojim deťom? V akej dobe sme žili a ako sme sa s ňou vyrovnali? Ako sme sa z nej poučili?

Obávam sa, že nijako. Zlu sa darí ďalej. Pretože mu to dovoľujeme. Z hľadiska vyššieho princípu mravného by zrušenie Mečiarových amnestií nemalo byť žiadnym právnym problémom.

Komentár týždňa
  • Nancy Závodská, šéfredaktorka týždenníka Plus 7 dní

    Šéfredaktorka týždenníka PLUS 7 DNÍ pracuje vo vydavateľstve od roku 1994. Začínala v PLUS 7 DNÍ ako redaktorka, neskôr sa stala vedúcou oddelenia a zástupkyňou šéfredaktora. Venovala sa najmä politickej investigatíve. V roku 2006 bola zakladajúcou šéfredaktorkou denníka Plus JEDEN DEŇ. V novembri 2015 prevzala pozíciu šéfredaktorky týždenníka PLUS 7 DNÍ.