Zbojník

Jánošík sa stal legendou, hoci jeho skutočný život a smrť nemali s neskoršími mýtmi veľa spoločnéh

28.09.2007

Prešiel od kurucov k labancom a slúžil svojim niekdajším nepriateľom, kradol a lúpil, a predsa sa stal hrdinom, dokonca legendou. Vďaka povestiam je neveľmi úspešný zbojník vari najznámejšou postavou našich dejín. Pomenované sú po ňom kadejaké skaly a diery po strednom Slovensku, dokonca má dnes v rodisku svoju sochu i slávnosti - Jánošíkove dni v Terchovej. Skutočnosť je však dosť odlišná od mýtov, ktoré sa dostali do literatúry a na filmové plátna.

Jánošíkova doba:
Prelom 17. a 18. storočia bol pre Uhorsko ťažký. Krajina sa síce vymanila spod poldruhastoročnej nadvlády Turkov, no súčasne sa začala séria protihabsburských revolt uhorskej šľachty, čo život obyvateľstvu vyčerpanému vojnou ešte zhoršilo. Najväčším stavovským povstaním bola kurucká vojna z rokov 1703 až 1711. Zostali po nej spustošené celé oblasti Slovenska a ozbrojené zrážky si vyžiadali 80-tisíc obetí. Mnohí sa preto snažili dostať z bezvýchodiskovej situácie akýmkoľvek spôsobom. Hoci aj zbojom. To bol jeden z hlavných dôvodov, prečo sa v celej krajine zbojníctvo v tom čase rozrástlo do nebývalých rozmerov. „Hôrni chlapci“ už nelúpili len v horských oblastiach Karpát, čo bolo oddávna tradičné, ale začali sa čoraz častejšie objavovať aj na západnom Slovensku. Prepadávali vo Svätom Jure, v Pezinku i Modre, ba sem--tam vtrhli aj na predmestia Bratislavy. Na zbojnícke chodníčky sa dokonca občas vydali i niektorí šľachtici. Cisár Leopold preto vydal osobitný prípis o postupe proti zbojníkom. Neodporúčal v ňom nákladné vojenské akcie, ktoré sa ukázali už v minulosti ako málo účinné, ale boj s pomocou špicľov, infiltrovaných do zbojníckych skupín. Motiváciou mali byť aj odmeny, za udávanie zbojníkov či prezradenie ich úkrytov. Takýmto spôsobom, teda pomocou zrady, sa podarilo chytiť aj Jánošíka.

Jánošíkov životopis:
Narodil sa pod Rozsutcom, niekedy okolo 25. januára 1688, podľa všetkého na laze, asi štyri-päť kilometrov nad Terchovou. Presný dátum nie je známy, pretože Terchová v tom čase nemala kostol ani farnosť, a tak sa vie len to, kedy ho zapísali medzi novorodencov. V matrike varínskeho kostola stojí čierne na bielom, po latinsky, že je synom Martina Jánošíka, poddaného z Terchovej, a Anny, rodenej Cesnekovej. Mal štyroch súrodencov - staršiu sestru Barboru a troch mladších bratov. Jána, Martina a Adama. O jeho mladosti nie je známe nič, štúdium v kňazskom seminári je iba ničím nepodloženou legendou. Dobre sa počúvajúcou a ešte lepšie sa hodiacou do filmových scenárov.
Ako devätnásťročný sa ocitol v radoch kurucov. V decembri 1707 ho medzi nich zlanáril rákociovský plukovník Viliam Vinkler. Jánošíkovi však nešlo pri vstupe medzi povstalcov iba o boj za slobodu, bola to predovšetkým možnosť, ako získať zdroj obživy pre seba i rodinu. V radoch kurucov nepobudol dlho, no prežil s nimi aj ich najväčšiu porážku v auguste 1708 pri Trenčíne. Krátko po nej sa ocitol, či už dobrovoľne, alebo nie, v rovnošate cisárskeho vojaka. Na Bytčianskom zámku potom strážil svojich bývalých druhov. Zavretý tam bol však aj zbojnícky kapitán Tomáš Uhorčík z Predmiera, s ktorým sa Jánošík nielen spriatelil, ale pravdepodobne mu aj dopomohol k úteku.

 
Jánošíkova zbojnícka kariéra:
Bola nielen krátka, ale oproti iným zbojníkom aj vcelku bezvýznamná. Jánošík zbíjal vlastne len jeden a pol sezóny. Keď v roku 1711 odišiel z armády, vyhľadal Uhorčíka, ktorý ho zaradil do svojho zeleného regimentu. Keď sa Uhorčík oženil a odišiel žiť pod menom Martin Mravec do Klenovca, vystriedal ho Jánošík na čele družiny. Ešte predtým ich však spolu chytili, no aj prepustili. Stalo sa tak po zákroku podžupana malohontskej stolice Pavla Lániho. Zbojníci sa mu za to odvďačili líščími kožušinami a oštiepkami. A Uhorčík mu podaroval aj vyzdobenú pušku, ktorú ukoristil barónovi Révaiovi. Druhý raz Jánošíka chytili vo februári alebo v marci nasledujúceho roku. Skončil vo väzení v kaštieli Vranovo v Palúdzke, spolu so svojím bývalým kapitánom Uhorčíkom. Jánošíka obvinili z dvanástich prepadov a pripísali mu i zabitie domanižského farára Vrteka. Prsty v smrti duchovného však podľa všetkého nemal, pri prepade v Suchej doline pri Fačkove dokonca asi ani nebol. Zbojnícka družina totiž nebola, ako sa ukazuje vo filmoch, nejakým kompaktným celkom, tráviacim celý čas spolu. Jej členovia prichádzali a odchádzali a sem-tam zbíjali aj na vlastnú päsť. Tak to asi bolo aj počas prepadu pri Fačkove, kde zbojnícky kapitán chýbal. Navyše, farár zomrel až mesiac potom, čo ho zranil výstrel z pištole niektorého zbojníka.
Legenda je i to, že zbojnícky kapitán bohatým bral a chudobným rozdával. V zápisnici zo súdu nie je o niečom takom zmienka. V skutočnosti si zbojníci na tých naozaj bohatých netrúfali, prepadávali zväčša kupcov a zemanov, sem-tam nejakého baróna. A brať mohli iba toľko, čo sami uniesli. Boli to okrem peňazí predovšetkým cennejšie predmety, ktoré neskôr predávali alebo vymieňali za stravu. Práve tak mohla vzniknúť aj legenda o štedrých zbojníkoch. Na vozoch kupcov býval totiž nezriedka tovar, ktorý bol hôrnym chlapcom premiestňujúcim sa z miesta na miesto nanič. Baly súkna, vrecia s múkou, remeselnícke výrobky, potraviny a podobne. To si občas rozobrali obyvatelia okolitých dedín, ktorých možno niekedy zbojníci na miesto prepadu sami poslali. Legendu o štedrosti mohol podporiť tiež fakt, že Jánošík pred súdom vypovedal, že niektoré ulúpené veci rozdal dievčatám a ženám v Terchovej a okolí. Nevedno, za akú protislužbu. Ľahko sa dá vyvrátiť aj ďalší mýtus - Jánošíkov zlatý poklad. Nijaký nebol a ani nemohol byť. Zemania a kupci žiadne veľké bohatstvo pri sebe nemali, neprevážali truhlice plné šperkov ani dukátov. Jánošík sa počas mučenia však sám zmienil o tom, že akýsi lup zakopal kdesi pod jedľu. No treba brať ohľad na to, že ho mučili dosť kruto, a ak aj hovoril pravdu, mohlo ísť nanajvýš o pár zlatiek, pretože k väčšej koristi sa nikdy nedostal. Počet jeho prepadov bol známy a o žiadnom veľkom lupe sa nikdy nikde nehovorilo.

Jánošíkova smrť:
Hrach pod nohami statného zbojníka odolávajúceho v krčme presile pandúrov je tiež len výmysel. Rovnakého kalibru ako krepčenie odsúdenca pod šibenicou. Nie tak už zrada. Tá sa podľa všetkého pod jeho dolapenie skutočne podpísala. Načapali ho u Uhorčíka, kde prečkával zimu, a ktosi, kto vedel, že Jánošík je zbojnícky kapitán, to oznámil vrchnosti. Ako sme už spomenuli, za udanie zbojníka bola odmena, čo bolo v tom čase viac ako dostatočnou motiváciou pre chudobných dedinčanov. Asi tridsať drábov z liptovskej sedrie obkolesilo jednej jarnej noci roku 1713 dom Martina Mravca v Klenovci a Jánošíka spolu s domácim pánom bez väčších problémov odviedli. Netušili ešte, že pod menom Martin Mravec im padol do rúk bývalý zbojnícky kapitán Tomáš Uhorčík. To vyšlo najavo až počas súdneho procesu, ktorý sa začal v Liptovskom Mikuláši 16. marca 1713. Kedže Jánošík sa priznal, súd netrval dlho. Už na druhý deň vyniesli rozsudok, ktorý nemohol byť podľa vtedajších zákonov iný než smrť. Otázkou bolo iba to, akým spôsobom odsúdenca popravia. Či bude trpieť viac alebo menej. Mohli ho sťať, obesiť, lámať v kolese alebo napichnúť na hák, čo bola najťažia forma, určená mimoriadne ťažkým zločincom. A podľa súdu to bol prípad Jánošíka. Ortieľ vykonali kati, boli vraj až traja, 18. marca. Takýto výnimočný trest už na Liptove v tých časoch nepadol, hoci zbojníkov súdili na smrť aj potom. Uhorčíka napríklad neskôr lámali v kolese a v tom istom roku popravili aj Jánošíkovho mladšieho brata Jána, ktorý tiež patril do zelenej družiny. Obesili ho v Tepličke.    
RASTISLAV UHLÁR