Krajina zvláštnych ľudí: V strede Austrálie stretnete lietajúcich lekárov aj originálnych domorodcov

Je to najmenej zaľudnený svetadiel s necelými tromi ľuďmi na štvorcový kilometer, kde deväťdesiat percent obyvateľov žije vo veľkých mestách na pobreží. Napriek tomu sa práve v centrálnej časti Austrálie môžete stretnúť s mimoriadne zvláštnymi ľuďmi.

Zahraničie

Oblasti Red Centre v strede kontinentu vládne mestečko Alice Springs a pieskovcový monolit hora Uluru. Na rozdiel od Európanov, ktorí tu prvýkrát pristáli v roku 1606, žijú pôvodní obyvatelia Austrálie aborigéni vo svojej krajine už vyše štyridsaťtisíc rokov. Dnes je ich len niečo vyše pol milióna, zatiaľ čo prisťahovalcov je dvadsaťtri miliónov.

Mimochodom, ako národný deň Austrálie sa oslavuje 26. január, keď prvýkrát vylodili anglických trestancov.

James

Prvá pozoruhodná postava na našej ceste do centra bol 46-ročný James. Jedenásť rokov vyučoval v Brisbane prisťahovalcov angličtinu. Keď sme sa s ním stretli, už takmer rok žil so svojím pätnásťročným synom v dvojpodlažnom autobuse vyrobenom v roku 1971 v Anglicku.

James ho využíva ako pojazdnú knižnicu, vyučuje v ňom ochranu životného prostredia a na príves montuje solárne panely, aby mal dosť energie a mohol jazdiť po hudobných festivaloch. Vonkajšok autobusu mu pomohli vyzdobiť štyria kamaráti umelci, on sám dokončuje vnútro. Zariaďuje ho starými zachránenými predmetmi z bežného života. Kým nám ukazoval šľahač z roku 1946, jasné a úprimné modré oči mu svietili nadšením.

Navyše, jeho kultivovaná a zrozumiteľná angličtina bola v záplave „austrálčiny“ balzamom na dušu i pre uši. Konečne sme rozumeli po anglicky!

Domorodci

Charlieho sme stretli v Tennant Creeku. Medzi nie príliš čistými postavami aborigénov posedávajúcich na zemi bol svojou výrečnosťou a napoly bielou kožou skôr výnimka. Ukázal na pracku na svojom opasku: „Vidíte, to je naša vlajka. Čierna hore je naša koža, červená je naša zem a krv a žlté slnko uprostred všetko spája. Kým bude ono, budeme aj my.“ Mnoho domorodcov sa pod vedením bielych nadšencov venuje originálnemu umeniu. Vyrezávajú z dreva a drevo zdobia vypaľovaním rôznych vzorov rozžeraveným železom.

Ženy často maľujú. Ich obrazy sú vytvorené z bodiek, v minulosti sa totiž maľovalo len odtláčaním prstov. Aborigénske umenie môžete kúpiť a prezrieť si v mnohých miestnych galériách. Pravdepodobne najznámejším aborigénskym umelcom je od narodenia slepý spevák a hudobník Gurrumul. Spieva rodným jazykom yolnju aj po anglicky, hrá na bubnoch, na domorodom didgeridoo, na gitare - ľavou rukou -, vyšlo mu veľa platní a o jeho sláve svedčí to, že v roku 2012 vystúpil pred anglickou kráľovnou na koncerte k jubileu jej vlády.

Lietajúci doktori

Prechádzame mestami Tennant Creek, Alice Springs, Coober Pedy, Mount Isa. Aj uprostred krajiny nikoho sme si všimli záhadné široké rovné cesty z červenej zeme, typické pre Red Centre. Ide o núdzové pristávacie dráhy pre lietadlá RFDS (Royal Flying Doctor Service). V moteloch sme zase videli pokladničky s nápisom Hrdo podporujeme RFDS.

Kráľovských lietajúcich doktorov totiž z veľkej časti sponzorujú tisícky obyčajných dobrovoľníkov. Potom sme v jednom obchode stretli Larissu. „Štrnásť rokov sme na našich pozemkoch udržiavali v prevádzkyschopnom stave pristávaciu dráhu. Nikdy ju nepoužili. Potom sa jedného dňa tých tisíc metrov stalo najdôležitejším miestom našej farmy,“ spomenula si na nepríjemnú udalosť. „Dcéra si zranila tvár pri ťažkom páde z bicykla a nikto nevedel, či nie je zasiahnuté aj oko.“ Doktor priletel po zotmení, za pätnásť minút naložil Larissu aj s dieťaťom a okamžite vzlietol do nemocnice. Tam sa našťastie ukázalo, že oko poranené nie je, a na druhý deň ráno už boli obe zase doma. Preto v meste Mount Isa viedli naše prvé kroky k múzeu tejto originálnej služby. Bola síce založená v roku 1928 v neďalekom Cloncurry, ale v roku 1939 sa jej hlavná základňa presťahovala sem. Bohužiaľ, boli Vianoce a všetko bolo zatvorené.

Naprázdno sme však neobišli, lekári totiž prázdniny nemajú. Doktora Liama sme našli v kancelárii. Mali sme šťastie, bežne absolvuje aj tri výlety za deň. V meste má dvoch kolegov, desať doktorov dolieta. O robotu núdzu nemajú. Len miestna pobočka prevezie ročne vyše desaťtisíc pacientov, lekári poskytnú okolo 80-tisíc telefonických konzultácií a nalietajú takmer osem miliónov kilometrov. Doktori pilotné oprávnenie mať nemusia.

Ako Liam vysvetlil, na letisku má stále pohotovosť jeden pilot a jedna terénna zdravotná sestra. Vyšli sme na miestne letisko overiť si jeho slová. Hala s lietadlom RFDS bola zatvorená. Než sme však stihli zistiť, že celá RFDS má 68 lietadiel a každé dve minúty niekomu v krajine poskytne pomoc, zaškrípali brzdy terénneho vozidla a vybehol pilot vyrušený od obeda.

Je tu dva roky, nalieta viac ako deväťsto hodín ročne a už pri nástupe musel byť schopný pristávať v rôznych terénoch. Musel zvládnuť tiež osobnú navigáciu ako v časoch Johna Flynna, zakladateľa RFDS, ktorého portrét je dnes na dvadsaťdolárovej austrálskej bankovke. Stihli sme pár fotiek a už nemal čas, pacient dostal prednosť.

Len zlé správy

Motelom sa tu hovorí roadhouse, a pretože sú často na mieste bývalých fariem, mávajú zaujímavú históriu. Tá spolu s klimatizáciou vnútri motelov prináša trochu osvieženia na ceste po monotónnej polopúšti a buši v rovinatom strede Austrálie.

Každý roadhouse sa snaží nejako upútať. Pri Wycliffe Well vraj roku 1973 pristálo ufo a dnes sa tu môžete odfotiť pri makete lietajúceho taniera. Do Curtin Springs farmár priviedol v roku 1956 svoju rodinu a 1 500 kusov dobytka so slovami: „Mám pre vás niekoľko správ, všetky sú zlé.“ Originálna opustená policajná stanica v krajine nikoho Avon Dawns Station - station znamená aj farma - píše svoju históriu od roku 1882, keď Thomas Curthrie získal tunajšie rozľahlé pozemky a kúpil jedenásťtisíc oviec. Jeho pastier sa s nimi vydal na cestu dlhú tri a pol tisíca kilometrov na farmu, kam dorazil po šestnástich mesiacoch so štyrmi tisíckami kusov.

Aj tak vytvoril rekord - najdlhšiu cestu s ovcami. Ovce sa rozmnožili až na sedemdesiattisíc a majiteľ farmy požiadal v roku 1911 o zriadenie policajnej stanice na ochranu pred zlodejmi dobytka. V Barrow Creeku bola jedna z dvanástich telegrafných staníc zaisťujúcich spojenie medzi severom a juhom. Jej posledný správca Tom Roberts sa pôvodne zastavil na týždeň.

Miesto sa mu však zapáčilo a zostal tam pracovať až do dôchodku. Starostlivo zrekonštruovaná stanica má svoje fluidum. Miestny hostinský tam pracuje 29 rokov. Nadšene nám rozsvietil celú krčmu a vysvetlil: „Jej otvorenie bolo rýchle. Prišiel miestny policajt, tamto na fotke v tej tmavej košeli, ochutnal pivo a povedal - o. k., prevádzka sa môže začať. Bolo to v roku 1932. Dátum sa pamätá ľahko, v tom istom roku otvorili most v Sydney. “ Roadhousy na ceste k Uluru, ktoré sú už naozaj blízko územia aborigénov, vystavujú domorodé umenie. Napríklad roadhouse Mount Ebenezer. Domorodci vytvárajú svoje diela priamo pred očami možných kupcov, ale ich fotografovanie je ako všade prísne zakázané, na čo dohliadal neoblomný biely správca.

Uluru

Blízkosť posvätného Uluru v nás vyvolala rovnaký pocit ako návšteva Veľkého kaňonu v USA. „Naozaj to stojí za to.“ Navečer sme sa usadili na streche auta a s ďalšími ľuďmi z desiatok áut pozorovali skalu pri západe slnka. Zaujímavo osvetlené bývajú aj 40 kilometrov vzdialené, rovnako monumentálne skaly Kata Tjuta, komplex obrovských skál, vysokých až päťsto metrov.

Nie sú posvätné, a tak sa tam dá chodiť voľnejšie. Keď však teploty stúpnu nad 36 stupňov, oba komplexy sú uzavreté s vysvetlením: „Zatvorené pre leto.“ Opály, rakety a horúčava: Najväčšie teplo sme prekvapivo zažili až na juh od Uluru, kde krajina vyschla a získala púštny charakter. V Cobber Pedy sme namerali 47 stupňov v tieni, zem sa rozpaľuje až na 65 stupňov! Mesto je známe nálezisko opálov. Ukázal nám ich Grék Kostas. Žije tu 49 rokov. Patrí k zástupu ľudí z celého sveta, ktorí sem prichádzajú s cieľom zbohatnúť od roku 1915, keď sa nálezisko otvorilo.

„Pred štyridsiatimi rokmi sme vyrazili tridsať kilometrov niekam kopať a zarobili za deň aj päťdesiat dolárov. Dnes stojí päťdesiat dolárov len cesta a nafta do strojov. Ľudí ubúda,“ povedal nám Kostas. Nasledujúce mestečko Woomera tieto slová potvrdzovalo. Kedysi vojenská skúšobná základňa pre raketovú techniku bola až do roku 1982 uzavretým územím.

Ako to tam dnes vyzerá? Nijako. Ak osirelé mesto nevyužije zvyšky rakiet a striel zozbieraných v okolitej púšti na svoje zviditeľnenie, bude sa pomaly rozpadať a upadať do zabudnutia ako mnoho iných osád vo vnútrozemí.

Zahraničie