Malé, ale milé. Slovinsko má hory, more, jazerá, prudké rieky aj nevšedné legendy

Trochu Rakúsko, trochu Taliansko a veľmi veľa vlastnej osobitosti na ploche len dvadsaťtisíc štvorcových kilometrov. Slovinsko pôsobí tak malebne, že som zakaždým z neho nadšená.

Zahraničie

Vždy len čo prekročím hranice, ako prvé mi napadne, ako mohlo patriť do rodiny balkánskych štátov, nazývanej Juhoslávia. Predpokladám, že Slovinci boli aj vtedy iní. Zaťažení na čistotu a poriadok, dodržiavanie dohodnutých termínov, ochranu prírody a lokálne produkty.

Ďalšia vec, o ktorej rozmýšľam pri pohľade na malebnú slovinskú krajinu, je, čím sa táto hornatá zem líši od našej hornatej zeme. Myslím si, že úplne iný dojem vytvára absencia bilbordov popri cestách a neexistencia vysokých múrov. Ľudia sa tu od seba neseparujú. Domy vo vidieckej krajine oddeľujú nízke drevené alebo živé ploty. Prípadne nenápadné pletivo. Všetko to pôsobí otvorene a prívetivo.

Jeden deň v roku

Ak sa vyberiete do Slovinska, určite navštívte Údolie Jána Krstiteľa neďaleko mesta Slovenske Konjice. Je tu les aj potok, akýsi zvláštny pokoj a dobrá energia. Zrejme ju cítil aj štajerský markgróf Ottokar III. Keď sa vrátil z križiackej výpravy do Jeruzalema, založil tu v roku 1165 kláštor. Dostal meno Žiče. Kartuziánski mnísi, ktorí v ňom žili, patria medzi rehole s najprísnejšími pravidlami. S výnimkou bohoslužieb a spoločného jedla trávili čas vo svojich celách, v tichu a modlitbách. Len časť mníchov a predstavený kláštora mali dovolené aj iné činnosti. Kláštor musel byť sebestačný.

Preto tu pestovali plodiny, chovali hospodárske zvieratá a ryby, dorábali víno, zbierali liečivé rastliny a vyrábali lieky pre široké okolie. V 14. storočí mal kláštor jednu z najrozsiahlejších knižníc mimo Vatikánu. Kníhtlač ešte nebola vynájdená. K povinnostiam mníchov patrilo prepisovanie starých náboženských a vedeckých textov.

Takmer štyristo rokov bol kláštor Žiče dôležitým miestom odovzdávania poznatkov. Mnísi tu vytvorili vlastný štýl na zdobenie manuskrípt. V celej Európe bol známy ako štýl žiče. Okrem toho vynikali aj v dorábaní vína. Inak prísne reguly rádu dovoľovali mníchom piť víno denne s výnimkou pôstnych dní. Nečudo, že ide o rád, ktorý pochádza z Francúzska...

Neďaleko viedla obchodná cesta a do kláštora prichádzali aj pútnici. Aby nezostali hladní a smädní, mnísi pre nich otvorili hostinec. Volá sa Gastuž, z nemeckého gesthaus, a patrí medzi najdlhšie činné reštaurácie na svete. Prvýkrát sa písomne spomína v roku 1467, no z toho, čo o ňom píšu, je jasné, že už vtedy mal za sebou nejakú históriu.

Dnes je to luxusná reštaurácia, ktorá servíruje jedlá z lokálnych surovín podľa tradičných receptov mníchov a ľudí z regiónu, ozvláštnených modernou kuchyňou. Rád kartuziánov rozpustil rakúsky cisár Jozef II. v roku 1782. Jeho prísne pravidlá sa nezhodovali s osvietenskou politikou. Dnes je v budovách kláštora múzeum. Časť z nich, zakonzervovaná v ruinách v prírode, má nádych autenticity.

Ročne toto miesto navštívi dvadsaťtisíc turistov.„Mali sme tu aj jednu veľmi vzácnu návštevu,“pochváli sa sprievodkyňa. V Slovinsku zostal ešte jeden kláštor kartuziánov. Stále žijú podľa prísnych pravidiel. Iba predstavený má povolené komunikovať so svetom a používať mail a telefón. Mnísi môžu hovoriť a opustiť kláštor na jeden deň v roku. Vždy sa idú pozrieť na nejaké duchovne dôležité miesto. Raz si vybrali Žiče. Prišli v pondelok, v jediný deň, keď máme zatvorené. Samozrejme, že sme ich pustili ďalej.“

Obchodík: Predavač si dlhú chvíľu kráti čítaním.
Obchodík: Predavač si dlhú chvíľu kráti čítaním.
JANA ČAVOJSKÁ

Autá zakázané

Slovinci a Chorváti sa vraj neznášajú.„Ale len kým nechceme ísť na dovolenku,“povedala mi raz známa Meri Bešlagičová. Podľa nej 42-kilometrové slovinské morské pobrežie nie je dosť. Preto Slovinci idú na poriadnu dovolenku radšej do Chorvátska. Podľa nás je slovinské pobrežie jedno z najkrajších na svete. More je krásne čistučké, vstupy doň sú dobre po slovinsky upravené. Nad pobrežím sa týčia kopce. Veľmi zaujímavá krajina. A v pôvabných mestečkách na pobreží cítiť Taliansko. Tento región bol kedysi súčasťou Benátskej republiky.

Ak sa vyštveráte na vežu kostola postaveného na najvyššom bode historického centra mesta Piran a máte šťastie na dobrú viditeľnosť, v diaľke na mori rozoznáte obrysy Benátok. Piran bol už taký preplnený turistami, že doň zakázali vjazd autám. Do mesta môžu iba rezidenti. Ostatní musia svoje motorové vozidlá odparkovať na parkovisku pred vstupom do mesta a pokračovať pešo alebo kyvadlovým autobusom. Nevadí. Uličky Pirana sú aj tak pre autá príliš úzke. Kedysi to bolo bohaté mesto.

A vraj vďaka nemu bohatli aj Benátky. To všetko vďaka soli. V minulosti bola jediným prostriedkom na konzervovanie potravín. Preto bola vzácna. Štát na ňu uvalil monopol. Obyvatelia Piranu našli spôsob, ako ju ťažiť z Jadranského mora. Od 13. storočia budovali v dnešnom mestečku Sečovlje sieť nádrží a kanálov. Najlepšie ich uvidíte zhora, keď vyjdete do kopcov s vinicami a olivovými hájmi. Sú také strmé, až vás miestami pochytí strach, že vaše auto to nezvládne a začne sa zosúvať nadol.

Ptuj: Mesto, ktoré každoročne hostí jeden z najväčších európskych karnevalov.
Ptuj: Mesto, ktoré každoročne hostí jeden z najväčších európskych karnevalov.
JANA ČAVOJSKÁ

Soľ nad zlato

Časť pôvodných salín už nefunguje. Ťažba sa tam skončila v roku 1969. Neskôr v nich vyhlásili prírodný park. V druhej časti ľudia stále pracujú. Ak by chceli produkciu rozšíriť, na prípravu a zabehnutie systému by potrebovali pätnásť rokov. Až po takom čase by okruh odparovacích a kryštalických nádrží fungoval spoľahlivo a produkoval čistú bielučkú soľ.

Prečo tak dlho? Uprostred salín nám to vysvetľuje Maja Makovecová. Pozorujeme pritom mužov s lopatami. Dnes soľ vyberať nemôžu. V noci totiž pršalo. Slaný roztok sa nesmie zmiešať s dažďovou vodou. V dlhých úzkych nádržiach sa však sladká voda drží na povrchu. Treba ju jednoducho odstrániť. Lopatami.

Kvalita soli aj v našej pretechnizovanej dobe, v ktorej technika zvládne takmer všetko, závisí od počasia. „Salina je rozdelená na tri časti. V každej sa odparuje voda, koncentrácia soli v nádržiach sa teda zvyšuje,“rozpráva Maja Makovecová. Ukazuje pod neďaleký kopec. Tam teraz tečie rieka Dragonja. Salina sa nachádza v jej bývalej delte. Dragonja priniesla aj bahno, ktoré teraz tvorí dno odporovacích nádrží. Celá salina leží pod úrovňou hladiny mora. Systém hrádzí a priepustov vháňa za prílivu do prvej časti nádrží morskú vodu.

Po desiatich dňoch sa časť vody odparí a koncentrácia soli vo zvyšnej vode stúpne. Ľudia potom otvoria priepusty, aby voda pretiekla do nádrží v druhej časti saliny, kde odparovanie pokračuje a koncentrácia soli vo vode naďalej stúpa. To isté sa deje v tretej časti. Tam roztok postupne kryštalizuje. Koncentrácia soli v Jadranskom mori je 35 až 38 gramov na liter. Slaný roztok, z ktorého zberajú najkvalitnejšiu soľ, nazývanú piranská, obsahuje až 280 gramov soli na liter a ďalšie dôležité minerály. Na soľ obyčajnej kvality stačí salinita 97 gramov na liter.

Sečovlje: Soľ tu dodnes ťažia ručne.
Sečovlje: Soľ tu dodnes ťažia ručne.
JANA ČAVOJSKÁ

Filtrovaná riasou

Soľ zo Sečovlja netreba prať ani bieliť. Kryštály sú prirodzene biele vďaka malému zázraku, ktorý tunajším soľným majstrom priniesli v 14. storočí robotníci zo soľných polí na chorvátskom ostrove Pag. Ide o zvláštnu riasu, schopnú prežiť len na riečnom bahne; v salinách s pieskovým dnom ju nemajú. „Riasa slúži ako prirodzený filter medzi bahnom na dne nádrží a kryštálmi soli, ktoré sa na dne usádzajú,“ vysvetľuje Maja Makovecová. „Celú zimu ich pestujeme. Narastú na hrúbku jedného centimetra.“

Volajú ju petola. Je dosť tvrdá na to, aby udržala dospelého človeka. Soľ sa usádza na tejto „kôrke“ na dne nádrží a nezmieša sa s bahnom. Pozor! Nesprávna údržba ju môže zabiť! Potrebuje vodu slanšiu, než je tá morská. Morská voda má takú nízku koncentráciu soli, že v nej petola neprežije. Ak o ňu soľní majstri v niektorej z nádrží prídu, jej vypestovanie trvá dva-tri roky. Kolobeh prác v Sečovlje sa nezastavuje. V zime treba opravovať hrádze a nádrže a pestovať riasu; kvalita soli závisí od dobrej prípravy. V apríli môžu soľní robotníci začať s napĺňaním nádrží.

Všetkými tromi odparovacími časťami a kryštalickými nádržami prejde slaná voda približne za šesť týždňov. Všetko závisí od počasia. „Kvalitná soľ si žiada veľa slnka,“ pokračuje Maja Makovecová. Soľ je stále čistým darom prírody. A riskantným biznisom. „V roku 2014 sme vyprodukovali nula gramov. Počasie bolo veľmi zlé, veľa pršalo. Tak zlý rok nezaznamenali v celej histórii saliny.“Keď je slnka menej, koncentrácia soli v tekutine je nižšia a soľ predávajú lacnejšie. Ak soľ z nejakého dôvodu nie je biela, predávajú ju ako technickú soľ na posyp chodníkov alebo pre zvieratá.

No a tá najkvalitnejšia soľ, soľný kvet, sa za ideálnych podmienok tvorí ako tenká kôrka na povrchu nádrží. Má zvláštnu vlastnosť: na tanieri sa roztopí. Na dochucovanie jedál v priebehu varenia je príliš drahá. Slúži skôr na záverečnú dekoráciu jedla, ktoré ozdobí a po chvíli sa prirodzene roztopí a jedlo ochutí. Zber soľného kvetu je pre zberačov veľmi náročný. Ako vyškrtli toalety: Po meste Velenje dodnes koluje starý vtip o stavbe moderného hotela. „Baníci nepotrebujú taký luxus,“ povedali úradníci a polovicu budovy z návrhu vyškrtli. No práve v tej časti stavby boli naprojektované záchody.

Takto stavali Velenje v 50. rokoch. Uhoľné bane potrebovali viac baníkov a papaláši si povedali, že im vybudujú mesto. Byty mali mať veľké okná, aby mali baníci po šichte dostatok slnečného svetla. Ale žiadny iný luxus. Načo? Obyvatelia Velenje sa však nedali. Chceli príjemné prostredie, parky a kultúrny dom. Na stavbách odpracovali dobrovoľne tisícky hodín.

Autobusy potom chodili po okolitých dedinách a zvolávali ľudí do mesta. „Čakajú tam na vás nové byty a práca v baniach,“ hovorili im. Postavili tu aj najväčšiu sochu Josipa Broza Tita na svete. Niekdajší prezident Juhoslávie, vysoký desať metrov, dodnes kráča k námestiu. Kedysi sem chodil skutočne rád. Raz sa však vraj naštval, pretože mal pocit, že miestni viac obdivujú starostu než jeho. Po maršalovej smrti v roku 1980 premenovali mesto na Titovo Velenje. Tento názov nieslo až do rozpadu bývalej Juhoslávie v roku 1991.

Hrad Bled: Podľa písomných záznamov je to najstarší hrad v Slovinsku. Prvá písomná zmienka je z roku 1011. Dodnes dotvára čarovnú atmosféru jazera Bled.
Hrad Bled: Podľa písomných záznamov je to najstarší hrad v Slovinsku. Prvá písomná zmienka je z roku 1011. Dodnes dotvára čarovnú atmosféru jazera Bled.
JANA ČAVOJSKÁ

S klobásou pod zem

Uhoľné bane fungujú vo Velenje dodnes. Ročne tu vyťažia štyri milióny ton uhlia. A v časti starej bane je unikátne podzemné múzeum. Návštevníkom rozdajú prilby a kovové pliešky, ktoré treba pred sfáraním do bane zavesiť na nástenku. „Aby sme v prípade nešťastia vedeli, koľko ľudí je dole,“vysvetľuje sprievodca Aleš. Vyfasujeme aj desiatu. Žemľu a teplú klobásu. Do 180-metrovej hĺbky zhrkoceme starým baníckym výťahom. Šachtu vykopali v roku 1889 a prvé tony čierneho uhlia odtiaľto vyviezli v roku 1891.

Pred nami sú tri kilometre podzemných tunelov s multimediálnymi prezentáciami a so scénami zo života baníkov od 19. storočia až do súčasnosti. Uvidíme tiež názornú ukážku ťažby kedysi a dnes a staré aj modernejšie banské stroje. Odvezieme sa v podzemnom baníckom vláčiku. A zažijeme aj zával, keď sa pod nami roztrasie zem. Výbuch metánu. Dvaja mŕtvi. Samozrejme, len akože. Ale prach vo vzduchu je skutočný. Neskôr vidíme i záchranné prístroje s kyslíkovými maskami. Vo funkčnej časti bane zomierali baníci naposledy pred štrnástimi rokmi. Pri nešťastí zahynuli dvaja.

Do Velenje prišlo veľa odborníkov z Česka. Napríklad predák Jaroslav Špička, ktorý sem prišiel z českej obce Suchomasty v roku 1904 ako 35-ročný inžinier. Kanceláriu mal priamo v bani, pod zemou. Zahynul pri banskom nešťastí. Keď sa podzemné priestory otriasali, uvoľnila sa skala zo stropu a spadla mu rovno na hlavu. Jeho potomkovia žijú vo Velenje dodnes. Ibaže si zmenili priezvisko. S tým pôvodným, Špička, ktoré aj v slovinčine pripomína úplne iné slovo, vraj mali neustále problémy.

Jazero Bled: Destinácia obľúbená medzi ľuďmi, ktorí majú radi vodné športy a turistiku.
Jazero Bled: Destinácia obľúbená medzi ľuďmi, ktorí majú radi vodné športy a turistiku.
JANA ČAVOJSKÁ

Osudná nehoda

Ak budete vo Velenje, choďte sa pozrieť aj do hradu. Vystavujú tam unikátnu zbierku masiek a iného afrického kmeňového umenia, ktoré na svojich cestách zozbierali manželia František a Irena Foitovci. Do Afriky odchádzali v roku 1947 na špeciálne upravenej Tatre 57B na osem mesiacov. Doma nechali ročnú dcérku. Nakoniec sa jeden z nich nevrátil nikdy a druhý až po 42 rokoch. Foitovci brázdili Afriku, zbierali zvukové záznamy piesní, kmeňové umenie, František modeloval tváre príslušníkov rozličných kmeňov z hliny. Medzitým v Československu prebehol komunistický prevrat.

Foitovcom znárodnili firmu, majetok a Františkove umelecké diela. Manželia prišli aj o pasy. Stali sa z nich v podstate bezdomovci. Tak ďalej cestovali po Afrike. V 60. rokoch si mysleli, že prišiel čas na návrat domov. Československo ich však odmietlo prijať. Nový domov im ponúkla Juhoslávia. V roku 1971 sa vylodili na pobreží Slovinska.

A o osem dní František, ktorý prešiel v africkej divočine tisícky kilometrov na vlastnoručne opravovanom automobile, zahynul pri dopravnej nehode na asfaltovej ceste. Irena našla pre zbierku artefaktov výstavné priestory v zámku vo Velenje. Po revolúcii v roku 1989 jej vrátili československé občianstvo, naspäť do Telče a na miesta svojich šťastných mladých rokov sa však presťahovala až v polovici 90. rokov. Zomrela v roku 2005 ako 92-ročná.

Krajina vinárov: Slovinské vína sú na vzostupe, hoci na Slovensku ich poznáme málo.
Krajina vinárov: Slovinské vína sú na vzostupe, hoci na Slovensku ich poznáme málo.
JANA ČAVOJSKÁ

Po rímskej diaľnici

Tam, kde je dnes mesto Celje, žili ľudia už osem storočí pred naším letopočtom. Najprv illýrske kmene a neskôr Kelti. V roku 15 pred naším letopočtom Rimania pričlenili mesto k svojej ríši. Nazývali ho Claudia Celeia, ale aj Malá Trója. V podzemí moderného regionálneho múzea dodnes stoja múry rímskeho mesta. A je tu niečo ešte vzácnejšie. Zostupujem do zvláštne nasvietenej miestnosti. Ilúzia je dokonalá. Môžem sa prejsť po starovekej rímskej ceste vedúcej k stavbe z kameňa.

Najúžasnejšia stavba Rímskej ríše. Dnes by sme ju nazvali diaľnicou. Cestná sieť Rimanov merala 80-tisíc kilometrov a prechádzala terajším územím tridsiatich európskych štátov. Na časti, ktorú archeológovia vykopali pod Celje, jasne vidím aj po toľkých storočiach ryhy od vozových kolies. Časť pre vozy je vyvýšená, aby na nej nestála voda, časť pre chodcov je nižšia. Po okrajoch sú ešte kanály na odtok vody. Povrch je vyložený lesklými plochými kameňmi. Obdivuhodné, že Rimania takto vystavali 80-tisíc kilometrov krížom cez Európu.

Pôvabná krajinka: Nerušia ju bilbordy ani vysoké múry.
Pôvabná krajinka: Nerušia ju bilbordy ani vysoké múry.
JANA ČAVOJSKÁ

Ľudožrúti ju nechceli

Okrem diaľnice a slávnych rímskych čias spomína Celje na zaujímavých rodákov. Keď sa prejdete mestom, určite neprehliadnete ich kovové sochy. Napríklad Sofija Hessová. „Je ťažko pochopiteľné, ako muža takej inteligencie a vysokých ideálov mohla očariť táto netalentovaná a ľahostajná osoba,“povedal o nej kedysi blízky priateľ Alfreda Nobela. Táto predavačka z Celje bola totiž Nobelovou milenkou. A kým on ju nazýval „drahým sladkým dievčatkom“, pre svojich spoluobčanov bola „veľkou požieračkou peňazí“. Niekoľko rokov žila s Nobelom na rôznych miestach v Európe. V Paríži jej kúpil dom, platil služobníctvo aj učiteľa francúzštiny.

Ju však vraj viac zaujímali nákupy a večierky. Aj po tom, ako sa s ňou Nobel rozišiel, jej posielal peniaze. Len jej dohováral, aby s nimi narábala trochu rozumnejšie. Na jeseň v roku 1919 prišiel do Celje Josip Pelikan. Priniesol si so sebou najmodernejšie fotografické vybavenie vrátane veľkoformátového fotoaparátu a ľahšieho modelu na fotografovanie v teréne. V centre mesta si zriadil ateliér. Fotografoval však aj každodenný život na uliciach. Keď mesto obsadili Nemci, musel pre nich zdokumentovať odsun Židov. Našťastie, po vojne sa do jeho ateliéru vrátili radostnejšie časy.

Pelikana jeho spoluobčania opäť stretávali v uliciach mesta, ako sa na bicykli a s ťažkým fotoaparátom a statívom na pleci prepravuje z miesta na miesto. Majster slovinskej portrétnej fotografie zomrel v roku 1977. Jeho ateliér však žije ďalej. V podobe z 30. rokov minulého storočia. Návštevníci sa môžu dať dokonca vyfotografovať fotoaparátom, ktorým kedysi fotil samotný Pelikán. „Bola taká útla a drobná, že ju ľudožrúti ušetrili a nezjedli,“hovoria dnes v Celje o najznámejšej občianke mesta. Cestovateľke, výskumníčke a spisovateľke Alme Karlinovej. Hovorila štrnástimi jazykmi vrátane japončiny a počas 2. svetovej vojny bojovala po boku partizánov.

A to napriek tomu, že ju pre asymetrickú tvár považovali po narodení za retardovanú. Precestovala Európu, študovala v Londýne a Paríži a v roku 1919 sa vybrala na deväťročnú cestu okolo sveta krížom cez Severnú a Latinskú Ameriku, Austráliu a Áziu. O svojich cestách písala knihy. Excentrická žena sa vrátila do Celje na žiadosť svojej umierajúcej matky, sama vyčerpaná chorobami a depresiou. Keď vypukla vojna, zobrala pušku a pridala sa k partizánom. Posledné roky svojho života strávila v dedine Pečovnik pri Celje so svojou lesbickou partnerkou Theou Gamelinovou.

Zahraničie