Komunisti im zakázali kočovať a z Gašparka urobili truľa. Dnes sú bábkari v zozname UNESCO

Obor z fitlopty, rak z boxerských rukavíc, kohút z metly. A Pinocchio? Polienko oblečené do pruhovaného trička, s rukami, nohami a nosom, ktorý sa dá vysúvať podľa toho, či bábka práve klame, alebo hovorí pravdu. Aj to sú bábky, s ktorými hrajú slovenskí herci divadlo. S týmito konkrétne Andrej Šoltés a Martin Meľo ako divadlo ZkuFraVon.

Ľudia

Nepýtajú honorár

Prečo ľudia v rôznych častiach sveta cítili potrebu stvoriť predmet a vdýchnuť mu dušu, aby s ním mohli hovoriť, spievať, tancovať? Bábky sú krásnym dôkazom ľudskej fantázie. Postavičky, ktoré dokážu salto, vedia sa rozpíliť, môžete im odtrhnúť nohu, a na druhý deň sú pripravené na ďalšie predstavenie v plnej kráse.

Foto: Jana čavojská

Navyše na rozdiel od živých hercov nepýtajú jesť. Ani honorár. Na Slovensko sa bábky dostali zo susedného Česka. Tie klasické vyzerajú, samozrejme, inak než Pinocchio a obor divadelníkov ZkuFraVon. A kde sa vzali bábky v Česku? Podľa najpravdepodobnejšej verzie ich so sebou priniesli bábkoherci z Talianska. „Gróf František Antonín Špork, pán Kuksu a majiteľ tamojších barokových kúpeľov, si v roku 1697 pozval bábkohercov z Talianska, aby bavili jeho kúpeľných hostí,“ vysvetľuje Lenka Jaklová z tímu, ktorý pripravoval českú nomináciu na svetový zoznam UNESCO. „Vôbec prvé doložené bábkové predstavenie odohral pre grófa Šporka kočovný bábkar J. Ch. Neumann v roku 1697. Podľa dobových prameňov v Šporkovom divadle hrali talianski bábkari predstavenia s bábkou Pulcinella.“ Z nej sa postupne vyvinul náš Gašparko.

Legenda Kopecký

S bábkami začali čoskoro hrávať aj českí divadelníci. Prvý historicky doložený český bábkar bol Jan Jiří Brát. Žil v rokoch 1724 až 1805 v Studnici pri Náchode. „Založil rodinnú dynastiu bábkohercov, ktorí s predstaveniami cestovali po Česku aj po Európe. Hoci bol synom chudobného tesára, vďaka bábkam sa vymanil z poddanstva a kúpil si dom.“ O generáciu mladší Matěj Kopecký sa stal bábkarskou legendou. Taliansky vplyv je v českej, a teda aj v slovenskej bábkohereckej tradícii zrejmý.

Foto: Jana Čavojská

Marionety sa zrodili pred stáročiami na Sicílii. Talianski bábkoherci vytvárali pre drevené bábky kulisy, ktoré boli zmenšeninami veľkých operných a divadelných sál. A svoje bábkové hry tiež odvodzovali z „veľkých“ hier, ktoré hrávali najslávnejšie scény. Napríklad Don Juan, Genovéva, Doktor Faust. Z Dona Juana sa na Slovensku neskôr stal Don Šajn. Bábkoherci sa začali postupne inšpirovať aj našimi rozprávkami a povesťami.

„Klacky“

Vo východných Čechách bola už vtedy silná tradícia rezbárstva. „Rezbári dostávali hlavne cirkevné zákazky, zdobili sochami kostoly a vyrezávali betlehemy. Keď bábkoherci potrebovali bábky do svojich divadiel, prirodzene presedlali na ich výrobu,“ hovorí Lenka Jaklová. „Z dielne Jana Suchardu v Novej Pake vychádzali marionety, ktoré mali podľa dobových záznamov cenu koňa. Volali ich ,klacky'. Bábky z východných Čiech boli dlho preslávené. Počas 2. svetovej vojny sa Nemcom zdali také cenné, že z Jaroměře ich odviezli. Miestnym sa podarilo ukryť a zachrániť aspoň Čerta.“

Úspech mravný aj kasový

Českí bábkari k nám priniesli tradíciu, ktorej sme sa rýchlo chopili sami. Jedným z prvých slovenských bábkohercov bol Ján Stražan. Založil rodinnú tradíciu, v ktorej pokračuje ešte teraz, takmer po stopäťdesiatich rokoch, jeho prapravnuk Ladislav Stražan mladší. Slovensko však križovalo niekoľko súborov. Nebol to ľahký chlebíček.

Foto: Jana Čavojská

Potulní umelci hrávali za lacný peniaz v krčmách či na námestiach, žili v studených maringotkách, tí najchudobnejší celú svoju scénu vláčili na chrbtoch a putovali pešo. Medzi ľuďmi mali úspech. Aj preto, že hrávali po slovensky. O Stražanovi v dobovej tlači písali, že má „úspech mravný aj kasový“. No neboli to iba muži, kto písal históriu slovenského bábkarstva.

Jednou z najvýznamnejších postáv je Eva Kouřilová. Sirotu z Moravy si k sebe zobral Ján Stražan. Keď hrali v Banskej Bystrici, zaľúbila sa do Michala Václava Anderleho. Kúpila staré Stražanove bábky, ktoré on predtým predal obchodníkovi Richterovi, keď modernizoval divadlo. Vyrobila scénu a začala hrať tak, ako to predtým videla u adoptívneho otca.

Foto: Jana Čavojská

Michal sa najprv len prizeral. Neskôr sa stal slovenskou bábkarskou legendou a založil významný bábkarský rod. Anton Anderle, ktorého označovali za posledného ľudového bábkara na Slovensku, zomrel pred deviatimi rokmi. Ďeťom zakázané: Divadelné kúsky, ktoré vtedy bábkové divadlá predvádzali, neboli ani náhodou určené detskému divákovi. Naopak.

Vyskytovali sa v nich občas priam hororové výjavy, rovnako ako v tradičných rozprávkach, ktoré, mimochodom, boli tiež viac pre dospelých. Gašparko sa stal infantilným až za komunizmu, keď sa vývoj bábkového divadla u nás zastavil. Zakonzervovali ho v profesionálnych súboroch, ktoré hrávali pre detského diváka. Starým bábkohereckým rodinám zakázali kočovať.

Preto je možno ešte aj dnes nezvyk, že na predstavenia Dezorzovho lútkového divadla nemáte brať svoje ratolesti! Ak si kúpite lístok vy, dospelí, čaká vás zaujímavý nezvyčajný zážitok s obrovskou dávkou invenčnosti. Moderné bábkové divadlo dnes ponúka prepojenie viacerých žánrov. Aj to bol jeden z aspektov nášho zápisu do UNESCO - pôvodná tradícia a jej vývoj v modernej dobe.

Živí aj drevení

Alexandra Nečesaná a Alena Vojteková zo žilinského Divadla na hojdačke skúšajú Krásku a zviera. Nenacvičujú, upozorňuje ma Alexandra, divadlo predsa nie je spartakiáda ani zumba, ale živý organizmus, príbeh treba mnohokrát preskúšať a prežiť, aby sa ustálil, a zároveň ponechať dosť priestoru na improvizáciu a podnety od detských divákov.

Časť predstavenia hrajú s metrovými javajkami, teda bábkami ovládanými zospodu, ktoré vyrobila Lucia Lasičková, časť hrajú ony samy priamo na javisku. „Dali nám papier a igelit. Z toho sme mali vytvoriť príbeh na tému stvorenia sveta,“ hovorí Alena Vojteková o prijímacích skúškach na bábkarstvo na Vysokej škole múzických umení.

Príbuzných a kamarátov často berie na bábkové divadlo. Aby pochopili, že nejde o vodenie maňušiek. Divadlo na hojdačke hrá pre deti. Klasické rozprávky, lebo v nich je rokmi overená múdrosť, aj moderné hry na aktuálne témy, ako je ochrana životného prostredia, správanie v cestnej premávke či osamelosť napriek množstvu priateľov na sociálnych sieťach. „Vymyslíme tému a potom všetci spolu rozmýšľame, ako ju stvárnime,“ približuje Alexandra Nečesaná prácu divadelníkov. Kde sa to hodí, hrajú živí herci. Kde nie, tí drevení. Alebo spolu.

V Divadle na hojdačke používajú rôzne typy bábok. Marionety, javajky aj maňušky. Prepracované do najmenšieho detailu. Každá z nich je malé umelecké dielo.

Cesta k detskej duši

Dokáže však ešte takéto divadlo osloviť dnešné deti, na ktoré sa zo všetkých strán valia monitory s digitálnym obsahom, takým rýchlym, pekným, farebným? „Sú zahltené obrovským množstvom informácií, ale 90 percent z toho je balast, a ony nevedia, čo s ním. No keď im pootvoríte dvere do sveta fantázie, cítia sa v ňom dobre,“ rozpráva Alexandra Nečesaná, ktorá učí na literárno- dramatickom odbore Základnej umeleckej školy v Trenčíne aj Bánovciach nad Bebravou.

Pre herca je pozícia pedagóga ďalšou vítanou cestou k detskej duši. K umeniu, aj tomu pouličnému či kočovnému, má Alexandra blízko odmalička. Keď mala štyri roky, chcela odísť s cirkusom. Mama by však bola smutná, tak nakoniec zostala doma. Sen o túlavom umení si splnila až teraz. Divadlo na hojdačke totiž nemá domovskú scénu.

S bábkami, kulisami a rekvizitami cestujú v dodávke za predstaveniami.

Veci z povaly

Divadlo ZkuFraVon to má podobné. Názov si zvolilo podľa toho, že sa celé má zmestiť do jedného kufra. Hoci to sa už časom zmenilo. Predstavenie Ako išlo vajce na vandrovku alebo Putujeme letom-svetom sa ešte zmestilo do dvoch kufrov.

Na Rozprávky bratov Grimmovcov už treba lodnú truhlicu. A keď cestujú s hrou o Pinocchiovi, nosia dve veľké nákupné tašky a dva kusy dreva. Andrej Šoltés a Martin Meľo vyrobili rekvizity na predstavenie o vajci na vandrovke z vecí z povaly, zo záhrady a z Martinových harabúrd. Rak z boxerských rukavíc, kohút z metly, vôl z tašky a vešiaka a vajce je vlastne žonglovacia lopta, s ktorou Andrej žongluje a divákov to veľmi baví.

Niežeby nemali na poriadne rekvizity. Nechcú však robiť opisné divadlo. „Veľa nechávame na fantázii detí. Neurobili sme si verné kópie zvieratiek z dreva, ale vymysleli sme ich tak, aby pripomínali zvieratká,“ vysvetľuje Andrej Šoltés. Je to ako s príbehom, ktorý si čítate v knihe a nejako si ho predstavujete. Máte krásnu predstavivosť. Filmové spracovanie však príbeh väčšinou úplne zničí. Bábky divadla ZkuFraVon sú niečím medzi vašou fantáziou a filmovým spracovaním.

Neponúkajú vám na tácke jednotlivé charaktery. Ponúkajú vám svoj pohľad na ne. Môžete si ho osvojiť alebo dotvoriť podľa seba.

Drevená riť

Náznakové divadlo deti naštartuje. Rozvíja v nich predstavivosť a tvorivosť. To isté robí aj s dospelými. Príbehy z maringotky sú určené veľkým divákom. Je to story o silákovi, ktorý sa na prelome 19. a 20. storočia dostane do cirkusu, s ním do Ameriky, tam si splní americký sen a vráti sa domov. Nechcú vraj byť extra moderní.

Nemenia pôvodné rozprávky na nepoznanie, nehľadajú nový jazyk, nové technológie. To, čo fungovalo pred tisíc rokmi, funguje aj dnes a pravdepodobne bude fungovať aj o tisíc rokov. „Akurát Pinocchio je strašne moralistický,“ rozpráva Andrej. „Takže poučné reči sme škrtli. Namiesto nich ukazujeme dané situácie. Napríklad, že Gepeto bije svojho syna. To sa deje aj v rodinách. Zároveň to komentujeme. Prečo nás chcú dospelí stále biť, keď vedia, že máme drevenú riť? Že to skrátka nepomáha.“ A na dôkaz vytiahne Pinocchio svoj drevený zadok. Nakoniec však dospeje a stará sa o Gepeta. Mimochodom, Pinocchio je skutočne drevený chlapec. Polienko v pruhovanom tričku, s nohami, rukami, vysúvacím nosom.

„Bábka však nie je posvätná vec, ale taký istý výrazový prostriedok ako každý iný - herec, zvuk, svetlo a podobne. Bábku používame, keď ju potrebujeme a nevystačíme si sami dvaja.“ Napríklad, keď treba skočiť štvorité salto.

Ľudia