Kacír?

„Čítajú ma, aj keď nepíšem o sexe a moje knihy sú vraj rúhavé,“ hovorí jeden z najznámejších spisovateľov Dan Brown

12.02.2010

Patrí medzi najpredávanejších spisovateľov celosvetovo aj na Slovensku. Vo svojom bestselleri Da Vinciho kód tvrdí, že Ježiš Kristus a Mária Magdaléna mali spolu deti, ktorých potomkovia dodnes žijú, čím vyvolal obrovské vášne a rozhorčenie najmä vo Vatikáne. Vo svojej najnovšej knihe Stratený kód zasa rieši tajuplných slobodomurárov a silu našich myšlienok. V exkluzívnom rozhovore pre Plus 7 dní vysvetľuje, ako treba jeho knihy čítať, a pridáva aj svoje názory na politiku. Slávny spisovateľ prezrádza, prečo niekoľkokrát za deň visí dole hlavou ako netopier a píše takmer v polospánku. EVA MIHOČKOVÁ sa rozprávala s DANOM BROWNOM (45) v americkom meste Exeter, kde vyrastal a stále žije.

Neotravuje vás prilišný mediálny záujem?
Nie, je to veľmi zaujímavé. Otázky, ktoré od novinárov dostávam, sú zároveň zaujímavou spätnou väzbou na moje knihy. Je to iný uhol pohľadu.

Skutočne? Myslela som si, že to musí ísť trochu na nervy, pretože každý sa vás zrejme pýta v podstate stále na to isté.
Iste, niektoré typy otázok sa opakujú, ale to je normálne. Keď sa bavíme o novej knihe, nedá sa tomu vyhnúť. Má to však aj iný rozmer. Tým, že za mnou chodia novinári, stretávam množstvo zaujímavých ľudí z rôznych kultúr. V poslednom čase som urobil rozhovory pre médiá asi z dvadsiatich krajín. Všetci boli veľmi príjemní, až na dvoch trochu agresívnych reportérov.

Vaša posledná kniha sa začína konštatovaním, že všetky fakty, dokumenty, organizácie v nej spomínané sú skutočné. Máme ju teda chápať ako realitu a nie románovú fikciu?
Samozrejme, že postavy a príbeh sú vymyslené. Všetko sa však odohráva v reálnom svete, hovorím o skutočných organizáciách a vedných disciplínach.

Vy však vytvárate vlastnú interpretáciu dejín, tajných síl a spolkov na pozadí bežného sveta. Ľudí to provokuje a pýtajú sa, či to skutočne myslíte vážne.
Práve toto je na mojich knihách vzrušujúce, robím to zámerne. Som veľmi rád, ak o tom ľudia debatujú, presne to som chcel docieliť. Najdôležitejšie je, aby si oni sami kládli otázky, zaujímali sa o veci a urobili si vlastný názor, čo je pravdivé a čo nie. Je to súčasť hry.

Takže jednoznačne mi neodpoviete.
(Smiech.) Nie, je mi ľúto, neexistuje jednoznačná odpoveď. Ale keď tak veľmi chcete, poviem vám, že je to pravda na 97,2 percenta.

Viete, že tým mnohých ľudí až rozčuľujete?
To je súčasťou zábavy pre nich aj pre mňa. Oni v skutočnosti nie sú rozčúlení, iba ich provokujú moje knihy a chcú poznať odpovede, či je to skutočne tak.

Niektorí sa naozaj zlostia, najmä keď píšete o temných stránkach katolíckej cirkvi.
Jasné, to je o inom. Ale ja si stojím za tvrdeniami v mojich knihách. Keď napíšete dielo, ktoré nabúrava tradičnú predstavu o ľudských dejinách, vždy sa nájde niekto, kto povie - počkajte, to nie je pravda, ja som to čítal niekde inde takto a takto. Presne toto je môj cieľ. Chcem, aby ľudia študovali a diskutovali o tom, kto má pravdu a kto nie.

Tvrdíte teda, že vaša interpretácia dejín, ako ju opisujete v knihách, je pravdivá?
Samozrejme. Je na každom čitateľovi, či mi bude veriť, alebo nie. Práve štúdium historických faktov a súvislostí je pre mňa ako autora veľmi vzrušujúce. Napríklad v súvislosti s katolíckou cirkvou som prišiel na množstvo nových skutočností. Zistil som, že to, čo ma učili ako malého chlapca, vôbec nie je pravda. Zoberte si takú Máriu Magdalénu - urobili z nej prostitútku a pritom to vôbec nie je pravda! Vymysleli si to! Keď som podrobne študoval všetky historické dokumenty, prišiel som postupne na ďalšie a ďalšie podobné mýty. Tak vznikla kniha Da Vinciho kód.

Máte tím, ktorý vám pomáha s prácou na vašich knihách?
Iba moja žena. Pomáha mi predovšetkým s rešeršami v oblasti umenia, ktorému naozaj rozumie. Takže ak potrebujem v knihe použiť nejaký odkaz, napríklad na Albrechta Dürera, ona je ten človek, ktorý mi zabezpečí tie najlepšie podklady o jeho diele. Väčšinu výskumu k svojej tvorbe si však robím sám. Jednoducho potrebujem dôkladne poznať každú tému, ktorej sa venujem. Preto mi napísanie knihy trvá tak dlho. Na Stratenom symbole som pracoval šesť rokov. Venujem sa v ňom aj noetike. Je to veľmi komplikovaná vedná disciplína, až ťažko uveriteľná, keď sa s ňou prvýkrát oboznámite. Aj ja som bol najprv skeptický. Musel som si sám prelúskať všetky výstupy a presvedčiť sa, že to nie sú bludy, aby som potom nezavádzal čitateľov. Noetika skutočne dokazuje, že ľudská myseľ dokáže ovládať fyzic-
ký svet.

Vy veríte, že myšlienka môže zmeniť realitu?
Absolútne.

Aj to uplatňujete?
Áno.

A funguje to?
To neviem. Myslím,
že áno.

To by potom znamenalo, že keď si niečo veľmi želáte a myslíte na to, tak sa vám to splní, ale tak to, bohužiaľ, vždy nefunguje.
Všetci máme v sebe túto úžasnú schopnosť, ale treba ju neustále pestovať a zlepšovať. Na svete sú ľudia, ktorí dokázali svoju myseľ tak vytrénovať, že skutočne dokážu myšlienkami ovplyvňovať okolitý svet. Ja tiež môžem povedať, že veľa mojich snov a túžob sa skutočne vyplnilo. Samozrejme, že to nie je len dôsledok mojich túžob, ale aj tvrdej práce.

Stratený symbol je vraj viac filozofický ako vaše predchádzajúce knihy. Môžete to vysvetliť?
V Anjeloch a démonoch som písal o vzťahu medzi vedou a náboženstvom a dával som ich do konfrontácie. V Da Vinciho kóde sa pýtam, čo ak je Ježiš viac človekom, ako si myslíme? Čo ak nie je až tak veľmi Božím synom, ale má v sebe viac ľudského? Pre niektorých veriacich to bolo rúhanie. Podľa mňa to však vôbec nepodkopávalo kresťanskú vieru. V Stratenom symbole si zasa kladiem opačnú otázku - čo ak je naša ľudská podstata viac božská, ako si myslíme? Čo ak je Boh naším rozšíreným bytím a my sami sme stvoriteľmi tohto sveta? Táto kniha nehovorí o Ježišovi alebo vede. Skúma vzťah človeka k Bohu a realite v najširšom možnom význame. Možno je to to najväčšie rúhanie, aké som kedy napísal. Vlastne tvrdí, že človek je Bohom a vytvára svoju realitu na tejto zemi.

Hlavná zápletka knihy sa odvíja od slobodomurárov. Prečo ste sa pre nich rozhodli?
Vždy ma fascinovali tajomstvá a tajné organizácie. Písal som o Národnej bezpečnostnej agentúre, Vatikáne, Opus Dei a teraz o slobodomurároch. Fascinuje ma najmä ich úžasná symbolika. V podstate pracujú v jazyku symbolov, v tomto smere sú neprekonateľní. Jedna slobodomurárska lóža je aj tu, v Exeteri, kde som vyrástol. Pamätám sa, ako som okolo tej budovy chodil so zatajeným dychom a veľmi som túžil aspoň nakuknúť, čo sa deje vnútri, ale nikdy sa mi to nepodarilo.

Mnohí ľudia tvrdia, že slobodomurári ovládajú svet. Veríte tomu?
Určite nie. Nepatrím medzi fanúšikov konšpiračných teórií, som skôr skeptik. Slodobomurári určite významne ovplyvnili myšlienkové prúdy ako univerzalizmus, filantropiu a kladú veľký dôraz na česť človeka. Dodržiavanie
týchto hodnôt vyžadujú od všetkých svojich členov, ktorí sú často veľmi vysoko postavení. Určite je to vplyvná organizácia, ale tvrdiť, že ovláda svet, je prehnané.

Bola pre vás príťažlivá aj ich tolerancia ku všetkým náboženstvám?
Veľmi. Vyrástol som v študentskom mestečku Exeter. Môj otec tu učil. Žijú tu žiaci z celého sveta, určite aj zo Slovenska. Nájdete tu kresťanov, moslimov, židov, hinduistov... bok po boku tu fungujú všetky náboženstvá a rasy, aké si len viete predstaviť. S rasovou a náboženskou neznášanlivosťou som sa prvýkrát stretol, až keď som odtiaľto odišiel a začal som študovať na vysokej škole. Bol to pre mňa veľký šok, lebo dovtedy som si myslel, že celý svet funguje ako Exeter. Dlho som sa s tým nevedel zmieriť a dodnes nájdete v každej mojej knihe zmienku o tom, že všetky náboženstvá sú si rovné a hovoria tú istú vec. Vedieme nezmyselné vojny o to, čia verzia Boha je tá správna a pritom všetci veríme v toho istého Stvoriteľa.

Ako v tomto svetle vnímate strach z islamu?
Predsudky sú veľmi nebezpečné. Samozrejme, že existujú islamskí teroristi, ktorí rozsievajú smrť, ale potom môžeme povedať, že kresťanské križiacke výpravy neboli o nič lepšie. Ľudia v sklenených domoch by nemali hádzať kamene. Všetci máme svoje temné stránky, ale som presvedčený, že väčšina kresťanov a moslimov chce žiť spolu normálne a v pokoji.

Ste príslušníkom nejakého náboženstva?
Som založený skôr duchovne ako nábožensky. Nechodím do kostola, ale veľa premýšľam o Bohu, študujem rôzne náboženstvá a prichádzam k záveru, že všetky majú rovnakú podstatu. Je úplne jedno, či ste vyrástli na Slovensku alebo v USA - všetci v sebe nesieme tie isté otázky, túžby a potreby. Každý z nás chce veriť, že niekto alebo niečo tam hore je a šoféruje autobus, v ktorom sa všetci vezieme. Bolo by strašné prepadnúť pocitu, že naše životy sú iba čistou náhodou. Keď sa nám prihodí niečo zlé, každý chce dúfať, že Boh vie, čo robí, a má pre neho nejaký plán.

Niektorí ľudia si po prečítaní vašich kníh myslia, že musíte nenávidieť katolícku cirkev.
Určite nie, ale je zaujímavé, že si to niekto myslí. Mám problém s každým náboženstvom, ktoré si osobuje jedinú pravdu, a keď máte iný názor, odsúdi vás do pekla. To je intolerancia, ktorú nemožno akceptovať.

Vnímate ju predovšetkým v katolíckej cirkvi?
Bohužiaľ, áno. Tvrdím to napriek tomu, že som vyrástol v katolíckom prostredí a mal som priateľov katolíkov. Uznávam, že cirkev urobila veľa dobrého na tomto svete, avšak jej intolerancia a miera, do akej chce ovládať životy ľudí, sú nebezpečné.

Je to ešte horšie ako v porovnaní s ostatnými náboženstvami?
Určite je to horšie v porovnaní s budhizmom.

Ako pracujete? Máte nejaké rituály?
Vstávam pred svitaním, aby som hneď od štvrtej hodiny ráno mohol písať. Urobím si iba veľký ovocný kokteil s jogurtom, vezmem si ho k stolu a začnem pracovať.
To znie náročne...
Môže to vyzerať šialene. Pracujem sedem dní v týždni vrátane Vianoc, všetkých sviatkov a dovoleniek. Začínam tak veľmi skoro ráno, pretože to je najlepší čas. Vtedy je vaša myseľ ešte na pomedzí spánku a bdenia, čo priamo stimuluje kreativitu. Ak sa v tomto okamihu presuniete k pracovnému stolu a čo najrýchlejšie začnete písať, budete mať úžasné výsledky. Zabudnite na prípravu raňajok, čítanie novín, kontrolu e-mailov... to všetko vás oberá o vzácny čas, keď je vaša fantázia najproduktívnejšia. Ak sa naozaj ponorím do práce, tak si neskôr ani nepamätám, ako som sa presunul z postele do pra-covne.

To je tajomstvovášho úspechu?
Môžem vás uistiť, že veľa úspešných ľudí takto funguje. Je to otázka priorít. To, čo spravíte ráno ako prvé, je to najdôležitejšie. Často mi nezostane čas na obchodné aktivity, cvičenie... ale to nevadí, to nie sú priority.

Zostáva vám čas na rodinu?
Isteže, veď kým oni vstanú, ja už mám za sebou päť hodín práce. 

Ak začínate o štvrtej ráno, kedy potom končíte?
Ak mám dobrý deň, tak napoludnie, ak to veľmi nejde, tak už o desiatej ráno.

Máte nejaké rituály? Píšete postojačky ako Hemingway?
Bod klamu som veru napísal postojačky. Mal som na to aj špeciálne upravený stôl s počítačom. Potom som to zavrhol, bola to hlúposť.

Prečo ste s tým vôbeczačali?
Myslel som si, že mi to pomôže byť čulejší počas písania. Keď sedím, každú hodinu si dávam prestávky, spravím zopár kľukov a drepov, snažím sa udržiavať aj fyzicky bdelý. Nemôžete napísať vzrušujúcu knihu, ak pri tom zaspávate.

Na to zaberá káva.
Verte mi, moje knihy vznikli za pomoci veľkého množstva kofeínu.

A čo vaše gravitačné čižmy? Vraj sa v nich vešiate dole hlavou ako netopier.
To je pravda, robím to niekoľkokrát za deň. Vyzerajú ako lyžiarky, ale majú špeciálny hák, vďaka ktorému sa zavesím na hrazdu dole hlavou. Vydržím tak asi päť
minút.

Prečo to robíte?
Je to zvláštny pocit, príjemne sa vám natiahne chrbtica a prekrví sa vám hlava. Keď sme boli deti, robili sme to stále. Keď to skúsite ako dospelí, dá vám to iný pohľad na svet, novú inšpiráciu.

Vaše knihy sú plné konšpiračných teórií. Čo vás na nich fascinuje?
Moje knihy sú skôr o skrytých silách v zákulisí.

Čo vás na nich priťahuje?
Každého človeka vzrušujú neviditeľné sily. Pramení to v náboženstve, ktoré nás vlastne presviedča o existencii vyššej moci, ktorú nevidíme, ale jasne nás ovláda.

Aké sú vaše politické názory? Ste demokrat alebo republikán?
Som nezávislý.

Vyhýbate sa otázke!
(Smiech.) Vo voľbách si vyberám podľa osobnosti kandidáta a nie podľa jeho politického zaradenia. Ktokoľvek je v Bielom dome, mal by byť v prvom rade čo najinteligentnejší. To je pre mňa dôležitejšie ako jeho volebný program, aj keď pripúšťam, že je zopár politických tém, ktoré sú pre mňa citlivé.

Ktoré?
Nechcem hovoriť o politike. Už mám dosť problémov pre moje názory na náboženstvo a nechcem prilievať olej do ohňa ešte aj politikou.

Čítajú vás milióny ľudí nielen v USA, ale po celom svete. Je to pre vás aj zodpovednosť?
Pochopiteľne. Nechcel som, aby Stratený symbol vyšiel pred prezidentskými voľbami. Mohol by byť totiž vnímaný ako snaha o ovplyvnenie
voličov.

Povedali ste, že nepodporujete žiadny politický tábor.
Kniha má silný demokratický náboj a kritizuje fundamentálne kresťanské zmýšľanie. Vyvracia napríklad politickú propagandu, že USA boli založené ako kresťanská krajina. To nie je pravda. Amerika až neskôr získala svoju kresťanskú podstatu. Nechcel som, aby sa tieto myšlienky stali súčasťou predvolebnej kampane.

Vnímate svoj vplyv na čitateľov aj ako istú príležitosť?
Samozrejme. Je to šanca zmeniť názory ľudí k lepšiemu. Určite však existujú aj hlasy, ktoré tvrdia, že robím opak a podkopávam kresťanskú vieru. Každý si musí urobiť vlastný názor. Ale svoju tvorbu vnímam skôr ako zodpovednosť. Viem, že ma číta množstvo mladých ľudí napriek tomu, že v mojich knihách nenájdu žiadny sex.

Vaše knihy sa často odohrávajú v Európe - v Paríži, Ríme. Je pre vás zaujímavá aj stredná Európa?
Samozrejme! Rád by som o tomto regióne niečo napísal a možno to aj urobím.

Môžete byť konkrétny?
Bohužiaľ, nie. Nikdy nehovorím o témach, na ktorých pracujem. Ale stredná a východná Európa ma fascinuje. Je to most medzi Východom a Západom. Doteraz som písal iba o Západe, ale z filozofického hľadiska píšem vlastne o Východe. Najmä v Stratenom symbole. Vaša kultúra je veľmi moderná a pritom absolútne unikátna. Ste viac filozofickí a duchovní ako Západ. To vám dáva schopnosť ubrániť sa skostnatenému západnému pohľadu na náboženstvo a vytvoriť si viac priestoru na osobný duchovný rast.

Viete niečo o Slovensku?
Nie veľa. Môžem vás prísť navštíviť?

Samozrejme, ste vítaný!    n