Dobrá a zlá: Nehádžme celú SIS do jedného vreca, na nezákonné aktivity stačilo jedno oddelenie

Ako fungovala Slovenská informačná služba (SIS) v deväťdesiatych rokoch? Súhlasili s postupom služby všetci jej príslušníci? Kto reálne rozhodoval a ako vznikla takzvaná paralelná tajná služba?

Rozhovory

O minulosti SIS aj o zavlečení Michala Kováča mladšieho sa s bývalým riaditeľom rozviedky a publicistom IGOROM CIBULOM (74) rozprávala JULIÁNA BIELIKOVÁ.

Ako fungovala SIS v deväťdesiatych rokoch, keď vládol Mečiar?

Mečiar vnímal fungovanie spravodajskej služby tak, ako fungovala za totalitného režimu. Vtedy bola nástrojom vedenia komunistickej strany. A Mečiar si myslel, že takýmto spôsobom bude využívať aj Slovenskú informačnú službu. Preto tam dosadil lojálneho politického spolupracovníka inžiniera Ivana Lexu. Keďže ten nebol spravodajský odborník a bolo treba, aby služba bola profesionálne manažovaná, dosadil tam plukovníka Jaroslava Svěchotu, ktorý mal skúsenosti ako dôstojník Štátnej bezpečnosti. On bol ten, kto z odbornej stránky riadil Slovenskú informačnú službu.

Neriadil ju priamo Lexa? Nie je zodpovedný za jej činnosť?

To nezbavuje Ivana Lexu zodpovednosti, lebo podľa zákona 46/1993 za službu a činnosť všetkých príslušníkov zodpovedá riaditeľ. Dá sa povedať, že mechanizmus riadenia a rozhodovania vyzeral tak, že Lexa sformuloval nejaké politické zadanie od predsedu vlády a potom to profesionáli pod vedením Svěchotu prevádzali do konkrétnych operačných projektov.

Aká bola nálada v tajnej službe, keď vraj od vedenia prichádzali rozkazy, pri ktorých hrozilo, že sa bude porušovať zákon? Najmä keď si vezmeme kauzy, ktoré sa spájali s SIS.

Lexa a Svěchota si boli vedomí, že protizákonné aktivity, ktoré plánujú, nebudú ochotní realizovať všetci spravodajskí dôstojníci, preto na nezákonné aktivity vytvorili osobitný útvar, takzvané oddelenie číslo 52. Tvorili ho ľudia, ktorých vybral Svěchota, a tí uskutočňovali veci, o ktorých dnes hovoríme. Preto nie je správne paušálne kritizovať Slovenskú informačnú službu ako inštitúciu, ale treba hovoriť o konkrétnych osobách a v kontexte s činnosťou služby o konkrétnom útvare číslo 52. Pochopiteľne, že tam boli ľudia, ktorí nesúhlasili s týmito aktivitami. To ich viedlo k tomu, že nadviazali kontakt s takzvanou paralelnou tajnou službou, ktorú sme založili s generálom Mitrom po únose prezidentovho syna niekedy v septembri 1995.

Ako prebiehalo jej založenie?

Oslovili ma vtedy niektorí opoziční politici s otázkou, kto je za únosom a ako to bolo organizované. Tak sme si s Mitrom sadli a povedali sme si, že by sme mali vytvoriť nejakú neformálnu spravodajskú štruktúru. Do nej sme zahrnuli ľudí, ktorí boli v službe a o ktorých sme vedeli, že sa v žiadnom prípade nestotožňujú s praktikami Lexovej SIS. Skontaktovali sme sa s ľuďmi, ktorí boli predtým príslušníkmi, ale po nástupe Ivana Lexu museli odísť. Zapojili sme aj iné osoby, predovšetkým investigatívnych novinárov, ktorí s osobným rizikom získavali informácie. Vyzdvihol by som Petra Tótha, Ľubu Lesnú, Milana Žitného, ale aj televízneho reportéra Eugena Kordu a ďalších. A tieto tri skupiny tvorili štruktúru, ktorá organizovaným a profesionálnym spôsobom získavala informácie. My sme mali aj analytiku, pretože spravodajská informácia sa musí spracovať. Musí sa posúdiť jej vierohodnosť, význam, súvislosť s inými informáciami. Bola to teda organizácia, ktorá fungovala ako riadna služba. A zdôraznil by som, že vďaka nám opozícia získala známy záznam odposluchu medzi Ivanom Lexom a ministrom Hudekom, z ktorého jednoznačne vyplýva, že Lexa mal záujem na tom, aby sa prípad nevyšetril. Získali sme viac informácií a poskytovali sme ich opozičným politikom. Naším hovorcom bol poslanec za KDH Pittner, pretože mal imunitu. Keby sme na verejnosti s týmito informáciami vystupovali my, tak by sme riskovali stíhanie. Preto vznikol mýtus o jeho informovanosti.

Peter Tóth v jednej zo svojich kníh spomínal, že Svěchota študoval záznamy KGB, aby sa nimi inšpiroval. Dá sa vyčítať zo spôsobu, akým službu riadil, že to tak bolo?

To je Tóthova domnienka. Pravda je, že sa inšpiroval praxou Štátnej bezpečnosti, v ktorej kedysi pôsobil. A tá bola pod kuratelou sovietskej KGB. V tomto smere má Tóth pravdu, boli to eštebácke spôsoby. Špecifikom Svěchotovho spravodajského štýlu bolo, že spolupracoval s podsvetím a mafiou. A dokonca ich služby využíval na určité účely. Preto sa niektorí predstavitelia podsvetia cítili pod ochranou SIS. Svěchota sa snažil vytvárať aj vplyvovú agentúru v polícii, preto udržiaval kontakty s niektorými vysokými funkcionármi, čo sa prejavilo pri vyšetrovaní kauzy zavraždenia Róberta Remiáša. Niektorí funkcionári sa nesnažili, aby sa kauza vyšetrila, ale snažili sa zaviesť vyšetrovanie na falošnú stopu.

Súvisí s tým napríklad vražda Miroslava Sýkoru, lebo sa hovorilo, že všade chodil s ochrankou, a potom v deň smrti ju nemal. Hovorilo sa, že mal ísť na stretnutie s niekým z SIS…

To sú špekulácie. Chcel by som zdôrazniť, že sú určité veci, ktoré sa dejú v aktivite spravodajskej služby, ale aj organizovaného zločinu a nie je možné hodnoverným spôsobom ich preukázať, lebo vznikajú na základe dohovoru medzi štyrmi očami. A len účastníci toho rozhovoru vedia, aká je skutočnosť. A to sa týka aj kauzy Sýkora. Pokiaľ ide o neho, je veľmi pravdepodobné, že ho mohli zlikvidovať preto, lebo veľa vedel o prepojení Svěchotu s podsvetím, ale takéto likvidácie sa nedejú priamočiarym spôsobom. Deje sa to pod takzvanou cudzou vlajkou. Teda, ak chce niekto niekoho likvidovať, tak nepríde za niekým, že dostaneš desaťtisíc a zastrelíš tohto. Obyčajne sa to urobí tak, že sa nájdu osoby, ktoré objednávku tlmočia. Takže v prostredí mafie to potom vyznieva tak, že to je iná mafiánska skupina, ktorá v rámci konkurenčného boja zlikvidovala tohto mafiána.

V debate na TA3 Vladimír Mečiar tvrdil, že Svěchotu neznášal. Aký mali vzťah?

Mohol by som odpovedať jednoducho, že Mečiar je klamár. To znamená, že aj teraz klamal. Svěchota je mŕtvy a nemôže sa brániť. Ale poviem fakty. Svěchotu za angažovanosť v rokoch 1968 a 1969 prepustili zo Štátnej bezpečnosti a pracoval na správe výstavby diaľnic. Tam sa dopustil deliktu. Participoval na krádeži vykurovacieho kotla, čo bol vtedy úzkoprofilový tovar. Keď kriminálka zistila, že sa dopustil spoluúčasti na trestnom čine, tak to musela hlásiť ŠtB. Tá sa s ním skontaktovala a prinútila ho na spoluprácu. Po roku 1990 ho rehabilitovali, lebo ho prepustili za totalitného režimu. Istý čas bol šéfom Úradu na ochranu ústavy a demokracie. Mečiar si ho vzal na ministerstvo vnútra do funkcie námestníka ministra pre bezpečnostný úsek. Už tam pre neho robil špeciálne služby. Keďže obaja figurovali v registroch ŠtB, participoval Svěchota aj na kauze Tisova vila a bol zainteresovaný na vyrezávaní tých desiatich strán z registračného protokolu ŠtB, kde bolo Svěchotovo a podľa všetkého aj Mečiarovo meno. Takže tam sa začína ich osobný vzťah. Neskôr súvisel s prípravou vzniku SIS. Chcel ho mať v SIS preto, aby odborne dozeral na aktivity Lexu, ktorý bol politik.

Vráťme sa k únosu Michala Kováča. Tým článkom reťaze, ktorý sa zlomil, bol Fegyveres. V službe bol krátko. Museli počítať s tým, že sa môže zlomiť.

Nepočítali s morálnymi kvalitami Fegyveresa, ale počítali s tým, že mal vážny vzťah s Adrianou Kóňovou, ktorej otec, plukovník Kóňa, mal významnú pozíciu v Slovenskej informačnej službe. Vďaka tomu prešiel z polície do SIS. To sa považovalo za garanciu jeho lojality. A preto to Fegyveresa ctí, že keď videl, do čoho bol namočený, zachoval sa správne.

Aký je váš pohľad na vyšetrovanie zavlečenia? Menili sa vyšetrovatelia, vyvíjal sa na nich nátlak.

Kauza zavlečenie sa vyšetrovala za vlády Mečiara, no zakrývali sa stopy. Preto došlo aj k výmene vyšetrovateľov. Ja som tiež bol u tretieho vyšetrovateľa majora Číža a z jeho otázok bolo zrejmé, že chce vyšetrovanie zaviesť na falošnú stopu. Iný typ vyšetrovania sa viedol po roku 1998, keď Dzurinda rozhodol o amnestiách. Vtedy zohral veľmi pozitívnu úlohu vyšetrovateľ Július Šáray. Odhalili sa všetky fakty podstatné pre usvedčenie Mečiara, Lexu a ostatných aktérov únosu. Ak dnes hovoríme o obnovení vyšetrovania, tak netreba opakovať vyšetrovacie úkony, ale len aktualizovať niektoré zistenia, prípadne ich doplniť. V tomto kontexte sú neadekvátne pochybnosti, či sa po takom dlhom čase zodpovednosť tých, ktorí zosnovali zavlečenie, dokáže. Existuje analytický dokument SIS, ktorý bol 26. mája 1995 doručený na Úrad vlády a v doručovacej knihe SIS je podpis pani Anny Nagyovej, že dokument prevzala. V ňom sa analyzuje aktuálna politická situácia a preberajú sa tri alternatívy, ako odstrániť Michala Kováča z postu prezidenta alebo akým spôsobom obmedziť jeho právomoci. Tento dokument svedčí o tom, že akcia únos bola súčasťou scenára na politickú likvidáciu Michala Kováča.

Rozhovory