V slovenskej dediny Lišov možno nájsť kamenné obydlia, ktoré by mohli závidieť aj slávni Flinstonovci.

Lišovské Flintstonovo: Nikto nevie, ako dlho naši predkovia vysekávali do skaly kamenné obydlia

Nikto nevie, ako dlho naši predkovia vysekávali do skaly kamenné obydlia.

Relax

Ťažko toho vodiť, kto sám nechce chodiť - hovorí jedno lišovské príslovie. Kamenné obydlia na kraji hontianskej obce na najjužnejších výbežkoch Štiavnických vrchov pútajú čoraz väčšiu pozornosť. Vynárajú sa spoza stromov lemujúcich romantické prírodné cestičky nad malebnou dedinou. Lišov sa môže pochváliť viacerými skalnými obydliami, kde by si pokojne mohli zariadiť domov aj slávni Flintstonovci. V niektorých nechýba kamenná posteľ, iné majú náznak pece a komín. Ich vznik je však stále opradený tajomstvom.

Stopy z minulosti

„Kedysi chudobní ľudia bývali v pivniciach vytesaných do skál nad obcou. Len tí bohatší si mohli dovoliť domy v dedine,“ pripomenie staré časy starostka Lišova Emília Takáčová.

Vedie nás cestou ponad dedinu. Po pravej strane sa krčí zopár domčekov a asi po pätnástich minútach sa pred nami vynorí nízka tufová skala zarastená stromami. Vpredu má otvory a keď do nich vstúpime, ocitneme sa v tajomných kamenných priestoroch. „Tieto diery sú po netopieroch. Ale už ich je tu málo. Niektoré vyplašila mládež, ktorá do nich hádzala kamene,“ povzdychne si hlava obce.

Obzeráme si steny pokryté ryhami z ručných nástrojov, ktorými naši predkovia vytesávali otvory.

„V tejto miestnosti mal výstavu maliar a scénograf Fero Lipták,“ ukazuje na rozľahlé priestory Emília Takáčová. Musíme byť opatrní a pozerať pod nohy. Pred vchodom do niekdajšej výstavnej kamennej izby je otvor v zemi. „Jama má asi meter tridsať, ale ako deti sme sa nebáli zoskočiť a preliezť chodbou k potoku,“ spomína starostka. Na informačnej tabuľke sa píše, že pravdepodobne išlo o únikový východ, odpadový kanál alebo táto, dnes už zavalená chodba mohla mať celkom inú funkciu. Ktovie. Dnes je jej východ do lesa zarastený krovím.

Emília Takáčová: „Kedysi chudobní ľudia bývali v pivniciach vytesaných do skál nad obcou. Len tí bohatší si mohli dovoliť domy v dedine,“ pripomenie staré časy starostka.
Emília Takáčová: „Kedysi chudobní ľudia bývali v pivniciach vytesaných do skál nad obcou. Len tí bohatší si mohli dovoliť domy v dedine,“ pripomenie staré časy starostka.
Matej Kalina

Vyľakal sa čerta

Vo vysekanej skale nájdete náznaky obývacej izby, spálne či kuchyne. Vyskúšame kamennú posteľ, cez komín hľadíme na modrú oblohu.

„Pre nás to nie je žiadna rarita, žijeme s tým odmalička. Nevieme, ako príbytky vznikli. Traduje sa, že sú z čias tureckých vpádov. Mali slúžiť ako úkryt pre domácich obyvateľov,“ hovorí starostka.

„V Lišove som sa narodil, poznám to tu,“ pristaví sa na kus reči so starostkou 75-ročný Tibor Výboch. Už dlhé roky žije v Banskej Bystrici, ale na rodnú obec nedá dopustiť. „Mali sme dom asi tristo metrov odtiaľto. A v týchto skalách býval po vojne chlap menom Selečéni. Sám, nemal nič. Chodil k nám po vodu,“ zaspomína si lišovský pamätník. „Raz sa mu roztrhol vankúš,w v čiernych vlasoch sa mu uchytilo perie a prišiel k nám. Mal som štyri roky a veľmi som sa vyľakal. Myslel som si, že je to čert, a tak som ušiel,“ usmieva sa Tibor Výboch.

Lišovský rodák Tibor Výboch: Spomína si na podivného obyvateľa skalných obydlí, ktorý ho v detstve vyľakal.
Lišovský rodák Tibor Výboch: Spomína si na podivného obyvateľa skalných obydlí, ktorý ho v detstve vyľakal.
Matej Kalina

Patria súkromníkom

K obci patria aj ďalšie skalné obydlia. Prejdeme cez celú dedinu a zabočíme k bývalému poľnohospodárskemu družstvu. Asi pol kilometra za ním sa vynorí ďalšia skala s menšími i väčšími miestnosťami. Priečelie naľavo zdobia pozostatky neznámeho nápisu. Medzi domácimi sa povráva, že tieto priestory slúžili ako pivnice na uskladnenie vína uhorskej panovníčky Márie Terézie. Miestnosti majú vyššie stropy a vidíme na nich novší zásah ľudskej ruky. Aj družstvo ich vraj kedysi využívalo ako sklad zemiakov.

„Skalné obydlia oficiálne patria súkromníkom. Keď zistili, že je o ne záujem, nechceli nám ich predať. Ale my ako obec sa o ne staráme,“ hovorí Emília Takáčová. Našťastie, majú s majiteľmi dohodu, že môžu túto miestnu raritu propagovať a púšťať tam turistov. „Na revanš sa staráme o poriadok, opravujeme prístupové cesty. Len do väčšej rekonštrukcie sa nemôžeme pustiť, lebo na to nemáme peniaze. Museli by sme pýtať dotácie a tie nám nikto nedá, keďže nie sme vlastníkmi,“ povzdychne si starostka.

Turisti si ku skalám cestu nájdu. Najmä kúpeľní hostia z neďalekých Dudiniec. „Často sa však spoliehajú na pomoc domácich. A keď nemajú šťastie, aj poblúdia, lebo nemáme informačné tabule a vyznačenú cestu,“ prizná hlava obce.

Farebná vďaka Ferovi Liptákovi

Prvá písomná zmienka o Lišove pochádza z rokov 1235 až 1270. V 16. storočí obec prepadli Turci, v roku 1857 tretinu dediny zničil požiar. Aj preto sa domáci pustili do stavby kamenných domov. „Ešte z detstva si pamätám, ako kedysi pastier kôz ráno pískal, aby ľudia vedeli, že ide a majú na ulicu vyhnať svoje zvieratá. A keď sa vracal, každá koza vedela, do ktorého dvora má odbočiť. Tomuto obecnému pastierovi sa potom domáci raz za čas poskladali na plat,“ zaspomína si naša sprievodkyňa.

Lišov je útulná obec. Čistá, na to si starostka potrpí. Tiahne sa ňou potok, cez ktorý vedie až osem mostov. „Máme ich tu naozaj veľa, najväčší počet v Honte a možno aj na celom Slovensku na takú malú rozlohu,“ dodá Emília Takáčová.

Príjemné stopy v podobe farebných obrazov zanechal po dedine Fero Lipták. Hneď vedľa obecného úradu je jeho rukou vyzdobený múr miestnej krčmy. „V lete sem často chodí na chalupu a pravidelne tu máva výstavy,“ teší sa starostka a ukazuje na farebné umelecké diela. „Takto pekne nám to tu vyzdobil, deväť kameňov pomaľoval.“

Zastavíme sa pri oddychovom príbytku známeho umelca. Domček si zachoval tradičnú architektúru a vo vychýrenej Stodole bývajú výstavy, za ňou sa konajú záhradné akcie, na ktoré ľudia donesú množstvo dobrôt z domácej produkcie. Na dvore má výtvarník odložené zvieratá z projektu o Noemovej arche. „Pracovali na ňom aj deti z letnej školy. Vystavili ich tuto pred domom pri potoku. Lenže vtedy sa potok vylial a výtvory zaplavila voda,“ spomína Emília Takáčová.

Chalupa Fera Liptáka: Známy výtvarník Keltské obydlie: Dobrovoľníci v nej organizuje rôzne podujatia.
Chalupa Fera Liptáka: Známy výtvarník Keltské obydlie: Dobrovoľníci v nej organizuje rôzne podujatia.
Matej Kalina

Obec vymiera, ale žije!

„Odtiaľto až po koniec ulice nikto nebýva,“ ukazuje smerom od Liptákovho domu. Príbytky sú opustené. V lepšom prípade patria chalupárom. Obec vymiera. „Mali sme 225 obyvateľov, ale tento rok sme pochovali sedem ľudí. Deti sa nám tu nerodia. Mladí odchádzajú za prácou preč. Miestni sa nemajú kde zamestnať, len na Poľnohospodárskom družstve v Hontianskych Moravciach alebo v dudinských kúpeľoch. Lenže chýba pravidelné autobusové spojenie. Kto nemá auto, nedostane sa ani do práce,“ hovorí.

Napriek tomu má Lišov veľa sympatizantov. Napríklad anglickú neziskovú organizáciu Grampus Heritage, ktorá funguje 26 rokov. Múzeum v Lišove sa stalo súčasťou jej projektu s anglickou skratkou EVEHD - angažovanie dobrovoľníkov v európskom kultúrnom dedičstve. Starajú sa o Lišovskú izbu, predvádzajú rôzne remeslá a organizujú výstavy a workshopy. A v záhrade postavili keltské obydlie. „Je len z prírodných materiálov, bez jediného kúska kovu, aj klince sú drevené. Omietli ho blatom, do ktorého primiešali podľa starých receptúr kravské alebo konské lajná, lebo to lepšie stmeľovalo,“ opisuje starostka.

Keltské obydlie: Dobrovoľníci ho postavili len z prírodných materiálov, bez jediného kúska kovu, aj klince sú drevené.
Keltské obydlie: Dobrovoľníci ho postavili len z prírodných materiálov, bez jediného kúska kovu, aj klince sú drevené.
Matej Kalina

A to stále nie je všetko, čím sa môže hontianska dedina pochváliť! V jej strede sa vyníma pomník padlým sovietskym vojakom v druhej svetovej vojne. Ten pôvodný postavili vo februári 1945 ako prvý vo vtedajšom Československu. Na miestnom cintoríne sú zase unikátne náhrobné kamene od domácich majstrov kamenárov z 19. storočia.

Skalné domy v Brhlovciach

Lišovské kamenné obydlia sa líšia od známejších v neďalekých Brhloviciach, ktoré patria medzi pamätihodnosti okresu Levice. Niektoré sú dokonca dodnes obývané. Od roku 1983 patria tieto svojrázne výtvory do prírodnej rezervácie ľudovej architektúry. Kamenné obydlia v hontianskej dedine sú stálou expozíciou Tekovského múzea, ktorá získala v roku 1992 medzinárodné ocenenie Európa Nostra 93, udeľované Európskym výborom pre vidiek a malé mestá.

Skalné domy v Brhlovciach.
Skalné domy v Brhlovciach.
Archív

Do obce, ktorá v roku 1952 vznikla zlúčením Horných a Dolných Brhloviec, počas roka zavíta asi päťtisíc návštevníkov. Kamenné priestory vysekali priamo do sopečného tufu chudobní obyvatelia, ktorí v nich v 16. a 17. storočí našli úkryt pred Turkami. Stála teplota jedinečných priestorov sa pohybuje od pätnásť do dvadsať stupňov Celzia. Dnu nikdy nemrzne a vďaka deväťdesiatpercentnej vlhkosti sa naozaj cítite ako v jaskyni.

Relax