Nová generácia: Keď príde koncert, na ktorom je veľa mladých, mám z toho ohromnú radosť.

Mama vravievala: „Choď predo mnou desať metrov, nech sa za teba nehanbím,“ spomína pankáč Jano Kassa

Keď sme šli po meste, mama vravela: Choď predo mnou desať metrov, nech sa za teba nehanbím, spomína pankáč Jano Kassa.

Rozhovory

Pankáčom je od mladosti. JANO KASSA (50) prežil komunizmus s bitkami od policajtov, už pred nástupom mečiarizmu spieval o vraždách ľudí na politickú objednávku. Teraz žije v Austrálii. Na Slovensko prišiel v rámci turné punkovej legendy Davová psychóza, kapely, v ktorej spieva a ktorá oslávila tridsať rokov svojho založenia. Na pódiu sa z neho vždy stáva diabol. A pank podľa neho nikdy nemôže zomrieť.

Zhováral sa s ním PETER GETTING.

Aké je to mať päťdesiat a byť pankáč?

No, skúsenosti od sedemnástich do päťdesiatky dosť pokročili… V mladosti sú to tie klasické veci - žúry, hudba, človek vtedy len spoznáva život a všetko je pre neho také nové, že dokáže o tom vzrušujúco rozprávať hodiny. Dnes sa trochu usmievam, keď to isté vidím na mladých. V päťdesiatke už, samozrejme, veľa vecí vnímaš trochu ináč.

Hovoria mu Špinavý fotograf. Fotí sex s dušou a s príbehom

Jano Kassa: Stále mám tie isté punkové idey, človek si ich len vycibrí, hovorí spevák legendárnej pankovej kapely Davová psychóza.
Jano Kassa: Stále mám tie isté punkové idey, človek si ich len vycibrí, hovorí spevák legendárnej pankovej kapely Davová psychóza.
Viktor Malý

Inak, dá sa vôbec byť v päťdesiatke pankáčom? Tipujem, že už nekopeš do smetiakov.

To určite nie. Ale podľa mňa sa to vôbec nevylučuje. Samozrejme, že môžeš byť pankáč v každom veku. Punk je stále punk. To len ľudia ho všelijako obmieňajú. Jasné, že dnes je to už aj životná skúsenosť, ale stále mám tie isté punkové idey, človek si ich len vycibrí.

Spievaš v kapele s názorom a postojmi. O punku pritom vládne veľa klišé a predsudkov, napríklad, že musíš byť feťák a mať problémy s políciou.

Hej, a ešte, že punk, to sú len tri akordy. No niektoré kapely fakt nevedia hrať alebo spievajú o pive a v punku sa skutočne nájdu všelijaké indivíduá. Viaže sa k tomu aj životný štýl, hoci v istom veku už telo nestíha ako za mladi. No myslím si, že keď človek zostáva pankáčom aj po päťdesiatke, asi vidí zmysel inde než v chľaste.

Rekordérka Katy Perry: Milujú ju vraj milióny fanúšikov, sú falošní?

V čom ho vidíš ty? Punk bol vždy protest, provokácia, kritika pretvárky a honby za peniazmi... Čo dal podľa teba punk spoločnosti?

Punk nie je len muzika. Vytiahol na povrch dobré myšlienky - ochranu zvierat, pacifizmus, ekológiu a podobne. Viacero pankáčov pôsobí v rôznych združeniach. Žiadna spoločnosť nie je dokonalá - ani žiadny človek - a punkrock bol vždy tým zrkadlom. Pozri, keď malé decko upozorníš, že robí sprostosť, možno to na druhý deň už nespraví. Preto punk bude mať vždy čo povedať.

Vaša kapela Davová psychóza je legendou slovenského punku. Od roku 1987 na vašej hudbe vyrástlo niekoľko generácií. Nepripadáš si ako dinosaurus?

Občas trochu áno. Na niektorých koncertoch boli skôr staršie generácie. Akoby ľudia vymierali. Ale potom príde koncert, kde vidíš veľa mladých ľudí. Z toho mám veľmi dobrý pocit. Je to nová generácia a to je úžasné.

Po novembri 1989 ste mávali tisíce ľudí na koncertoch a vydali ste úspešnú debutovú platňu, ktorej predajnosť by vám dnes mohli závidieť aj veľké hviezdy. Vzápätí ste sa z výslnia stiahli do undergroundu. To málokto spraví dobrovoľne. Prečo ste to urobili vy?

Treba si uvedomiť, že do Nežnej revolúcie tu bol veľmi obmedzený prísun informácií. Vtedy bol punk nieže v plienkach, bol ešte pred plienkami. V Bratislave sme chytali v rádiu aj rakúske stanice, okrem toho sem hudba prúdila inými cestičkami, hlavne na pololegálnych burzách platní. Ale po páde komunizmu sa otvorili hranice a zistili sme, že v punku je toho oveľa viac než pár známych kapiel. Boli v tom aj hlbšie myšlienky, rôzne hnutia, angažované veci. To nás ovplyvnilo. Dali sme vyhlásenie a ďalšiu platňu sme si už nahrali a vydali sami.

Fanúšikovia Harryho Pottera chystajú film o pôvode Voldemorta. Bude to bomba

Neprišli ste o fanúšikov?

Skôr sa utvrdilo to jadro. My sme boli v undergrounde v podstate aj predtým, veď za komunizmu to ani inak nebolo možné.

Ako si sa vlastne stal pankáčom?

Je to trochu komické. Bolo to asi v roku 1978. Čítal som v kuchyni časopis 100+1, vedľa mama varí, otočil som stránku a skoro mi to vypadlo z ruky. Boli tam odfotení chlapíci s reťazami v ústach, nechápal som. Písali o Iggym Popovi, o začiatkoch punku. Asi rok nato mi spolužiak cez prestávku pustil z magiča punk. To ma teda dostalo. Bolo to niečo úplne iné ako všetko, čo som dovtedy počul. Bol som deviatak na základnej škole.

Dnes nikto nehovorí mladým ľuďom, že vtedy policajti a eštebáci mlátili deti, vytrhávali im náušnice z uší…

Buzerácia bola bežná vec. Na strednej škole na nás zavolali fízlov a vynadali nám, ako to vyzeráme. Raz nabehli dva antony (policajné autá - pozn. red.) do podniku, kde sme sedeli, a bez vysvetľovania celú partiu zobrali k Dvom levom (sídlo bratislavskej polície - pozn. red.). Tam si nás fotili s ceduľkou s číslom, spredu, zboku ako vrahov. Dosť ich asi štvalo, akí sme boli protisystémoví. Na Západe razili pankáči heslo No future, žiadna budúcnosť, ale u nás to za komunizmu bolo skutočne no future.

Obľúbený komik čelí vážnemu obvineniu. Svojím konaním vraj spôsobil smrť, pôjde pred súd

Žiadna slasť: Na Západe razili pankáči heslo No future, žiadna budúcnosť, ale u nás to za komunizmu bolo skutočne no future.
Žiadna slasť: Na Západe razili pankáči heslo No future, žiadna budúcnosť, ale u nás to za komunizmu bolo skutočne no future.
Archív

Ako to brali rodičia?

To vieš, neboli nadšení. (Smiech.) Mama mala vždy rada hudbu, spievala v zbore, ale punk, to bolo predsa len čosi iné. Stále som ju otravoval, nech mi ušije úzke nohavice, vtedy sa nič také nedalo zohnať. Vlasy som si „vyježoval“, ucho som si prepichol zicherkou, dodnes tam mám po nej jazvu. Na tú dobu to bolo fakt brutálne. Keď sme šli po meste, mama vravela: „Choď predo mnou desať metrov, nech sa za teba nehanbím.“

Asi si užila, lebo pankáč bol aj tvoj brat Marcel.

No, bolo to občas o hubu. Potom brat založil kapelu, v ktorej hráme dodnes. Mama pred pár rokmi prišla aj na koncert. To je ten rozdiel - keď si pankáč v sedemnástich aj v päťdesiatke, je jasné, že je v tom niečo viac.

Po boľševikovi prišiel mečiarizmus s jeho primitívnosťou, prvé drogy...

Fet sa vždy motal okolo toho, čo si budeme nahovárať. Ale po revolúcii prišiel heroín. To bolo tvrdé. Prakticky z každej partie zomrelo pár ľudí. Aj mne zomrelo veľa kamošov. Chápeš, vtedy nebola žiadna osveta. Dnes, keď s tým niekto začne, musí vedieť, o čo ide, ale vtedy sa to bralo ako zábava. Nepríjemná, hrozná doba, do toho bitky na uliciach, skinhedi...

Teraz žiješ už jedenásť rokov v Austrálii a na Slovensko chodíš len na turné. Prečo si odišiel?

Oženil som sa a chceli sme so ženou vyskúšať niečo iné. Bývame v Sydney a nikdy sme to nebrali tak, že budeme žiť na paštétach, aby sme si našetrili na dom a vrátili sa. Nešli sme tam zarábať peniaze, išli sme tam žiť.

Bol to asi riadny kultúrny šok oproti Slovensku. V čom vidíš rozdiel?

Je to kapitalizmus, ale nie kapitalizmus východoeurópskeho typu, funguje to tam. Hlavne je tam iná mentalita, ľudia sú tam nezaťažení komunizmom. Tam si ocenený za to, v čom si dobrý. Samozrejme, že aj tam to ľudia všelijako ohýbajú a kazia, ale u nás to za komunizmu bolo tak, že keď boli dvaja ľudia na rovnakej pozícii, dostávali rovnako, hoci jeden makal a druhý bol flákač. Nikto nesmel vytŕčať. Pritom každý človek na svete je individualita. No keďže všetci si mali byť rovní, ak si mal hlavu vyššie, dali ti ju dole. Tak ti ničia ego. Stále nám to straší v hlavách, neviem, či to musí vyhniť. Cítim sa tam viac slobodný ako na Slovensku.

Pred 25 rokmi si spieval o xenofóbii, korupcii, o vrahoch vo vládnych kruhoch. Nie je demotivujúce, že sa to u nás nemení, stále žijeme v arogancii moci?

Je to strašne frustrujúce. Sledujem dianie, čítam správy aj diskusie pod nimi. To je fakt tragédia. Neveril by som, že po toľkých rokoch sú dnes v parlamente fašisti, žiadni ultrapravičiari, ako to niektorí zľahčujú, ale originál fašisti, ktorí nás, pankáčov, kedysi naháňali s nožmi. V Austrálii je celková atmosféra iná, je to tam transparentnejšie a ľudí od malička vychovávajú k tomu, že majú svoju hodnotu a za tým si musia stáť. Tu sme nastavení tak, že sa stále bojíme.

Vždy si spieval proti konzumu, pokrytectvu, materializmu... Je punk mŕtvy, ak dnešná mladá generácia túži po fárach, prachoch a hltá bludy z internetu?

Nemôžeš paušalizovať. Vždy sú výnimky. Pre každého mladého je rodič starý, nezmyselný. Hudba je len jednou z vecí, cez ktorú hľadá idol, lebo ešte nie je taký silný, aby vytvoril idol sám v sebe. V mladosti si najľahšie manipulovateľný - vidíš to aj na samovražedných teroristických útokoch, tam tiež starí zmanipulujú mladých.

Nebol punk len výkrikom módy?

Pozri, na začiatku bol punk len v New Yorku a v Londýne a bola to reakcia na konkrétne problémy. Punk vždy vychádza z konkrétnej situácie. Keď to prerazilo, bolo to také nové, že aj úradníci chodili do práce ako pankáči. Ale boom trval krátko a vždy sa rýchlo vyselektuje, kto je kto.

Nie je to už dnes len póza? Číro nosia ultrabohatí futbalisti a nápisy na tričkách - klasický vynález punku, vlastne artefakt - sa zvrhli na reklamné slogany a tuctovo vyrábané bezobsažné frázy.

Hej, ale za to, že sa toho chopili ľudia z biznisu a ukradli to, punk nemôže. Podobne sa predávajú hipisácke alebo rockové relikvie. Punk vytvoril niečo také, ako je fenomén DIY, do it yourself, teda urob si sám. Táto komunita sa stále riadi DIY etikou, tvorí si veci sama. Uvedom si, že pred punkom napríklad vôbec neboli čierne tričká, lebo sa nepovažovalo za vhodné nosiť niečo také. Potom si pankáči začali čarbať nápisy a striekať farby, sami si vyrábali veci na seba. A to funguje stále. Keď si kúpiš našu platňu, nedávaš prachy žiadnej korporácii.

Pankáči zo Sex Pistols kedysi vyhlásili, že chcú inšpirovať ostatných - skrátka, ak sa odváži vyliezť na pódium niekto ako oni, potom to môže skúsiť každý.

Presne tak. Čo sa týka punku, splnil svoj účel. Otvoril cestu mnohým ľuďom, ktorí chcú tvoriť podľa vlastných predstáv, bez toho, aby museli mať šablóny vytvorené mainstreamom a hlavne, aby to nemuseli robiť len pre peniaze. Myslím si, že aj keď punku predpovedali koniec, nikdy nezanikne. Pretože duch slobody a tvorivosti drieme v každom z nás, len ho treba prebudiť. To môžeš pokojne napísať veľkými písmenami.

Rozhovory