„Naozaj si nemyslím, že by sme potrebovali vojnu, aby sme sa spamätali,“ vraví Milan Ondrík, Chalanisko z filmu Únos

Priznáva, že vo svojom živote urobil chyby. No nechce ich už opakovať. Rovnako ako nechce, aby sa tých istých historických chýb dopúšťal slovenský národ.

Rozhovory

O potrestaní vinníkov z kauzy zavlečenia Michala Kováča mladšieho, o Mečiarových amnestiách, no predovšetkým o akútnej hrozbe neonacizmu sa s členom Slovenského národného divadla MILANOM ONDRÍKOM (36) zhováral KAROL BUSTIN.

Film Únos, kde ste hrali jednu z hlavných úloh, Predsedovho Chalaniska, zaznamenal veľký ohlas. Čakali ste to?

Neriešil som, či to bude divácky úspešné. To riešia hlavne producenti. Viem, že Mariana chcela urobiť dobrý film. Ale, samozrejme, ona sa stále prezentuje tým, že chce, aby jej filmy videli hlavne diváci. Opakuje známu vetu, že film bez diváka je mŕtvy film, čo sa v tomto prípade nenaplnilo. Stala sa opačná vec a je okolo toho obrovský rozruch.

Mňa ako umelca to teší. Témou a diskusiou, ktorá rozvibrovala spoločnosť, sa možno môžeme o krôčik niekam posunúť. A to, že film láme rekordy, je bonus, čo ma teší. No podstatná je výpoveď. A teším sa, že žena, ktorá dvadsať rokov kričala a nikto ju nepočúval, má aspoň hmatateľné zadosťučinenie ohľadom smrti jej syna. Cítil som to z nej, keď som sa s ňou stretol. To bola pre mňa najväčšia odmena.

Pozreli ste si pri príprave na film videá s Ivanom Lexom?

Nie, nie, ten človek ma nezaujímal. Zaujímala ma predloha. Vôbec ma nezaujímal. Vedel som, kto to je, zaoberal som sa tým obdobím a tou témou, už keď sme skúšali Pišťankov Rivers of Babylon, ale pre mňa to bola filmová postava. Nebola to pre mňa postava Ivana Lexu. Chcel som, aby zafungovala v príbehu, aby bola súčiastkou, aby tam zapadala.

Čiže nechceli ste sa priblížiť jeho povahe, jeho charakterovým črtám?

Postava je ním inšpirovaná, ale chcel som sa priblížiť charakteru postavy, nechcel som sa priblížiť Ivanovi Lexovi. Nechcel som robiť niečiu kópiu. Chcel som vytvoriť svoju predstavu o tom človeku. To je ako keď niekto spieva karaoke alebo prevzatú pesničku a niekto tvorí a sám skladá hudbu.

Sám ste otcom. Róbert Remiáš uhorel v aute zaživa. Aký to musí byť pre rodiča pocit?

Neviem si to ani predstaviť. Pre mňa to bola veľká pocta, keď som sa s jeho mamou stretol. Chcel som ju len objať a povedal som jej, že ten film sme robili s láskou napriek tomu, že hrám takú postavu, akú hrám. Povedal som jej, že film venujem jej. A často som aj na to myslel, že to robím hlavne pre ňu. Fakt si neviem predstaviť, že by sa mi to stalo. Jedna hrozná vec je, že sa to stane, a druhá, že naozaj kričíte nahlas do vzduchu dvadsať rokov, no nevychádza z vás žiaden hlas. Asi takýto pocit musela zažívať.

Veľa politikov, ktorí boli na druhej strane, ju utešovalo, ale to utešenie je slabé, keď nemá reálne nič v rukách, keď reálne nikto nepomôže, aby sa to vyjasnilo. A tí ľudia, ktorí to spôsobili, okolo nás chodia a spred kamery sa nám smejú do tváre. Je to hrozné. Keď sa ma raz niekto pýtal, či by mali byť páchatelia potrestaní, tak hovorím: To je smiešne, čo sa ma pýtate. Veď by ich mali dnes už púšťať a nie ich dnes zavierať. Teda podľa zásluh, niekto by tam mal sedieť do konca života.

Od pádu mečiarizmu sa vystriedalo niekoľko vlád. Prečo sa už amnestie nezrušili?

Pretože ľudia sa boja. To sa netýka len dvoch-troch ľudí, ktorí to spôsobili, to nie je len Mečiar a Lexa, ale na to sú nabalení ďalší a ďalší politici. Aj tí, ktorí sú vo vláde. Som o tom na sto percent presvedčený. A keď sa niekto oháňa, že je to nezrušiteľné, pretože štát a ústava... ale štát a ústava neexistujú. Existujú iba konkrétni ľudia, ktorí sú za to zodpovední a ktorí to môžu ovplyvniť. Mňa neuspokojí, že ústava sa nedá meniť. Čo sa nedá meniť? Je to celé na nás, ako si to urobíme. Keď si niekto môže protizákonne niečo ospravedlniť, tak prečo sa to nemôže zákonne zrušiť? To je absurdné. Pretože niekomu na tom záleží, aby sa to nezrušilo.

Videli ste Mečiarovo vystúpenie v televízii v súvislosti so zrušením amnestií?

Nebol som vtedy doma. Potom som si to chcel pozrieť zo záznamu, aj som si to zapol, ale nevládal som, nevydržal som to pozerať. Vypol som to.

Ako to podľa vás dopadne?

Urobili sme krok, keď sme natočili film Únos. Diváci urobili krok, že ten film berú všetkými desiatimi. Táto téma sa rozvibrovala a teraz je rad na ľuďoch, ktorí to majú v rukách. Sú trošku zatlačení do kúta, tak uvidíme, čo z toho vyjde. Či uniknú svojimi cestičkami a okľukami. Ja si teda myslím, že to tak bude.

Ako ste vnímali deväťdesiate roky spojené s organizovaným zločinom a obdobím mečiarizmu?

Bol som na Orave a vtedy bolo na dennom poriadku, že niekto niekoho zabil. Bola to rutina, prirodzená súčasť večerných správ. Neprikladal som tomu nejakú váhu. Ale všetci vedeli, že mafia je prepojená s politikou. Bralo sa, že tak to má byť. Ale teraz, keď som starší, tak sa pýtam, ako je možné, že sme to prehliadali. A ako je možné, že prehliadame veci, ktoré sú teraz?

Keď bude tá možnosť a o dvadsať rokov budú točiť film o tomto období, tak budú točiť aj o tom, ako pred siedmimi rokmi na fotke titulných stránok časopisov policajná baganča na dlaždičkách pristúpila človeka, s rasistickými a fašistickými prejavmi. A teraz sa nám ten človek smeje z parlamentu do tváre a možno, že bude viesť vládu. A to je strašné. Ako je možné, že to teraz prehliadame? Mňa nezaujímajú dedkovia, či ich odsúdiť, alebo neodsúdiť.

Musíme sa z histórie poučiť, aby sme mohli ísť ďalej ako národ. Ak sa táto špina nevyčistí a nebudú potrestaní ľudia, ktorí majú byť potrestaní, tak sa ako národ neposunieme. Naozaj sme často ako národ zlyhali, boli zbabelí, aj za slovenského štátu, sami sme si dali zabíjať ľudí, ktorí boli inej rasy. A niekto mi povie: To bola taká doba. Ale tak sa z histórie poučme a už to neurobme.

Ako je možné, že hnedá nákaza narástla až do takýchto rozmerov?

Oni iba vyzliekli gardistické uniformy. V divadle hráme Polnočnú omšu, čo je hra o rodine, v ktorej sú sympatizanti fašizmu. Ja hrám gardistu a tie dialógy sú tak hrozivo aktuálne, až to je strašné. História sa opakuje. Ale musíme sa z toho poučiť. Aj ja som urobil veľa chýb a ešte aj urobím, ale nesmiem tie isté chyby opakovať. Iba tak môžem ísť ďalej.

V Polnočnej omši má rodina troch synov. Jedného gardistu, jedného partizána, jedného neutrálneho a hostia nemeckého esesáka…

… a teraz je problém - no my Slováci! Čo bude pre nás lepšie, čo bude s nami, keď vyhrajú Nemci. Ochránime či zaprieme svojho syna, aby sme sa uchránili my? Je to o našej zbabelosti.

Sú ľudia ochotní len preto, aby sa vyhli konfliktom, komunikovať so sympatizantmi fašizujúcich myšlienok?

Ľudia na Slovensku to berú tak - Nechajte ma na pokoji, to sa mňa netýka. Ja som šťastný, že si kúpim desať rožkov. Chcem povzbudiť mladých, aby sa zaujímali o históriu a politické témy, pretože tých desať rožkov nemusí byť samozrejmých. Sú tu omnoho väčšie hrozby. Myslím, že sme ešte nedozreli na to, aby sme mohli byť demokratický štát.

Žijete v Nitre, kde je fašistické podhubie dlhodobo zakorenené. Pociťovali ste to?

Nechcem to hádzať na Nitru, pretože Nitru mám rád. Je to problém celého Slovenska, pretože s tým nie je vyrovnané. Ba naopak. Aj ja som mal konflikty s fašistami, ktorí ma dokopali len preto, že som mal dlhé vlasy. Teraz sú opatrnejší a sú v oblekoch ako súčasť strany, ktorá je v parlamente. Hovoria si heslá - Za boha a za národ a Na stráž, ale ja ich nestretávam, lebo už to majú oficiálne. Oficiálne sme im ako štát dali tú možnosť.

Je alarmujúce, že prejavy xenofóbie začínajú pohlcovať aj mnohých vysokoškolsky vzdelaných ľudí.

Ak sú vysokoškolsky vzdelaní, tak by mali poznať históriu. Mali by si veci jasne pomenovať. Preto si nemyslím, že sú to vzdelaní ľudia. Podľa mňa sú to chorí ľudia. Keby boli vzdelaní, tak si prečítajú program, ktorý táto strana má, a zistia, že nemá žiadne riešenia.

Kotlebovci, rovnako ako nacisti v minulosti, by najradšej podriadili divadlo svojim predstavám, čo dokázali v Banskej Bystrici či pri projekte Natálka, s ktorým chce SND navštevovať školy a poukazovať na netoleranciu a extrémistické prejavy.

Treba si začať všímať tú hrozbu! Stačí si pozrieť videá z ich stretnutí, veď to je ako cez kopirák s tým, ako vznikala Hitlerova strana. To je to isté. Majú to nakukané a podľa toho sa správajú. Z toho vychádzajú. A prajú si krásny biely deň, ale povedia, že nič zlé nepovedali, len si vymenia kostýmy… Treba pomenovať veci tak, ako sú. Sú to proste fašisti! Je to hrozné. A keď sú takí hrdinovia, nech sa neskrývajú a nech sa pomenujú aj oni tak, ako sú. Nech sa neospravedlňujú, že to nebolo tak myslené.

Mladí trávia veľa času za počítačmi a na mobiloch, no práve na internete je záplava fake news, falošných, konšpiračných a nenávistných správ, ktoré ich sympatizanti šíria a mladí sa v tom zle orientujú.

Treba to podchytiť. My v Slovenskom národnom divadle sa snažíme hrať dlhodobo hry, ktorými by sme aj mladých smerovali. A každý, kto má na to dosah, by mal konať. Či už youtuberi, mladí speváci alebo ľudia, ktorí sa venujú umeniu, by si mali uvedomiť, že ich mladí ľudia počúvajú a pozerajú a oni sú pre nich mienkotvorní. Môžu mládež veľmi ovplyvniť.

Čo je teraz najväčšou hrozbou - ľudská ľahostajnosť?

Áno, ľahostajnosť. Myslím si, že to je v mladých ľuďoch. Chcel by som ich povzbudiť a povedať im, že je to na nás, ako si to urobíme. A keď povedia, že nemajú koho voliť, človeka, ktorý by zaujal, svojho hrdinu, potom z plezíru volia Kotlebu, tak hovorím: Tak buďte vy tými hrdinami a príkladom pre svojich rovesníkov. Je to celé vo vás. A keď povedia - mňa to nezaujíma, lebo mňa sa to netýka -, odpoviem im: Týka sa ťa to. Pretože, ako som povedal, tých desať rožkov nemusí byť samozrejmosťou. Naozaj si nemyslím, že by sme, preboha živého, potrebovali vojnu, aby sme sa opäť spamätali.

Ale je to aj o tom, aký sme štát. To, že sa nazývame slovenským pohostinným štátom a pritom sa tu bojíme kohokoľvek prijať a pomôcť mu… tak, ako my sme v nedávnej histórii emigrovali a prijímali pomoc. Hovorievam, že aj ja by som emigroval, ale dúfam, že ma nikde neprijmú, pretože som Slovák. Tak, ako my nikoho neprijímame. To o nás niečo hovorí. Aj keď Breivik (masový vrah z Nórska, ktorý z rasistických pohnútok zavraždil 77 ľudí, -pozn. red.) o nás povedal, že sme v tomto najlepší štát. Aj to je už alarmujúce.

Urobme si štát tak, aby sme sa zaň nemuseli hanbiť. Neutiekajme sa iba k extrémistickým riešeniam. Je to na každom z nás. V každej rodine. A je jedno, aké máš povolanie. Možno začať od rodiny a potom prísť až k celému štátu a potom možno aj tá Európa a celý svet bude lepší. Ale hlavne začať od seba. Ja už som začal.

Rozhovory