kovať aj do dediny, napríklad pri požiari, alebo keď divé zvieratá napadli stádo.“ Súbor trombitášov sa postupne rozrástol na úctyhodných osem členov, väčšina je z rodiny. Okrem Paľa Štefánika hrá v súbore Paľov syn Juraj Štefánik, jeho krstný otec Juraj Hajský, takisto švagor Pavol Novosád a brat Ján Štefánik, ďalej Ivan Bobot, Dano Káčer a Peter Peťovský, ktorý hrá na ovčích zvoncoch. Paľov brat Ján, Ivan Bobot a Pavol Novosád sú zároveň skvelí výrobcovia trombít. „Aj vďaka nim vlastne fungujeme,“ podotýka Paľo. „Kvalitné pastierske rohy, fujary aj trombity stoja veľa peňazí a vďaka našim výrobcom sme sebestační.“ Ivan vysvetľuje, že vhodná baza sa hľadá dlho, nesmie byť od potoka, ale z lesa. Vŕta ju za mokra, potom rok- -dva schne. Najväčšie trombity bývajú aj z ihličnana. „Drevo najprv rozrežeš po dĺžke a obe časti vyžľabčíš, teda v nich vydlabeš žľaby, tie sa potom spoja a všetko sa zviaže konopným špagátom. V minulosti sa na to používala aj čerešňová kôra a živica,“ vysvetľuje. „Prvú som vyrobil, keď sa mi zlomila pôvodná stará trúba. A koľko som ich už vyrobil? Za rok spravím tak desať trombít a robím to už pätnásť rokov, tak si to vyrátaj.“ Cena sa odvíja od náročnosti výroby, kvalitná fujara stojí aj 700 eur a trojmetrová trombita ešte viac. Fujary od Ivana si kupujú aj bohatí ľudia z celého sveta vrátane šejkov - sú pre nich exotickým nástrojom. Prekvapený mocnými zvukmi: „Ondróóó! Ber trúúúbu! Bežal som s ňou za ním, keď vtom oproti mne - sám pán kráľ. Nebou odo mňa ďalej ako na šesťdesiat metrov. Zatrúbiu som a on, veličenstvo v parádnom kožuchu, hádam zo dva metre veleteu nad zem a začau skákať ako kozľa. Ako som tak stál zoči-voči tomuto silákovi, len som trúbiu a trúbiu. Prekvapený mocnými zvukmi nevedeu, kam má uhnúť, nuž sa vovaliu rovno do kosodreviny. Chvíľu sa tam ešte pomotau a stratiu sa nám z očí.“ Takto v knihe o výrobcoch ľudových hudobných nástrojov opisuje stretnutie medveďa s bačom Ondrejom z Dúbravy pri Liptovskom Mikuláši autor Marian Plavec. Ako ukazuje historka, trombita sa hodila bačom a pastierom v každodennom živote. „Fujara trombita, ako znie jej celý názov, naozaj plnila viaceré dôležité funkcie na salaši a vo vtedajšom pastierskom svete, ktorý sa nám už vzďaľuje, predstavovala vlastne základ premysleného signalizačného a komunikačného systému. Podstatné teda bolo, aby dobre znela a rezonovala,“ vysvetľuje nám etnomuzikológ profesor Bernard Garaj z Katedry etnológie a folkloristiky Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. „Domáci majstri, pastieri, boli navyše veľmi zruční a prakticky každý si svoj hudobný nástroj sám vyrábal, či už to boli gajdy, fujara, alebo trombita. Dokázali vyrobiť nástroj z čohokoľvek, čo bolo poruke. Hoci signálne nástroje mali obmedzené interpretačné možnosti, melodická stránka signálov bola nemenej podstatná.“ Ľudové hudobné nástroje sa odjakživa vyznačovali bohatou výzdobou. Také sú aj fujary trombity Ivana Bobota, ktorého „špecialitkou“ sú kovové ornamenty. „Do dreva ich vtĺkam,“ prezrádza Ivan. Druhý život trúby: „Fujara trombita nie je jediný signálny nástroj svojho druhu,“ podotýka Bernard Garaj. Do tejto nástrojovej rodiny patria aj pastierske rohy, ktoré merajú do dvoch metrov a majú zakrivený tvar. Na severnom Slovensku sa robia zo samorastov alebo z koreňov ihličnatých stromov - taký je napríklad važecký roh. Na Liptove sa používala aj takzvaná kôrová trúba. Tá sa vyrábala z kôry stiahnutej v špirálach z kmeňa vŕby, jarabiny či skoruše - po vyschnutí ju vytvarovali tak, aby si zachovala typický kužeľovitý tvar. Posledným členom rodiny signálnych nástrojov sú kratšie rohy, ktoré sa zhotovovali z rohov hovädzieho dobytka. „Tie používali dedinskí hlásnici a vartáši aj v nepastierskych oblastiach alebo strážcovia vinohradov na západnom a juhozápadnom Slovensku,“ dopĺňa Bernard Garaj. „Každý z týchto signálnych nástrojov bol teda do istej miery osobitý okruhom pôsobenia, funkciou i hudobnou variabilitou signálov.“ Trombita je súčasťou pastierskej kultúry, ktorá sa k nám dostala po oblúku Karpát valaskou kolonizáciou. Hoci kedysi bola neodmysliteľnou súčasťou salašov, v 20. storočí nastal úpadok salašníctva a poslednú ranu mu zasadil komunizmus s kolektivizáciou a násilným znárodňovaním. Prakticky v hodine dvanástej sa podarilo zachrániť posledné autentické nástroje, techniku výroby aj hry. „Je skutočne zázrak, že táto tradícia nezanikla, hoci stratila pôvodnú funkciu,“ hovorí profesor Garaj a upozorňuje: „Fujara trombita nie je slovenský vynález. Nájdete ju v rôznych podobách vo všetkých pastierskych oblastiach Európy, okrem iného v Alpách, kde je známa ako alpský roh. Aj tam jeho pôvodná sólová signálna funkcia zanikla, napriek tomu sa dnes teší veľkej obľube - hráči na alpských rohoch účinkujú v skupinách s osobitým repertoárom a majú veľký okruh priaznivcov. Podobne dnes hrajú spoločne v ansámbli aj trombitáši, čo ma utvrdzuje v presvedčení, že rovnako bohatý ,nový‘ život čaká aj našu fujaru trombitu.“

Najväčší slovenský hudobný nástroj sa nevojde do lietadla, na vystúpenia s ním cestujú v hasičskom aute

Fujara trombita tromfne svojou veľkosťou všetky hudobné nástroje na Slovensku

Relax

Doma je v Púchovskej doline. A sú tam na ňu patrične pyšní. Trombita je dávny pastiersky nástroj, ktorému takmer hrozilo zabudnutie. Niekoľkometrová trúba kedysi bola súčasťou salašov a dá sa povedať, že slúžila namiesto mobilu. Bača ňou oznamoval svojim valachom do druhej doliny, že je čas na dojenie, pastieri mohli dolu do dediny ohlásiť napríklad požiar. Dnes zažíva znovuzrodenie a možno sa dožije slávy alpského rohu.

Ani do auta, ani do lietadla

„Ľudia sa nás často pýtajú, aká najdlhšia môže byť trombita. Videl som aj šesťmetrovú, ale to je už len atrakcia, na tom sa nedá poriadne hrať. Funkčné trombity majú do päť metrov. Je to naša najdlhšia trúba, najväčší ľudový hudobný nástroj. Tie najdlhšie, samozrejme, nedostaneš ani do auta, takže na vystúpenia si požičiavame hasičské auto. Vystúpenie vo Vietname sme museli zrušiť, lebo do lietadla by sa nevošla.“ Nezvyčajný ľudový nástroj nám opisuje Paľo Štefánik. Reč je o trombite, akejsi väčšej sestre klasickej fujary.

Mohutný nástroj pri hre podopiera ďalší hudobník. Alebo sa oprie druhým koncom o zem. Duť treba z plných pľúc. Hráči na tomto ozrutnom nástroji sa volajú trombitáši. Paľo hrá v súbore Trombitáši Štefánikovci. Získali už viaceré ocenenia, zahrali si v Ťapákovom Tanci medzi črepinami, v dokumentoch aj v programoch SĽUK-u. „Trúbiť sme začali po revolúcii. Kedysi tu boli celé rody trombitášov a fascinovalo nás to. Keď sme vystúpili na verejnosti, niektorí si mysleli, že sme vykradli dáke múzeum. Ale trombita patrí k nášmu kraju. To, čo je pre Detvu fujara, je pre Púchovskú dolinu trombita,“ vysvetľuje Paľo.

Trombitáši v akcii

Prečo je vlastne trombita taká ohromná? Dôvody hľadajme v minulosti. Ide totiž o signálny nástroj, na ktorom kedysi hrali pastieri. Vyrába sa z bazového dreva, len nátrubok, najdôležitejšia časť nástroja, je z tvrdého dreva, napríklad liesky. „Pátrali sme, zisťovali u starých ľudí, pamätníkov. Presné signály sa nezachovali, nezapísali sa do notových osnov. Pýtali sme sa aj na salašoch bačov. Ich zvuk je silný, prenikavý, majestátny. Znie na kilometre ďaleko. Z kopca na kopec si pastieri takto dávali signály. Zistili sme, že tak si signalizovali bežné činnosti na salaši ako zháňanie stáda do košiara či dojenie, ale mohli komunikovať aj do dediny, napríklad pri požiari, alebo keď divé zvieratá napadli stádo.“ Súbor trombitášov sa postupne rozrástol na úctyhodných osem členov, väčšina je z rodiny. Okrem Paľa Štefánika hrá v súbore Paľov syn Juraj Štefánik, jeho krstný otec Juraj Hajský, takisto švagor Pavol Novosád a brat Ján Štefánik, ďalej Ivan Bobot, Dano Káčer a Peter Peťovský, ktorý hrá na ovčích zvoncoch. Paľov brat Ján, Ivan Bobot a Pavol Novosád sú zároveň skvelí výrobcovia trombít.

„Aj vďaka nim vlastne fungujeme,“ podotýka Paľo. „Kvalitné pastierske rohy, fujary aj trombity stoja veľa peňazí a vďaka našim výrobcom sme sebestační.“ Ivan vysvetľuje, že vhodná baza sa hľadá dlho, nesmie byť od potoka, ale z lesa. Vŕta ju za mokra, potom rok-dva schne. Najväčšie trombity bývajú aj z ihličnana. „Drevo najprv rozrežeš po dĺžke a obe časti vyžľabčíš, teda v nich vydlabeš žľaby, tie sa potom spoja a všetko sa zviaže konopným špagátom. V minulosti sa na to používala aj čerešňová kôra a živica,“ vysvetľuje. „Prvú som vyrobil, keď sa mi zlomila pôvodná stará trúba. A koľko som ich už vyrobil? Za rok spravím tak desať trombít a robím to už pätnásť rokov, tak si to vyrátaj.“ Cena sa odvíja od náročnosti výroby, kvalitná fujara stojí aj 700 eur a trojmetrová trombita ešte viac. Fujary od Ivana si kupujú aj bohatí ľudia z celého sveta vrátane šejkov - sú pre nich exotickým nástrojom.

Prekvapený mocnými zvukmi

„Ondróóó! Ber trúúúbu! Bežal som s ňou za ním, keď vtom oproti mne - sám pán kráľ. Nebou odo mňa ďalej ako na šesťdesiat metrov. Zatrúbiu som a on, veličenstvo v parádnom kožuchu, hádam zo dva metre veleteu nad zem a začau skákať ako kozľa. Ako som tak stál zoči-voči tomuto silákovi, len som trúbiu a trúbiu. Prekvapený mocnými zvukmi nevedeu, kam má uhnúť, nuž sa vovaliu rovno do kosodreviny. Chvíľu sa tam ešte pomotau a stratiu sa nám z očí.“ Takto v knihe o výrobcoch ľudových hudobných nástrojov opisuje stretnutie medveďa s bačom Ondrejom z Dúbravy pri Liptovskom Mikuláši autor Marian Plavec. Ako ukazuje historka, trombita sa hodila bačom a pastierom v každodennom živote. „Fujara trombita, ako znie jej celý názov, naozaj plnila viaceré dôležité funkcie na salaši a vo vtedajšom pastierskom svete, ktorý sa nám už vzďaľuje, predstavovala vlastne základ premysleného signalizačného a komunikačného systému. Podstatné teda bolo, aby dobre znela a rezonovala,“ vysvetľuje nám etnomuzikológ profesor Bernard Garaj z Katedry etnológie a folkloristiky Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

„Domáci majstri, pastieri, boli navyše veľmi zruční a prakticky každý si svoj hudobný nástroj sám vyrábal, či už to boli gajdy, fujara, alebo trombita. Dokázali vyrobiť nástroj z čohokoľvek, čo bolo poruke. Hoci signálne nástroje mali obmedzené interpretačné možnosti, melodická stránka signálov bola nemenej podstatná.“ Ľudové hudobné nástroje sa odjakživa vyznačovali bohatou výzdobou. Také sú aj fujary trombity Ivana Bobota, ktorého „špecialitkou“ sú kovové ornamenty. „Do dreva ich vtĺkam,“ prezrádza Ivan.

Druhý život trúby

„Fujara trombita nie je jediný signálny nástroj svojho druhu,“ podotýka Bernard Garaj. Do tejto nástrojovej rodiny patria aj pastierske rohy, ktoré merajú do dvoch metrov a majú zakrivený tvar. Na severnom Slovensku sa robia zo samorastov alebo z koreňov ihličnatých stromov - taký je napríklad važecký roh. Na Liptove sa používala aj takzvaná kôrová trúba. Tá sa vyrábala z kôry stiahnutej v špirálach z kmeňa vŕby, jarabiny či skoruše - po vyschnutí ju vytvarovali tak, aby si zachovala typický kužeľovitý tvar. Posledným členom rodiny signálnych nástrojov sú kratšie rohy, ktoré sa zhotovovali z rohov hovädzieho dobytka. „Tie používali dedinskí hlásnici a vartáši aj v nepastierskych oblastiach alebo strážcovia vinohradov na západnom a juhozápadnom Slovensku,“ dopĺňa Bernard Garaj. „Každý z týchto signálnych nástrojov bol teda do istej miery osobitý okruhom pôsobenia, funkciou i hudobnou variabilitou signálov.“ Trombita je súčasťou pastierskej kultúry, ktorá sa k nám dostala po oblúku Karpát valaskou kolonizáciou. Hoci kedysi bola neodmysliteľnou súčasťou salašov, v 20. storočí nastal úpadok salašníctva a poslednú ranu mu zasadil komunizmus s kolektivizáciou a násilným znárodňovaním.

Prakticky v hodine dvanástej sa podarilo zachrániť posledné autentické nástroje, techniku výroby aj hry. „Je skutočne zázrak, že táto tradícia nezanikla, hoci stratila pôvodnú funkciu,“ hovorí profesor Garaj a upozorňuje: „Fujara trombita nie je slovenský vynález. Nájdete ju v rôznych podobách vo všetkých pastierskych oblastiach Európy, okrem iného v Alpách, kde je známa ako alpský roh. Aj tam jeho pôvodná sólová signálna funkcia zanikla, napriek tomu sa dnes teší veľkej obľube - hráči na alpských rohoch účinkujú v skupinách s osobitým repertoárom a majú veľký okruh priaznivcov. Podobne dnes hrajú spoločne v ansámbli aj trombitáši, čo ma utvrdzuje v presvedčení, že rovnako bohatý ,nový‘ život čaká aj našu fujaru trombitu.“

Relax