Rozdelené peklo. Hebron je najsilnejším symbolom tichej vojny medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi

Izrael, to sú dva odlišné svety, rozdelené fyzickými múrmi aj múrmi strachu, obáv a krívd. Najsilnejším symbolom tejto tichej vojny medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi je Hebron

Zahraničie

Z Jeruzalema sa do Hebronu môžete dostať dvomi spôsobmi. Arabským autobusom od Damascénskej brány do Betlehema a odtiaľ spoločným taxíkom, ako tu volajú výrazne žlté mikrobusy, ktoré z autobusovej stanice odchádzajú všetkými smermi na Západný breh Jordánu, len čo sa naplnia cestujúcimi. Je to lacné a rýchle. Alebo môžete ísť z jeruzalemskej hlavnej autobusovej stanice priamym autobusom židovských osadníkov. Je ešte lacnejší. A nech vás neprekvapí, ak vám pristavia obrnené vozidlo. V časoch zhoršenej bezpečnostnej situácie radšej používajú tie. Lepšie odolávajú strelám aj kameňom.

Chaotická mapa

Využívam druhú možnosť. Nastupujem do autobusu osadníkov. Muži majú na hlavách jarmulky. Je jasné, že žiadny Palestínčan by týmto spojom nikdy nešiel. Skôr sa občas nájde zopár turistov, ktorí si chcú v Hebrone pozrieť Jaskyňu patriarchov.

Machsomim je hebrejské slovo pre checkpointy. Izraelská armáda na nich kontroluje ľudí, ktorí smerujú na palestínske územia a z nich. Čas prechodu checkpointu závisí od hodiny a bezpečnostnej situácie. Ráno a podvečer, keď ľudia cestujú do práce a z práce, sú na checkpointoch najdlhšie rady. Veľa Palestínčanov totiž pracuje a študuje na izraelskom území.

Situácia je v tomto období pokojná, tak cez checkpoint prechádzame rýchlo. Celá kontrola spočíva v letmom pohľade službukonajúceho vojaka na dokumenty v rukách cestujúcich v autobuse. Rovnaké to bolo deň predtým, keď som tadiaľto prechádzala arabským autobusom. A môžeme ísť ďalej.

V Izraeli nič nie je jednoduché a nekomplikované. A rovnako to vyzerá na území Západného brehu Jordánu. Je rozdelené na tri zóny. Zóna A, zaberajúca približne sedemnásť percent územia, je plne pod kontrolou palestínskej samosprávy a armády. Zóna B, čo je asi dvadsaťštyri percent rozlohy, spadá pod správu Palestínčanov, no kontroluje ju izraelská armáda. Zónu C, zvyšok územia, teda takmer šesťdesiat percent celého Západného brehu Jordánu, spravuje Izrael. Tam sa nachádzajú málo obývané lokality a celá sieť diaľnic.

Oddelení múrom

Toto zložité usporiadanie a delenie na územia jedného a druhého robí zo Západného brehu Jordánu neprehľadnú spleť fliačikov území s rôznymi pravidlami, na ktoré dohliadajú vojaci. Pozície izraelskej armády sú všade. Prechádzame okolo vojenských základní popri cestách. Vojaci hliadkujú na vysokých vežiach. Odbočky k palestínskym osídleniam sú označené výraznou červenou tabuľou. V hebrejčine, arabčine a angličtine na nich stojí: „Táto cesta vedie do palestínskej dediny. Vstup pre občanov Izraela je nebezpečný.“

Izrael a Palestínu oddeľuje múr. Separačná bariéra, bezpečnostná zábrana, múr apartheidu. Takéto označenia má, závisí od toho, koho sa opýtate. Začali ho budovať v roku 2002 a len jeho údržba stojí Izrael 260 miliónov dolárov ročne. Dôvodom boli podľa izraelskej vlády početné teroristické útoky Palestínčanov zo Západného brehu Jordánu v deväťdesiatych rokoch 20. storočia, počas druhej intifády. Vtedy zomreli stovky ľudí.

Betónový múr má výšku dva metre a hore žiletkové pletivo pod elektrickým prúdom. V najrizikovejších miestach, napríklad okolo jeruzalemských sídlisk, je vysoký až osem metrov. Múry však nebránia intenzívnemu kontaktu obyvateľov dvoch oddelených svetov. Palestínčania prichádzajú na izraelské územia študovať, pracovať, robiť obchody. Izraelčania, hlavne tí sekulárni alebo obyvatelia iného ako židovského vierovyznania, radi navštevujú Palestínu hlavne cez šábes. V Palestíne sú totiž obchody a reštaurácie otvorené. Bottle shopy, predajne alkoholu, vyrástli v Betleheme ako huby po daždi. Ceny všetkého sú tu oproti izraelským územiam tretinové.

Kto tu bol prvý

Hoci väčšina území na Západnom brehu Jordánu je pod kontrolou izraelskej vlády, židovských obyvateľov tu nazývajú osadníci. Žijú v enklávach, dôsledne chránení vojakmi, ktorých je niekedy viac než samotných obyvateľov. Vzťahy s Palestínčanmi sú niekde lepšie, niekde horšie. No úplne srdečné to nie je nikde. V takých absurdných podmienkach, keď mestá a dediny sú rozdelené a pozdĺž múrov sa producírujú ozbrojení vojaci, by niečo také ani nebolo možné.

Navyše, k slovu sa vždy dostanú historické dišputy. Kto tu bol prvý? Kto odvodzuje svoj nárok od skoršieho predka? Koho ako obyvateľa spomínajú posvätné knihy? Podľa Izraelčanov patrí celé toto územie im, bolo im zasľúbené v Biblii a oni sú vyvolený národ. Osídľovanie Západného brehu Jordánu považujú za svoju svätú povinnosť. Jednoduchá logika - kto drží územie, tomu bude patriť. Na mnohých miestach vedú život dohnaný do absurdnosti. A Hebron je jedným z nich.

Po izraelských cestách sa náš autobus presúva až ku Kirjat Arba, židovskému predmestiu Hebronu. Vyzerá to ako takmer príjemné miesto na úpätí kopca. Žije tu sedemtisíc osadníkov. Väčšinou v rodinných domoch. Na línie vojakov vidno len z niektorých. Po početných zastávkach stojíme pri Jaskyni patriarchov. Je to posvätné miesto pre židov aj moslimov. V hebrejčine ho nazývajú Jaskyňa dvojitých hrobov, v arabčine zas Abrahámova svätyňa. Podľa tradície oboch náboženstiev sú tu pochovaní Adam a Eva, Abrahám a Sára, Izák a Rebeka, Jakub a Lea. Náhrobky Adama a Evy vnútri nie sú. Traja starozákonní proroci a ich manželky by však mali odpočívať práve tu. Od roku 1967 je svätyňa rozdelená - aj fakticky, múrom a vojakmi - na židovskú a moslimskú časť. Synagógu a mešitu. Súčasťou židovskej sú hroby Izáka, Rebeky, Jakuba a Ley. V Abrahámovej mešite sú zas hroby Abraháma a Sáry.

Pri hroboch patriarchov

Ani poriadne neviete, kadiaľ ísť. Cesty a chodníky sú prehradené a hliadkujú tam vojaci. Pred vstupom do impozantnej synagógy je tiež akási búda so skenerom. Netuším, či a ako môžem ísť ďalej. Nakoniec ma vojaci, ktorí si krátia dlhú chvíľu vtipkovaním medzi sebou, zavolajú, pozrú mi do tašky a ukážu na schody. Vnútri je skupina zahraničných turistov so sprievodkyňou a niekoľko jednotlivcov. Je to synagóga. Radšej si tam zakryte hlavu - hoci od turistov to nie vždy vyžadujú.

Obrovská stavba má množstvo miestností a len málo informácií, aby ste sa dozvedeli, kde čo je. Pochopiteľne. Turisti sa sem nehrnú. Celý Hebron je zvláštne mesto napätia. Priamo tu, v Jaskyni patriarchov, v mešite, pri Abrahámovom hrobe, v roku 1994 židovský terorista Baruch Goldstein zabil 29 Palestínčanov. Preto Jaskyňu patriarchov dlho nepovažovali za bezpečné miesto na návštevy.

V jednej miestnosti sa modlia traja ortodoxní židia a za mrežami vidno niečo zahalené ťažkými kobercami. Turisti si to fotia, zopár žien sa tam modlí a vystiera ruky cez mreže. Zrejme to budú náhrobky patriarchov. V druhej časti synagógy muž s jarmulkou na hlave nahlas telefonuje. Na poriadok a bezpečnosť dozerajú v koridore vojaci so samopalmi.

Osada uprostred mesta

Hebron je jediné miesto na Západnom brehu, kde je židovská osada priamo uprostred mesta. Prví osadníci prišli medzi Palestínčanov v roku 1968. Nenápadne. Moše Levinger požiadal o povolenie prenajať si s priateľmi izby v jednom z hebronských hotelov na slávnosť sviatku pesach. A potom jednoducho neodišli. Naopak, prichádzali ďalší. Hebron a hrobka patriarchov sú predsa sväté miesta judaizmu. Osada v Hebrone bola po tej v Kfar Etzione druhou na Západnom brehu Jordánu. Kfar Etzion osídlili Izraelčania hneď po šesťdňovej vojne v roku 1967, v ktorej územia na Západnom brehu dobyli. Dnes tam je približne sto osád. Izraelčania ich existenciu odôvodňujú tým, že na tých územiach vždy žili a po roku 1948 boli nútení odísť.

Aj s Hebronom to vraj bolo tak. Separácia Hebronu je dokonalá. V zóne H1 žije 120-tisíc Palestínčanov a spadá pod palestínsku samosprávu. Židia majú vstup zakázaný. Zóna H2, ktorá zaberá približne pätinu mesta, je domovom sedemsto židovských osadníkov. Chránia ich stovky vojakov, vysoké múry, checkpointy a ostnaté ploty. Okrem Židov v zóne H2 však býva asi tridsaťtisíc Palestínčanov. Takže H2 je rozdelená na množstvo ďalších zón, arabských a židovských. Arabi a Židia žijú úplne oddelené životy. Vo vzduchu cítiť napätie. Sedemsto Židov z centra mesta vedie príliš trpký život na to, aby mali záujem o kontakt s Palestínčanmi. Vzájomné útoky - môže to byť len na pohľad banálne hádzanie odpadkov či liatie alkoholu na „tých druhých“ - sú pomerne časté. Keď s tým žijete roky, je prirodzené, že zatrpknete na druhú stranu.

Skupina turistov so sprievodkyňou mieri ešte k hrobu atentátnika Goldsteina. Bezprostredne po tom, ako zavraždil 29 modliacich sa moslimov, ho ostatní hasiacim prístrojom utĺkli na smrť. Pre niektorých Židov je to martýr. Okolo jeho hrobu postavili chrám. V roku 1999, keď v Izraeli schválili zákon zakazujúci pomníky teroristom, ho armáda zničila. Zostal iba náhrobný kameň.

Domov cez strechu

Kráčam smerom k centru mesta. Je to tu ošarpané, prázdne a vyľudnené. Pridávajú sa ku mne špinaví palestínski chlapci. Najprv mi chcú ukázať mesto, potom chcú aspoň nejaké peniaze. O kúsok ďalej však hliadkujú izraelskí vojaci. Očividne zóna, do ktorej palestínske deti nesmú. Sklamane sa otáčajú. Na mňa už čaká izraelský vojak. Pýta sa, kam idem, a že potom bude zvedavý na moje fotky.

Okolité budovy vyzerajú opustené. No mnohé nie sú. Práve tu žije sedemsto židovských osadníkov. Uprostred je veľká vojenská báza. Všade visia kresby a tabule v hebrejčine, angličtine a arabčine. Nápisy sa nesú v podobnom duchu. Túto zem nám ukradli Arabi. Je spravodlivé, že si ju berieme späť.

Po Goldsteinovom masakre izraelská armáda zatvorila arabský trh v sektore H2 a vytvorila nárazníkovú zónu, ktorou práve prechádzam. Zatvorila doslovne. Otvárať brány niekdajších palestínskych obchodíkov je už tridsať rokov zakázané. Osadníci na ne namaľovali židovské hviezdy. Na vyšších poschodiach budov žijú ľudia. Za zamrežovanými oknami. Vraj sú to byty Palestínčanov. No nemajú dovolené chodiť domov hlavným vchodom z ulice. Používajú zadný vchod alebo lezú cez strechy. Kto mal inú možnosť, radšej sa odsťahoval.

V zákrute je checkpoint do arabskej časti mesta. Židovská pokračuje do kopca. Opäť vojaci, hliadky, strážne veže, betónový plot. Zdola sa rozliehajú hlasy, smiech, motory áut. Život. Tu je mŕtvo a ponuro. „Arabi, do plynu,“ nasprejoval niekto na múr. Vojaka z ďalšej hliadky sa pýtam, čo sa tu dá vidieť. Historická časť mesta? Krčí plecami a posiela ma niekam do múzea. Až potom mi to došlo. Azda som si nemyslela, že mi odporučí niečo v arabskej časti Hebronu. Hliadkujú tu mladí vojaci a vojačky v základnej vojenskej službe, ktorá v Izraeli trvá šesť rokov a je povinná pre obe pohlavia. Väčšinou sa zrejme nudia.

Nezastrašia nás

Ale potom sa môže niečo zomlieť. Palestínčania hádžu na Židov kamene, Židia oblievajú Palestínčanov alkoholom. Židia strhávajú moslimkám šatky a na poliach bránia vlastným telom palestínskym traktorom orať. Niekedy niekto vytiahne zbraň. Každú sobotu vraj veľká skupina židovských osadníkov pod ochranou vojakov organizuje prechádzku arabskou časťou mesta. Pre turistov. Palestínčania sú však presvedčení, že Židia ich chcú takto terorizovať. Tak do nich hádžu kamene.

Vraciam sa do opusteného centra mesta. Je tam autobusová zastávka. Azda aj odtiaľto pôjde môj zelený autobus do Jeruzalema. Nemám sa veľmi koho opýtať. Hliadkujúci vojaci sú vysoko vo svojich vežiach. Židovský osadník, ktorý okolo prechádza autom, nezastane na moje mávanie. Konečne ide okolo mladý muž. Odpovie jednoducho - áno, odtiaľto chodí autobus. Čakám ďalej. Autobus nechodí. Po dlhom čase sa konečne objaví auto. Rachel, mladá Židovka s vlasmi schovanými pod šatkou, vezie kopu harabúrd a detskú autosedačku, ale hneď ma volá dovnútra. „Tu by si čakala veľmi dlho, málo spojov zachádza až sem.“

Vezie ma na zastávku na židovské predmestie Kirjat Arba. „Je to tam hrozné, však?“ opýta sa ma. „Ja tam nebývam. Nevydržala by som to. Bola som navštíviť mamu.“ Vysvetľuje, že pre nich, Židov, je dôležité žiť na takých miestach. V akýchkoľvek podmienkach. „Táto krajina bola daná nám. Nemôžeme sa nechať vyhnať. Len ak to tu budeme obývať, budeme si držať svoj nárok.“ Hovorí to takmer ospravedlňujúco. Vie, že cudzinci väčšinou neschvaľujú takéto počínanie Izraelčanov a podľa medzinárodného práva je nelegálne.

Osadníci sú väčšinou ortodoxní židia, ochotní pre vieru takto trpieť, alebo zarytí sionisti, čo je skôr politické presvedčenie o nároku na tieto územia. „Pred dvomi dňami vytiahla arabská žena na ulici nôž a zaútočila na židovské dievčatá,“ pokračuje Rachel. Krúti pritom hlavou. Našťastie, nikto nezomrel. „Nezastrašia nás natoľko, aby sme odtiaľto odišli.“ Aj tak je život v Hebrone takmer peklo.

Zahraničie