Najmladšia starostka: Keď som išla do úradu, pýtali sa ma, či dokážem kričať“

Vo svojich tridsiatich rokoch je najmladšou ženou - starostkou na Slovensku.

Ľudia

ERIKA CINTULOVÁ (30) sa do Kláštora pod Znievom vrátila z Bratislavy pár týždňov pred advokátskymi skúškami, s manželom, so šesťročným synom Silvestrom a s veľkým tehotenským bruchom. Keď sa pred dvomi rokmi rozhodla kandidovať, dcéra Dorotka mala štyri mesiace. Na ministerstvá chodí riešiť veci s kočíkom. A darí sa jej, aj keď je mladá, nemá kontakty ani vysokopostavených kamarátov. V komunálnej politike v malej obci ide o osobný vzťah s obyvateľmi, kvalitu hasičských súťaží, velenie hasičskému zboru či prednášanie rozlúčkovej reči na pohreboch.

Narodili ste sa v Kláštore pod Znievom?

Keby som sa tu nenarodila, nezvolia ma za starostku. Musíte byť Kláštorčan. Bolo vtipné, ako pri voľbe poslancov obecného zastupiteľstva jeden pán hovoril: „Túto nebudem voliť, nie je Kláštorčanka.“ Išlo o pani učiteľku zo základnej školy, ktorá sa tu nenarodila, no býva tu už tridsať rokov. Pre niektorých stále nie je Kláštorčankou.

V Bratislave ste pracovali ako advokátska koncipientka, do Kláštora pod Znievom ste sa vrátili po rokoch. Prečo?

Najprv sme sem s manželom začali chodiť na víkendy, oddýchnuť si. Keď sme počúvali rozhovory v krčme, mali sme pocit, že ľudia tu riešia reálne problémy. Žiadna nafúknutá bratislavská bublina. Kláštor sa nám zapáčil, tak sme sa poobzerali po nejakom dome. Opäť len na víkendy. Ale syn mal šesť rokov a ďalšie bábo bolo na ceste. Tak sme sa rozhodli zostať a dať syna do školy sem.

Bolo to jednoduché rozhodnutie? Predsa len, mali ste pár týždňov pred advokátskymi skúškami a perspektívnu kariéru pred sebou.

Vedela som, že pôjdem na materskú. Advokátske skúšky som nepotrebovala okamžite. Právu sa možno budem chcieť venovať, ale až neskôr. Čím častejšie sme chodili do Kláštora, tým lepšie nám tu bolo. Ale keď sme začali žiť dedinským životom, zistili sme, že nám chýba kultúrne vyžitie.

Čo znamená žiť dedinským životom?

Ísť na prechádzku, zájsť na kofolu do krčmy, večer na víno. Bolo tu toho veľmi málo. Okrem futbalu a jednej hasičskej súťaže sa nič nedialo. Nedokážem sedieť na zadku. Boli sme zvyknutí na životný štýl z Bratislavy, chceli sme sa angažovať, vedeli sme, čo kde vybaviť, vyznali sme sa v papieroch. Tak sme začali pomáhať pánovi farárovi s obnovou kalvárie. Potom sme zorganizovali perfektný petangový turnaj. Nalievali sme ružové víno, typické pre Provensalsko, ktoré je kolískou petangu, pili sme pastis, hrali šansóny. Ľudia si užili kúsok Francúzska aj v Kláštore pod Znievom. Už vtedy sa ma pýtali, či nechcem kandidovať.

Chodila som s veľkým bruchom a vôbec som to neplánovala. Na obecných zastupiteľstvách som však videla, ako dookola riešia to isté a nikdy to neuzavreli. Problémy obce len tlačili pred sebou. Najprv som presviedčala ľudí v mojom okolí, o ktorých som si myslela, že by boli dobrí starostovia. Ale nemali záujem. Buď mali dobré zamestnanie, alebo vedeli, čo všetko tá funkcia znamená, a nechcelo sa im do toho. Tak som si povedala, že keď sa nenašiel nikto iný, pôjdem ja. Najprv zasadla rodinná rada. Prebrali sme, ako zvládneme deťúrence. To totiž nie je práca na plný úväzok, ale na 24 hodín denne. Ak vám uprostred noci zavolajú, že horí, musíte ísť.

Akože hasiť?

Zvolať hasičov. (Smiech.) Ako starostka som totiž ich hlavný veliteľ. Tento rok sme mali dokonca povodeň. Deň predtým som čítala, že na Orave vyhlásili mimoriadnu situáciu pre sneh. Napadlo mi, že neviem, ako sa taká situácia vyhlasuje. Hneď som si to naštudovala. A na druhý deň som musela vyhlásiť tretí stupeň povodňovej aktivity. Záber činností starostu je veľmi široký.

Ako vlastne vyzerala vaša predvolebná kampaň?

Klasické veci ako letáčiky do schránok a volebný program o tom, čo dedina potrebuje, bola povinná jazda. Ale komunálna politika je o tom, že sa musíte hlavne rozprávať s ľuďmi. Takže som chodila od domu k domu a každého som sa pýtala, čo by potreboval, čo ho trápi, čo treba zlepšiť. Myslím si, že práve to mi vyhralo voľby.

O akých problémoch vám ľudia hovorili?

Väčšinou ich trápila rozbitá ulica pod oknami. Obec potrebovala hlavne dokončiť kanalizáciu, dať do poriadku cesty a poopravovať tú kopu budov, ktoré máme vo vlastníctve. A to zvládnete len z dotácií. Z rozpočtu obce nám na investičné výdavky zostáva možno 80-tisíc eur. Máme dve nové bytové investičné výstavby, kde ešte chýbajú cesty. Len jedna cesta by zhltla 50-tisíc eur a potrebujeme ich desať.

Takže ide o zháňanie peňazí. Ľuďom ďalej chýbalo kultúrne vyžitie. Nemali sme tu ani jarmok. Tak sme ho hneď môj prvý rok vo funkcii zorganizovali. Traja ľudia v priebehu mesiaca. Rozmýšľali sme, ako pritiahnuť predávajúcich aj kupujúcich. Aký program sem naláka hostí, ktorých musí byť dosť, aby prišli stánkari a pomohli nám program zaplatiť. Nakoniec sme tu mali Hex a prišlo viac ako desaťtisíc ľudí. Na druhom ročníku hral Peter Nagy, bolo dvakrát viac stánkov a prišlo dvadsaťtisíc ľudí.

Stretli ste sa aj s otázkami, či taká mladá žaba, ktorá sa navyše vrátila z Bratislavy a má dve malé deti, bude vedieť riadiť obec?

Ľudia riešili, či mám dostatok skúseností, či to dokážem robiť, ako si to predstavujem s deťmi. Neskôr som ich presvedčila, že to viem zvládnuť. Napríklad dotáciu na materskú školu som vybavovala, keď dcéra mala pol roka. Na ministerstvo som prišla s kočíkom. Možno aj preto si povedali, že naša obec tú dotáciu naozaj potrebuje.

Z čoho ste mali najväčšie obavy, keď ste išli do funkcie?

Z pohrebov a posledných rozlúčok. Tu je zaužívané, že rozlúčku za obec robí starosta. Bála som sa, ako zvládnem v takej situácii niečo predniesť a nerozplakať sa. Nakoniec to bolo ako so všetkým - prvýkrát je to najťažšie, krst ohňom, a keď to človek prežije, tak to už ide. Teraz robím, myslím, pekné rozlúčky. Som na ne hrdá. Snažím sa nepovedať len niečo vytiahnuté z Googlu. Vždy ide o konkrétneho človeka. Pýtam sa rodiny na spoločné príjemné zážitky. Ak je pre rodinu v tej situácii ťažké rozprávať, tak idem za ľuďmi, ktorí sa so zosnulým dlho poznali. Chcem objaviť aj úsmevné spomienky, napríklad čo spolu vyparatili ako deti.

Prekvapilo vás niečo?

Aký je to široký záber. Mám pocit, že byť starostom v malej obci je zložitejšie, ako byť primátorom v meste. Primátor má na každú oblasť odborníka alebo celé oddelenie. Tu musíme robiť úplne všetko s pár ľuďmi na úrade. A obyvatelia si myslia, že starosta by mal byť aj mediátor susedských sporov. To sú často neriešiteľné prípady. Každý má svoju pravdu a spory sú niekedy také staré, že sa objektívnej pravdy ani nedopátrate. Našťastie, táto kompetencia prislúcha súdom.

Niektoré obce, hlavne satelity najväčších miest, si nevedia poradiť s prílevom nových obyvateľov. Vy ich beriete ako pozitívum?

Určite áno. Prinášajú sem nový vietor. Ja som niekedy príliš rýchla. Výmyselníčka. Skôr rozmýšľam, ako sa čo dá, než ako čo nejde. Nie všetci zo starších sú zvyknutí na takéto praktiky. Mladí sa väčšinou prisťahovali z mesta a chápu ma. Často sú to rozhľadení ľudia, ktorí na dedine hľadajú pokoj. Myslím, že si dobre rozumieme.

Kláštor pod Znievom: S príchodom Eriky Cintulovej začala obec žiť oveľa intenzívnejšie.
Kláštor pod Znievom: S príchodom Eriky Cintulovej začala obec žiť oveľa intenzívnejšie.
TASR

Čo ich sem ťahá?

Lacné pozemky. Ale nielen tie. Kláštor má atmosféru. Máloktorá obec má promenádu, potok, dobrú školu, škôlku. Je tu všetko, čo ľudia potrebujú. Ibaže za prácou musia dochádzať. Do Martina je to pätnásť kilometrov.

Sú priamo v Kláštore nejaké pracovné príležitosti?

Je tu veľké umelecké stolárstvo, zmrzlináreň, potraviny, dve krčmy. Ale väčšina ľudí za prácou dochádza.

Koľko presne máte obyvateľov?

Tisícšesťstoštyridsať. Nie sme vymierajúca obec. Preto som hneď išla do dotácie na rozširovanie škôlok. Naša škôlka nestačila. Museli sme odmietnuť vyše dvadsať detí. A keď rodič začne voziť dieťa mimo obce do škôlky, už ho sem nedá ani do školy. Potrebovali sme škôlku, aby nám deti potom zostali na základnej škole. Dotáciu sme získali v máji. Do 15. septembra musela byť škôlka zrekonštruovaná. K tomu dátumu sa totiž nahlasujú deti a od ich počtu sa odvíjajú podielové dane. Bolo to veselé. Na zastupiteľstve sme uzatvárali stávky o kartón sektu, či to stihneme. Prekvapilo ma, že z viac ako sto pridelených dotácií to v tom roku stihli otvoriť iba štyri triedy.

A čo sa deje v bývalom kláštore?

Pán dekan Maslák sa tam stará o ľudí, ktorí potrebujú pomoc, o bezdomovcov a závislých. Lieči ich prácou. Majú vlastnú pekáreň, syráreň, chovajú zvieratá. Čo sa týka potravín, sú sebestační, časť produktov dokonca predajú. Je to teda zariadenie na spôsob resocializačného centra, ale ľudí odtiaľ nikto nevyhadzuje. Nie každý z nich sa totiž má kam vrátiť. Pán dekan vedie aj domov pre seniorov. Má prirodzenú autoritu, chlapi ho poslúchajú.

Nad protikandidátom ste vyhrali o devätnásť hlasov. Cítite polarizáciu názorov v obci?

Zo začiatku som ju cítila. Ale časť ľudí už pochopila, že viem robiť veci pre obec. Aj keď som mladá a mám malé deti. Môj protikandidát vždy hovoril, že má skúsenosti, kontakty, dokáže vybaviť. Ľudia teraz vidia, že vybaviť dokážem aj ja, hoci som mladá a nemám kontakty. Možno je mojou výhodou, že som robila modeling. Ocitla som sa sama na druhom konci sveta s mapou v ruke a musela som si poradiť. Funkcia starostu funguje na podobnom princípe.

Obvykle počúvam, že bez kontaktov, známostí a úplatkov človek nevybaví nič.

Ešte počas školy som pracovala u manžela. Vždy som schytala protivné roboty. Posielal ma vybaviť veci, na ktoré zabudol, boli po termíne alebo boli nepríjemné. Vedel, že to nejako zariadim. Baví ma hľadať riešenia. Nájsť vhodnú dotáciu, urobiť na ňu projekt, napasovať ho tak, aby sedel na našu obec a aby sa páčil aj tam hore.

Nikdy od vás nikto nepýtal úplatok?

Na úrad mi chodia rôzni vybavovači. Vraj každého poznajú, vedia spraviť žiadosť, a keď dotáciu dostaneme, dáme im toľko a toľko. S takými nespolupracujem. Po bývalom starostovi som prebrala projekt na verejné osvetlenie, ktorý bol už po termíne. Nedokončil ho. Znovu som ho rozbehla, požiadala som o predĺženie lehoty, a podarilo sa. Na úrad potom prišli nejakí ľudia a tvrdili, že dotáciu sme dostali vďaka nim a musíme im zaplatiť. Nakričala som na nich a poslala ich preč.

Naozaj viete aj kričať? Pôsobíte ako tiché, milé žieňa.

Keď som išla do úradu, pýtali sa ma, či dokážem kričať. Robiť s ľuďmi poriadky. Potom zistili, že viem aj kričať, aj búchať päsťou po stole. Keď mali dobrovoľní hasiči prvú schôdzu, zobrala som si slovo a naložila som im. Že nič nerobia, iba berú z rozpočtu kopu peňazí. Že ak chcú peniaze, tak ja chcem výsledky. Nastalo hrobové ticho. Potom sa postavil zástupca z územnej hasičskej organizácie a povedal: „Pani starostka očividne gule nemá, ale na to, aby vám toto povedala, ich musí mať riadne.“

Odvtedy si svojich hasičov neviem vynachváliť. Len do konca marca tohto roku absolvovali štrnásť výjazdov, klobúk dolu, koľko zvládli roboty. Konečne začali žiť aj mladí hasiči. Máme štyri hasičské súťaže, organizujú plesy, majálesy, štefanské zábavy, fašiangy. To sú veci, ktoré mávajú hasiči v obci na starosti.

Zaujímavé, že v Kláštore máte aj hokejový tím, hoci tu nie je ľadová plocha.

Hokejisti sa dali dokopy vlani. Hrávajú v Oravskej lige, žiadna iná sa na okolí nehrá. Zo šiestich tímov skončili túto sezónu druhí.

Pekný výsledok na to, že nemáte ľad a nie ste ani na Orave.

Keď som bola malá, boli tuhšie zimy. Na školskom dvore bývali dva ľady. Teraz sú zimy biedne. Naši hokejisti trénujú v Turčianskych Tepliciach alebo v Dolnom Kubíne. Nedávno som počula výzvu Slovenského zväzu ľadového hokeja na výstavbu hokejových hál. Je síce len pre obce nad päťtisíc obyvateľov, ale hneď som si povedala - Kurník šopa, prečo by sme nemohli mať hokejovú halu v Kláštore? A hneď som tam volala, či by sme predsa len nemohli požiadať. Že máme strategickú polohu, veľa nadšencov, dokázali by sme ľad uživiť. Tak uvidíme.

Máte v obci neprajníkov?

Samozrejme. Niektorí ľudia sa mi ani nepozdravia. Odnáša si to môj manžel. Keď ma niekto vytočí, poviem o tom jemu a vypustím to z hlavy. On hromží ešte celý deň.

Nechýba vám mesto?

Ako starostka chodím do Bratislavy často. Osobný kontakt je nenahraditeľný. Prísť priamo na ministerstvo a povedať - Dobrý deň, mám záujem o dotáciu a potrebujem sa spýtať na to a to -, je úplne iné, ako keď len voláte alebo píšete. A situácia sa trochu obrátila. Predtým som utekala z Bratislavy do Kláštora, aby som si oddýchla. Odkedy som starostka, ľudia ma zastavujú, len čo vyjdem na ulicu. Každý má nejaký problém a chce ho vyriešiť. Keď vyjdem na ulicu v Bratislave, nik ma nezastaví.

Ľudia