Najprv mal byť farár: Juraj Tabaček, vpravo, netušil, že bude hrať ožrana.

Známy slovenský herec nečakane úprimne: „Uveril som v seba. To bola najväčšia chyba!“

Zabávač Juraj Šoko Tabaček zamladi rebeloval. Zaspomínal si na svoju prvú opicu a prezradil, prečo ho vyhodili zo školy.

Ľudia

Medzi zabávačmi sa konečne objavil jeden s trochu odlišným humorom. Hrá opilca v seriáli Horná Dolná, zabáva ľudí na stand-up šou, sekunduje v zábavných televíznych formátoch Inkognito či Tvoja tvár znie povedome. Začiatky však podľa Juraja Šoka Tabačeka neboli ľahké. Pôsobil v Bábkovom divadle aj v Divadelnom centre v Žiline, ale najväčšiu popularitu mu priniesla postava dedinského štamgasta Tunela v Hornej Dolnej.

Mal byť kňaz

Mimochodom, ako vlastne prebieha kasting na poriadneho opilca? „Pravdupovediac, to neviem povedať, pretože som bol najprv ,nakastovaný‘ ako farár. Potom mi volali, že sa to ide točiť a rátajú so mnou - ale budem hrať ožrana. Chvíľu mi trvalo, kým som to prehltol,“ smeje sa. Dlho však nad ponukou neuvažoval. „Je to príjemný seriál a nakrúcanie je skvelé. Prišiel som bez toho, aby som niekedy predtým ožrana hral. Stretol som Maťa Landla a Romana Slaninu, mojich dvoch kamošov ožranov a zistili sme, že nám to ide,“ prezradil o svojej role. Na obraze Šokovi síce postava sedí ako uliata a Tunela hrá reálne, no v bežnom živote s alkoholom taký kamarát nie je. „Veľa ľudí hovorí, že ak sa opijem v súkromí, nevidieť to na mne. Mám takú záklopku, čo ma pošle na toaletu, a všetko, čo do mňa vošlo, pýta sa von. Tým sa pre mňa večer končí. Myslím si, že som pod vplyvom alkoholu mierumilovný, niektorí hovoria, že som aj vtipný, ale potvrdiť to nemôžem.“

Záťah

Keď sa Juraj Tabaček prvýkrát opil, mal dvadsaťjeden rokov. Bolo to s kamarátom na pive. „Hral som basketbal, športoval som, tak ma alkohol dlho obchádzal. Potom sme začali s kamarátmi cielene piť pivo. Reku, všetci chodia na pivo, tak poďme aj my. Raz som chýbal, takže som musel ďalší piatok vypiť dve pivá. No a potom sme mali experiment s vodkou. Nemal som ani potuchy, ako sa dávkuje tvrdý alkohol, takže veľkú časť si nepamätám. Strih a zrazu som si na stanici v Žiline kupoval lístok do Bernolákova. A vonku som sa umýval v popkorne.“ Našťastie, na záťahu bol Juraj s kamarátom, ktorý sa o neho postaral.

„Bol viac v kontakte s mozgom ako ja a nakoniec ma doniesol domov. Zazvonil a ušiel. Naši boli prekvapení. Otec otvoril, prešiel som cez obývačku, mame cez záber a tváril som sa, že tam nie som.“ Rodičia sa nehnevali, oveľa väčší trest bola ranná opica. „Vtedy som bol rozhodca. Pískal som basketbalové zápasy a ráno o štvrtej som mal budíček. Takýto rozbitý som musel ísť na bicykli pískať na opačnú stranu mesta. Keď ma uvidel kolega, posadil ma na lavičku a tam som zelený, modrý sedel do konca hry. Bol to určite zážitok a nemôžem povedať, že som ho odvtedy veľakrát zopakoval,“ priznal.

Vykopli ho

Okrem krčmových dobrodružstiev sa Šoko priznáva k flákaniu. Z Akadémie umení v Banskej Bystrici ho vyhodili, lebo si všimli, že tam nechodí. „Flákač? Asi nie je lepšie slovo, ktoré by som na seba použil,“ tvrdí. O herectve sa však naučil dosť v práci, ktorá mu suplovala vysokú školu. Tam sa od základov učil veci, ktoré by mal herec ovládať. Neposedný však bol už na základnej škole. Autority ho nikdy nebrali. „Ja to vidím tak, že som vôbec nebol problematický. Dokonca mi to párkrát potvrdila moja mama. Ale mal som blízko k tomu, aby som bol triedny šašo. Netvrdím, že za každú cenu, ale vždy keď sa niečo udialo, bol som pri tom. Dvojku zo správania si už nepamätám, ale je možné, že bola.“ Dnes Juraja herectvo napriek neslávnemu štúdiu živí, no s komerčnými zárobkami ho vraj žiadne rozmary neopantali. „Môj najväčší výdavok je hypotéka, ktorej sa snažím zbaviť. Máme ešte starú chalupu zo štyridsiatych rokov v Makove. To je diera, ktorá zožerie všetky peniaze navyše. Teším sa, že si tam môžem kúpiť náradie, zobytniť podkrovie alebo makať v záhrade.“

Drží sa pri zemi

Aj keď Šoko sa za hviezdu nepovažuje, za známeho by sa už označil. Na ulici ho zastavujú fanúšikovia a chcú sa s ním odfotiť. Keďže sa snaží byť pokorný, vyhovie im, aj keď to niekedy nie je v najvhodnejšej chvíli. Párkrát sa mu stalo, že život mu ukázal, aby nelietal príliš vysoko. Prvú facku zažil, keď mu Jano Gordulič pred rokmi dal priestor zabaviť publikum. „Prvý stand-up vyšiel dobre, až som bol prekvapený. Na čo teda Jano prišiel, že ako hosť by som mal zvládnuť dva stand-upy. Išiel som tam a bolo to peklo. Úplne trápne. Neprajem to zažiť nikomu. Jednoducho som v seba uveril, čo je najväčšia chyba. Netvrdím, že to prajem každému, lebo sú ľudia, ktorí to dokážu pochopiť aj bez takejto facky, ale som presvedčený, že som ju mal dostať. A dostanem ju, dúfam, ešte niekoľkokrát. Lebo raz za čas sa otriasť nie je na škodu.“

S publikom treba pracovať

Niekedy je ohlas na jeho vystúpenie srdečnejší, inokedy diváci nereagujú, ako by si želal. No za tie roky už vie, ako na nich. Tvrdí, že najdôležitejšie je, aby si herec nemyslel, že je múdrejší a dôležitejší ako publikum. „Komik musí byť dostatočne drzý a exhibicionista. Mal by vedieť zvládnuť svoju trápnosť a musí si vedieť robiť zo seba žarty. Prijať aj to, že si z neho druhí robia posmech. Keď na to nie je pripravený, skoro narazí na brzdu. Ľudia na mne asi majú radi, že pomerne rýchlo dokážem reagovať na podnety z hľadiska. Bez toho, aby som urazil človeka, ktorý zrazu začne vykrikovať. A naznačiť ľuďom, ktorí sú okolo neho, aby ho upokojili a sami izolovali. Treba to urobiť citlivo a nie urážať. Na to nie je divadlo.“

Ľudia