Lesník Ján Morong: Vďaka nemu sa dozvedeli o ďalších jubilejných hájikoch na Horehroní.

Na oslavu desaťročnice prvej republiky vyrástli stovky pamätných hájikov. Dnes ich objavuje partia dôchodcov

Ich životy spojila prvá Československá republika. Presnejšie rok 1928, kedy ešte ani jeden z nich nežil.

Ľudia

Krčma Ňervovô v Čiernom Balogu, kde nakrúcali jednu zo scén filmu Pokoj v duši. Povráva sa, že sem chodievali tí, ktorým sa hneď ráno triasli ruky a po prvom poldecáku sa im triasť prestali. Zostava, v ktorej sme sa v Ňervovôm ocitli my, však bola celkom iná. Milan Kováčik, strojný inžinier. Ján Morong, lesník. Milan Pivovarči, hlavný metalurg, docent technickej univerzity. Ján Zemko, pracovník telekomunikácií. Všetci na dôchodku. Dvaja Jánovia, dvaja Milanovia.

Kedysi vychýrené rekreačné stredisko Dubník pri Starej Turej zíva prázdnotou. Čo ho zničilo?

Každý s iným životným osudom, ale spojila ich prvá Československá republika. Presnejšie, rok 1928, keď ešte ani jeden z nich nežil a keď Republika Česko- Slovenská, čo bol v tom čase rovnocenný názov krajiny, oslavovala desať rokov od svojho vzniku. A jedna mohyla s pamätným kameňom v Dobroči s rozlohou 1,38 hektára. Stal sa z nich tím.

Mafiánsky brloh: Čo sa stalo s hotelom, ktorý kedysi patril černákovcom?

Nechcené dieťa prežilo

„Mám ženu z Dobroča, pravidelne som sem chodil na huby, ale na tento pamätník som nenaďabil ani raz. Asi preto, že sú tu aj lepšie miesta na hubárčenie,“ hovorí Ján Zemko. „Keď mi v prvej polovici roku 2014 turistka Anka Bednářová povedala, že tu čosi je, šiel som sa pozrieť a našiel som pamätník, cez ktorý ležal padnutý strom. Ešte dobre, že netrafil skalu, na ktorej je nápis.“ Od tej chvíle sa koleso dejín roztočilo smerom dozadu. O objave sa dozvedel Milan Kováčik, v miestnych novinách publikoval prvý článok, ozvali sa mu lesníci Ferdinand Kováčik a Ján Morong s informáciou, že takýchto kameňov je v okolí viac. Nasledoval ďalší článok, na ktorý zareagovala Mária Fedorová z Heľpy, že jej otec pochádzal z Dobroča a ako dieťaťu jej spomínal, že je tam jubilejný hájik.

Tajomný lom na východe Slovenska. V panensky tyrkysovej vode vyhasol život miestneho mladíka

„Už som vedel, ako sa to volá, zadal som heslo do internetu a hneď mi vyskočila Gazarka pri Šaštíne-Strážach, kde taký tiež majú,“ dodá Milan Kováčik. „Nedalo nám to pokoj. Koľko ich je? Čo to vlastne je? Boli sme zvedaví, času máme dosť, sme na dôchodku a, pravdupovediac, chceli sme sa aj trochu hýbať.“ To bolo pred tromi rokmi. Dnes už vedia o dvanástich takýchto jubilejných hájikoch, ktorých môžu byť na Slovensku stovky.

„Od svojho vzniku prvá republika klala oči neprajníkom. V Československu žilo podľa prvého sčítania obyvateľstva v roku 1921 6,4 milióna Čechov, okolo troch miliónov Nemcov a len zo dva milióny Slovákov. Chudoba, nezamestnanosť, vysťahovalecké vlny - veď len do USA odišlo vyše pol milióna našincov. Zdalo sa, že prvá republika jednoducho nemôže vydržať, a predsa sa dožila svojej prvej desaťročnice a chcela to aj osláviť. Ministerstvo poľnohospodárstva ČSR 15. februára 1928 nariadilo všetkým riaditeľstvám štátnych lesov a statkov založiť jubilejné hájiky. Mali byť na vhodnom mieste v primeranej veľkosti a mali byť opatrené kamennými pamätníkmi s trvalým označením roku 1928. Pokiaľ ide o dreviny, tie sa mali odlišovať od okolitého lesa,“ rozpráva Milan Kováčik. Nuž, a v nedeľu 28. októbra 1928 sa pálili jubilejné vatry a konali veľké slávnostné zhromaždenia. Nechcené dieťa, prvá republika, oslávilo svoju desaťročnicu.

Bohom zabudnutá dedina. Dom s rozľahlým pozemkom tu kúpite za 2000 eur

Skrytý v zimozeleni

Z mohyly v Dobroči však zostal iba pôvodný stupeň, ale to stačilo, aby Ján Zemko tie zvyšné porozoberal a znova poukladal tak, ako boli kedysi. „Najskôr sme to chceli opraviť, až potom tam volať ľudí,“ hovorí. Bol to on, kto okolo pamätníka vysadil malé smrečiny v tvare slovenského kríža. Ale nájdete tu aj veľké, iné ako v okolí, storočné stromiská. „Toto je tuja západná, môže mať dobrých dvadsať metrov,“ pridá sa Ján Morong a dodá, že už boli na lesnej správe, aby ju nezoťali. Tuja v našich horách bežne nerastie. A práve preto ju sem v roku 1928 zasadili! Chceli, aby sa hájik dal odlíšiť od okolitej prírody na prvý pohľad. A tak okolo mohýl vysádzali duglasky, vejmutovky, borovice sosny aj borovice čierne, smrek pichľavý, lipy, smrekovce, bresty... Jednoducho, iné.

Lákadlá Belianskych Tatier: Z jaskyne na chatu aj adrenalín na dráhach

Dnes by sa tomu lesníci asi netešili, vtedy to dostali príkazom. Lenže vtedy bolo všetko inak a tam, kde je dnes okolo hájika v Dobroči hustý les, bola lesná škôlka. A veľa zamestnaných ľudí, ktorým mal hájik pripomínať výročie. Lesná škôlka Drakšiar bola v neďalekom Beňuši a je tam podnes. Jej vedúci Igor Leitner o kameni i hájiku vedel.

„Dalo by sa povedať, že to bolo všeobecne známe a, samozrejme, vedelo to aj naše vedenie. Keď som sem v polovici osemdesiatych rokov prišiel do zamestnania, vedľa pamätníka zaboreného do zeme pokrytej zimozeleňou ešte postavili z guľatiny stôl, keby si tu chcel dakto posedieť. Lenže, taký sa nenašiel za celé tie desaťročia a viac sa oň nestaral nikto. V podstate sa ho usilovali nezničiť, to je asi tak všetko.“ Keď sa však dozvedel o iniciatíve mužov z Brezna, dal im vedieť. A tí kameň čoskoro vyhrabali zo zeme. Obkolesený dubom, tisom, duglaskou, lipou... Opäť iné dreviny ako v okolí. „Dobre ich vybrali, ani ja by som ich nevybral lepšie. Veď vidíte, že prežili sto rokov,“ dodá Igor Leitner.

Šťastné výkriky - mám ho!

Ako páni pamätné kamene hľadajú? „Zoradíme sa pekne do rojnice a ideme krok za krokom. Kým niekto nevykríkne - mám ho!“ hovorí Milan Kováčik. Mám ho - kričali, keď našli jubilejný hájik v Kamenistej doline, v húštine, na svahu medzi Štefanovou a Mogľovou dolinou. „Dnes k nemu stačí prejsť asi 250 metrov z hlavnej cesty od elektrického stĺpa číslo 15 kolmo, vo vysokých čižmách cez potok na protiľahlý svah.“ Mám ho si zakričali aj v Osrblí, kde ho našli na horskom chrbte medzi dolinami Horná a Dolná Gajdoška. Poškodila ho veterná kalamita v roku 1996, tá pováľala celý jubilejný hájik. „Prihlásil sa nám aj Jozef Tišliar, rodák z Hornej Lehoty, že neďaleko pomníka partizánskeho oddielu Za slobodu Slovanov je ďalší.“

Na bratislavskom internáte vyrastali fašisti. Visí im tam oslavná tabuľa

Z hustej hory čoskoro zaznelo ďalšie „mám ho“. Tie isté slová bolo počuť v Sihle pri lesníckej chate na vrchu Jedľová, kde bola kedysi veľká lesná škôlka. „Objavili sme nielen pamätný kameň, ale aj pár exotických stromov v jeho okolí.“ Tieto výkriky sa ozývali v roku 2015. O rok im turisti poslali súradnice GPS takéhoto kameňa v Starých Horách, v úboči nad lesnou správou. „Ihneď sme tam vycestovali a keď sme zišli zo stráne, lesníkom sme povedali, aký poklad v chotári majú.“ Prihlásil sa turista Tomáš Trstenský a zaviedol ich ku kameňu pri chate Hostinec v Kremnických vrchoch a koncom roku spolu vystúpili na Tatársku lúku pod Sitnom. „Tam sú netradičné stromy vysadené v tvare štátneho znaku,“ hovorí Ján Zemko a hneď sa pustí do kreslenia známeho obrazca, ktorému v strede dominoval lev so štátnym znakom. Ide mu to rýchlo a dobre.

Nečudujte sa, práve on obnovuje staré nápisy vytesané v skalách. „Na Tatárskej lúke však už ktosi stihol vyškriabať z nápisu ČSR písmeno Č. Je to smutné.“ Inde však písmenká pribudli. Či skôr číslice. Napríklad v Skalici medzi Čiernym Balogom a Lomom nad Rimavicou pribudol k roku 1918 rok 1968. Čas sa zastaviť nedá.

Ani v Likavke nikto nič nevedel

Likavská časť Kramariská má zvláštny názov. Kramarnica, ako vraví miestny rodák Róbert Fajta, je v tunajšom podaní miesto, kde bývali trhy, jarmoky, ale v podstate znamená krámy, haraburdy. Dnes tu nejaké nájdete, napríklad množstvo vyhodených pikslí z maliarskych farieb, ale história tu netrochárčila. Boli tu napríklad muničné sklady, po roku 1968 tu mali Rusi „špeciálnu základňu“, chovali tu svine. Opodiaľ je miesto, kde s nimi chodievali obchodovať miestni.

Pomáha vraj pri skúškach aj reparátoch. Pozostatky patróna študentov nájdete bližšie, než si myslíte

Ale dávno predtým tu stáli dve horárne, po ktorých nezostala ani stopa, a práve pri nich vyrástol v roku 1928 pamätník a jubilejný lesík. Tentoraz obklopený lipami. „Vedel som, že tam ten pamätník je. Ešte keď som chodil na základnú školu, zvykli sa pri ňom odohrávať divadelné predstavenia. Ale netušil som, čo to je. Pýtal som sa na to starých ľudí, ani oni nič nevedeli. Vraj základný kameň. Ale čoho? A základný kameň v roku 1928?“ rozpráva Róbert Fajta. Približne pred rokom sa o pamätník začal zaujímať. „Neviem prečo, jednoducho mi to nedalo, chodievam tam často a nevedel som o ňom nič. V Likavke máme kostol z roku 1888, chránenú lipu, kaplnku, o všetkom som čosi vedel, iba o tom nie. Možno by som sa bol dozvedel aj viac, stačilo, keby som sa bol oň zaujímal o rok skôr, keď ešte žil vyše deväťdesiatročný horár. Dozvedel som sa však, že o takéto veci sa zaujíma pán Kováčik, nafotil som mu to, poslal a vybral som sa do Párnice, kde majú archív liptovské a oravské štátne lesy. Lenže ani tam som o pamätníku nenašiel ani zmienku. Nič.“ Viac sa dozvedel až od kováčikovcov.

Mohyly sa nedotkol, starosta však dal pozemok vykosiť a pán Fajta povykášal kriaky a pozbieral neporiadok. Našiel pár kúskov betónových úlomkov, tie poznášal k podstavcu a čakal na návštevu z Brezna, ktorá prišla v apríli tohto roka. A hneď po nej uverejnil príspevok o kameni v miestnych novinách, ktorý sme si náhodou prečítali aj my.

TOP 7 dychvyrážajúcich videí, po ktorých si poviete: Som hrdý Slovák!

Bez Československa by nebolo Slovensko

Tma rovno pod lampou. Desiatky, možno stovky pamätníkov na desaťročnicu prvej republiky, o ktorých nikto nič nevie a do povedomia sa dostávajú vďaka ľuďom, ktorí si nezaložili ani klub, ani občianske združenie, sú jednoducho nadšenci. Alebo nás už spoločný štát Čechov a Slovákov nezaujíma? „Aj keď si nikde nepíšem, že som Čechoslovák a hlásim sa k Slovákom, vyrastal som v Československu a myslím si, že takéto pamätníky si zaslúžia našu pozornosť,“ hovorí Róbert Fajta. „Už len preto, lebo platí, že čím menšie spoločenstvo, tým väčší problém je zachovať ho. A to platilo aj o prvej Československej republike.“ Čo na to Ján Morong? „Keby nebolo Československo, nebolo by ani Slovensko. Zrejme by sme zmizli z mapy.“ Milan Pivovarči spomína, že študoval v Ostrave, dvadsaťpäť rokov odpracoval vo Vítkovických železiarňach a keď sa potom vrátil na Slovensko, uvedomil si, že vlastne prežil viac času v Česku ako tu.

Muž bez hrobu: Zahynul v Slavošovciach s partizánmi, jeho meno však na pamätníku chýba

„Výborné vzdelanie i prax som získal v Česku a myslím si, že keby nebolo prvej republiky, dnes by sme sotva mali takú životnú úroveň, akú máme. „Mnohé veci Slováci Čechom vyčítajú, ale v tom čase podľa môjho názoru Česi jednoducho nemohli pustiť opraty z rúk,“ hovorí Milan Kováčik. V tridsiatych rokoch žil v Brezne Martin Rázus a ja som dnes predsedom jeho klubu Maroško. Rázus sa napríklad otvorene hlásil k samostatnému Slovensku. Ale ako by sa to bolo skončilo?

Mala šancu prežiť skôr jedna väčšia a silnejšia krajina ako dve menšie a slabšie? Tá desaťročnica, s ktorou súvisia aj pamätníky a hájiky, je vlastne výkrik radosti - Aha, prežili sme, podarilo sa nám to! Aj preto si tieto mohyly zaslúžia našu pozornosť. Rovnako, ako by si vznik prvého štátu Čechov a Slovákov, od ktorého na budúci rok uplynie už sto rokov, zaslúžil, aby pre nás nebol iba pamätným dňom, ale štátnym sviatkom.

Ľudia