Obsah E-Magazinu
Srílanské safari
Lov zveri s fotoaparátom si získava čoraz väčšiu popularitu
nielen v Afrike, ale aj na druhom brehu Indického oceánu
Väčšina z nás si safari spája s Afrikou, veď práve na čiernom kontinente má tento typ výprav za zverou svoje korene. Na rozdiel od začiatku minulého storočia
sa skutočné lovecké safari v prípade drvivej väčšiny turistov mieriacich do zvyškov africkej divočiny zmenilo na fotosafari. Menej známa je skutočnosť, že okrem tradičných východoafrických destinácií v Keni a Tanzánii si táto špecifická forma turistiky čoraz väčšiu popularitu získava aj na druhom brehu Indického oceánu - v Indii a na Srí Lanke. Je však škoda, že v porovnaní s Afrikou len máloktorá cestovka ponúka „ázijské safari“ bez toho, aby zájazd prešpikovala návštevou množstva historických pamiatok. Keď sa mi naskytla možnosť zúčastniť sa na fotosafari na Srí Lanke, nezaváhal som ani mi-
nútu.
Najprv do zoo:
„Keď chcete spoznať našu faunu, mali by ste najprv zájsť do miestnej zoologickej záhrady,“ odporúča nám náš domorodý sprievodca Duminda, len čo sme dorazili do hlavného mesta - Kolamby. Zoo nás celkom príjemne prekvapila i navnadila, a tak na druhý deň vyrážame po pobrežnej ceste južným smerom, aby sme mohli pozorovať tunajšie zvieratá aj vo voľnej prírode, v národných parkoch na juhu ostrova. Cestou pozorujeme život domácich. Od sprievodcu sa dozvedáme, že Srílančania budujú akýsi socializmus s ľudskou tvárou, no hneď dodáva, že s dôchodkom veru rátať nemusí. My však máme dojem, že tu na každom kroku vládne trhové hospodárstvo, či už ide o najmodernejší supermarket, kde som platil kartou, alebo skutočný trh na kraji cesty. V každom prípade sú tunajší obyvatelia veľmi pracovití, na ryžových políčkach, čajových plantážach i v mestečkách a na dedinách drú od svitu do mrku, pričom väčšina má stále dobrú náladu. Na rozdiel od Indie sa tu kravy, našťastie, nemotajú na každom kroku, aj keď občas sa ich vyrojí celé stádo, takže zablokujú na pár minút dopravu. Červenú na semafore, samozrejme, ignorujú, ale zdalo sa mi, že pred vlakmi má toto posvätné zviera predsa len rešpekt.
Keďže neviem o tunajšom jedle rozprávať tak pútavo ako Boris Filan, ktorý opisuje nejednu miestnu špecialitu, len sucho skonštatujem, že tunajšie jedlá pozostávajúce hlavne z ryže, zo zeleniny a z kuracieho mäsa nám veľmi chutili. Na svoje si prídu, samozrejme, milovníci pikantných exotických korenín - a cejlónsky čaj, to je jednoducho kapitola sama osebe. Našinca iba prekvapí, že sa veľmi často predáva zomletý na prášok. Nás doslova ohúrila hlavne jeho sila. Z môjho cestovateľského pohľadu by som namiesto predjedla pred hlavným chodom - safari - odporúčal krátku zastávku v ústí rieky Madu Ganga, pri mestečku Balapitiya. Plavba rozprávkovými zákutiami mangrovových porastov a palmových hájov zapôsobí na dušu návštevníka ako pohladenie a neplatí to len pre milovníkov vodného vtáctva. Z malebnej krajiny dýcha mier a pokoj, pričom to platí nielen v prípade ostrovčeka Kothduwa s budhistickým chrámom, ale aj pri pozorovaní rybárov či bufetu - loďky, ktorý sa pohojdáva priamo na hladine lagúny.
Pozor, slony!:
Párkrát sme sa pristavili pri Indickom oceáne, napríklad v záchrannom centre a liahni pre morské korytnačky v Kosgode, debaty sa preto zvrtli aj na cunami. „Následky tejto katastrofy ešte uvidíte,“ sľubuje náš sprievodca a navrhuje, že nás radšej zavedie k miestu, ktoré má určite prívlastok naj. Mačku vo vreci nekupujeme, a tak prezrádza, že kúsok po ceste máme najjužnejší výbežok celého indického subkontinentu, mys Dondra.
Krátka odbočka sa oplatila, z majáka, na ktorý sme sa vyškriabali, bol úchvatný pohľad nielen na spenený príboj a modravé diaľky oceánu, ale aj priľahlú pevninu pokrytú hustým zeleným kožuchom tropickej vegetácie. Postupne vnikáme hlbšie do vnútrozemia, na druhý deň nás už čaká prvé safari v Národnom parku Uda Walawe. V podvečer už pozeráme z balkóna hotela do vôd jazera v mestečku Embilipitiya. Nevieme sa dočkať rána, veď už dopravné značky Pozor, slony! naznačujú, že tieto hrubokožce tu asi nebudú žiadnou vzácnosťou. „Národný park je síce celý oplotený elektrickou ohradou, ale slony sú veľmi inteligentné zvieratá, a tak nám nejaké občas utečú,“ vysvetľuje nám ešte za úsvitu strážca chráneného územia. O chvíľu zažívame pravé slonie fotoorgie. Starých slonov i roztomilých sloníčat sme videli desiatky, iba nás trochu sklamalo, že ani najväčšie samce nemali poriadne kly.
Vynahradili nám to početné stáda jeleňov axisov škvrnitých, vo vode sa rozvaľujúcich byvolov i krokodíly bahenné a varany - tie sa neraz s obľubou slnia priamo na ceste. Z celej plejády tunajších vtákov treba spomenúť dobre známe pávy, ktoré na seba upozorňujú nielen okázalým perím, ale aj dosť nepríjemným hlasom.
Pažravé netopiere:
Napriek tomu, že zo šeliem na Srí Lanke žije len leopard, vedenie väčšiny národných parkov považuje za veľmi nebezpečné aj slony či byvoly, a tak si tunajšie safari môžu turisti vychutnať len z bezpečia automobilu. Predierať sa cez krovitý buš, ktorý prevláda nad trávnatými plochami, by určite nebolo nič príjemné. Krátke tropické prehánky, ktoré sa tu zvyknú spustiť obyčajne až poobede, vystriedali smerom ďalej na východ, v meste Tissamaharama, kde sme sa presunuli, aj poriadne búrky. Mestečko leží pri jazere Tissa, a tak sme si skrátili aj jeho názov. Je to chudobný región. Pestovanie ryže a lov rýb v jazere síce ako-tak uživí väčšinu obyvateľov, no na periférii sme videli nejeden príbytok chudákov, ktorí zrejme občas hladujú aj v tomto tropickom raji. Malebné jazero nám okrem pár stretnutí s miestnymi rybármi, ktorí lovia hlavne africké tilapie, pripravilo aj nevšedné predstavenie v podobe obrovskej kolónie kaloňov. Z týchto najväčších netopierov živiacich sa ovocím musia mať miestni farmári hlavu v smútku. Ale budhistické zmierenie sa s osudom asi zohráva aj tu svoju úlohu. Po nočných náletoch na ovocné sady môžu kalone cez deň odpočívať v bezpečí na mohutných stromoch rastúcich v plytkej vode jazera a nikto im neubližuje.
Vtáčí raj:
Podobne sú na tom aj tisícky vodných vtákov, volaviek, kormoránov i ďalších menších druhov. Okrem veľkých cicavcov nás práve nesmierne množstvo vtákov doslova pritiahlo do Národného parku Bundala, ktorý sa nachádza južne od Tissy. Slony sme tu pozorovali menej, zato úplný raj tu mali byvoly a jelene - axisy i sambary. „Slonov sme videli už dosť, radšej nám zastavte, keď sa priblížime k nejakým vtákom,“ inštruovali sme najatého randžera.
Na konci obdobia dažďov sa v tomto chránenom území nachádza veľa vodných plôch a močiarov. Už po pár minútach sa naše pamäťové karty plnia desiatkami druhov vodných vtákov. Potešili nás tu však aj papagáje - alexandre malé, dravce - orlovce i hadiare, i kopa menších operencov, napríklad pestrofarebné včeláriky. Pávy si už vôbec nevšímame, zato opakovane máme radosť z pozorovania tlúp opíc, hlavne hulmanov, vzácnejším druhom je tu makak bandar. Popoludňajšia búrka nás zahnala do penziónu, no s výsledkami doobedňajšieho „lovu“ sme veľmi spokojní. Po utíšení hrmavice ideme na prechádzku takpovediac za humná. Už po pár minútach sme obklopení množstvom pestrofarebných motýľov i kŕdľom detí. Spokojní sme nielen my, z pozorovania drobných živočíchov i života na periférii Tissy, no aj šarvanci, ktorí poriadne preriedili naše zásoby cukríkov. Hneď po večeri ideme spať, pretože budíček je veľmi skoro. Na cestu do Národného parku Yala nám svieti ešte mesiac. Takmer za tmy prechádzame vstupnou bránou parku, na okraji ktorého stále hliadkujú vojaci. Priamo pri kasárňach a guľometných hniezdach vidíme divé svine, ktoré nie sú takmer vôbec plaché. Domáci asi nemajú záujem o ich mäso a zrejme sa im tu ujde aj nejaká lahôdka - odpadky z kuchyne. Všežravce si tu však nájdu rôznu potravu aj bez pričinenia človeka. S vervou prerývali nielen bahnité brehy jazierok, ale aj kopy slonieho trusu. Slona sme tu videli len jedného, podľa strážcu sa vraj hrubokožce stiahli do buša. „Nezdržujte sa tu s obyčajnými prascami, naším cieľom je leopard,“ poháňa nás kamarát, ktorý práve tu pri svojej predošlej ceste nafotil excelentné obrázky nesmierne vzácnej a ohrozenej šelmy. A tak vyrážame do časti národného parku, kde sa nad okolitým lesom týčia ako hrady mohutné, eróziou zaoblené „slonie“ skaly. Tie sú dominantou nielen Národného parku Yala, ale tiahnu sa po neďalekom pobreží ďalej smerom ku Kirinde. Sú veľmi fotogenické, bez nich sa neobíde žiadna publikácia o juhu Srí Lanky. Leopard nám síce prebehol cez cestu, ale bol ďaleko od „dostrelu“ fotoaparátov. Museli sme sa preto uspokojiť už s obligátnymi čriedami diviakov, jeleňov, krokodílmi a množstvom operencov, medzi ktorými upútali našu pozornosť hlavne pestrofarebné bociany myktérie lysohlavé a škározobce. Príliš veselý nebol ani krátky piknik na brehu oceánu, v tesnej blízkosti pamätníka obetiam cunami. Nezainteresovaný by si mohol myslieť, že ide o akési nevydarené kovové šmykľavky pre deti. Ako nám však
vysvetlil sprievodca, umelecké dielo stvárňuje vlny. Aj keď ani jeden z nás nemá bližší vzťah k budhizmu, oveľa väčší dojem než toto pietne miesto s moderným pamätníkom v nás zanechala budhistická svätyňa Kirinda Temple, ktorá leží na pobreží oceánu, zhruba v polovici cesty medzi národnými parkmi Bundala a Yala, neďaleko malého prístavu Kirinda. „Skúsite to zajtra znova?“ brnká na naše nervy sprievodca Duminda. „Veď vám požehnal i mních v Kirinda Temple,“ dodáva. Za úsvitu teda skúšame šťastie znova. Budha ani miestni bohovia nás však nevyslyšali, a tak z Yaly odchádzame bez snímok leoparda. Najväčšou šelmou, ktorú sme tu zvečnili, bol nakoniec mungo. Ak by som mal oznámkovať safari, ktoré sme absolvovali v troch národných parkoch na juhu Srí Lanky, ušla by sa mu známka jedna mínus. Tie strhnuté body poputujú na vrub personálu, ktorý pracuje podľa ázijských „pravidiel“. Snaží sa napríklad prilepšiť tým, že nerešpektuje oficiálne stanovené vstupné, prípadne vás pošle na safari len so šoférom bez randžera, pričom chce, aby ste im kúpili ešte aj obed.
Pri ceste späť do metropoly Srí Lanky sa už príliš nezdržujeme prírodnými krásami ani pamiatkami, zastavíme sa iba pri soche Budhu vysokej ako panelák, ktorú tu po cunami v roku 2004 postavili Japonci. Vtedy určite netušili, že o pár rokov budú jeho pomoc potrebovať takisto. n
JOZEF MÁJSKY
69%