Obhajca

Moje očakávania voči justičnému systému sa znižujú každý týždeň - hovorí Radoslav Procházka, ktorý zastupoval parlament v spore o Špeciálny súd

05.06.2009

Po verdikte Ústavného súdu SR, ktorý rozhodol o zániku Špeciálneho súdu, netajil svoje sklamanie i prekvapenie. Ako odborník na ústavné právo zastupoval Národnú radu SR a jej právo takýto súd vytvoriť. S advokátom a vysokoškolským pedagógom RADOSLAVOM PROCHÁZKOM (37) sa nielen o tomto rozhodnutí, ale aj o chorobách slovenskej justície či Ficovom návrhu na znovuustanovenie Špeciálneho súdu zhováral ROLAND KYŠKA.

Má vôbec zmysel existencia Špeciálneho súdu?
Ja som dostal mandát na zastupovanie Národnej rady pred Ústavným súdom a mojou úlohou nebolo, nie je a ani v dohľadnej budúcnosti nebude špekulovať o tom, či tu Špeciálny súd má byť, alebo nemá byť a či je dobré, že tu je. Rovnako nebolo úlohou Ústavného súdu vyjadrovať sa k tomu, či tu Špeciálny súd má byť, alebo nemá byť. Mojou úlohou ako právneho zástupcu parlamentu ani úlohou Ústavného súdu nebolo posúdiť, či Špeciálny súd je vhodný nástroj na boj proti korupcii, či splnil nejaké očakávania, či platy sudcov sú opodstatnené, ale mojou úlohou bolo presvedčiť Ústavný súd, že Národná rada nie mala alebo nemala, ale smela alebo nesmela zriadiť Špeciálny súd. Ten rozdiel sa laikovi môže zdať malicherný, ale v konaní pred Ústavným súdom je kľúčový.

Smel teda parlament vytvoriť Špeciálny súd?
Som dodnes presvedčený, že toto je presne vec, na ktorú majú mandát poslanci Národnej rady. Na to boli zvolení, aby prijímali regulačné opatrenia, a takýmto regulačným opatrením v rámci boja proti korupcii je Špeciálny súd. Jeden z dotknutých článkov ústavy hovorí, že sústavu súdov tvoria Najvyšší súd a ostatné súdy. Nehovorí, že Najvyšší súd a okresné a krajské súdy. Hovorí: ostatné súdy. Prečo by jedným z ostatných súdov nemohol byť Špeciálny súd? Ja uznávam, a aj som to povedal v konaní pred Ústavným súdom, že aj takýto súd musí spĺňať tie atribúty, ktoré každý súd musí mať, teda nezávislosť, nestrannosť a tak ďalej. Ale ak to v dôsledku niečoho, napríklad atribútu bezpečnostnej previerky, nespĺňa, tak vyslovím nesúlad toho atribútu. Ale Ústavný súd vyslovil nesúlad tejto vety: „Zriaďuje sa Špeciálny súd so sídlom v Pezinku...“ Podľa mňa veta „Zriaďuje sa Špeciálny súd“ nemôže byť z povahy veci v rozpore s vetou „Podrobnosti o sústave súdov ustanoví zákon“, teda zákonodarca. Podľa mňa ústava vyslovene pripúšťa, aby zákonodarca zriadil nejaký iný súd, ako je najvyšší. Na to má mandát.

Znamená to, že rozhodnúť o existencii Špeciálneho súdu má len Národná rada a nie Ústavný súd?
Na to chodíme k voľbám a volíme si poslancov, aby povedali, či to je, alebo nie je dobrá vec. A ak to nie je dobrá vec, tak zvolíme iných a tí to zrušia. Národná rada môže Špeciálny súd kedykoľvek zrušiť. Nič jej v tom nebráni. Väčšina ústavných sudcov sa však vžila do predstavy, že Ústavný súd je nejakým superzákonodarcom, ktorý napraví pochybenie v regulačnej úvahe poslancov. Ale Ústavný súd tu nie je na to. Ústavný súd je tu na to, aby strážil, aby Národná rada neurobila niečo, čo nesmie urobiť, pretože jej to zakazuje ústava.

Podľa vás teda Ústavný súd narušil deľbu moci a prebral na seba úlohu zákonodarcu a právomoci, ktoré mu neprislúchajú?
Ústavný súd sa v tejto veci vymedzil ako superregulátor. Napríklad v bode 4 nálezu, kde sa snažil zmierniť dôsledky svojho nálezu vo vzťahu k už právoplatným rozsudkom, sa Ústavný súd vo výroku rozhodnutia, ktoré vydal v konaní o súlade právnych predpisov, vyslovil k platnosti úplne iných aktov - súdnych rozhodnutí. (ÚS SR rozhodol, že rozsudky Špeciálneho súdu, ktoré sú právoplatné, naďalej platia - pozn. red.) To je úplne neštandardné a bezprecedentné. Ústava aj zákon presne hovoria, aké účinky majú rozhodnutia Ústavného súdu, ale v tomto náleze si súd povedal, že účinky pre danú vec upraví on sám, samostatne, inak ako ich upravuje ústava či zákon. Takúto právomoc nemá.

Ide o prvý prípad alebo už sa niekedy stalo, že by Ústavný súd takto rozhodol?
Bol jeden prípad, keď sa diskutovalo o tom, že Ústavný súd vykonal právomoc, ktorú nemal alebo o ktorej dovtedy hovoril, že ju nemá. Dlhé roky Ústavný súd trval na tom, že nemá právomoc zrušovať rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní. Potom prišla kauza Svěchota a Ústavný súd rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní zrušil. (ÚS SR zrušil trestné stíhanie exnámestníka riaditeľa SIS Jaroslava Svěchotu v kauze únosu Michala Kováča ml. - pozn. red.) Po celých tých rokoch zrazu tú právomoc mal. Odniekiaľ naň spadla a nikto nevedel odkiaľ a prečo. To bol jeden míľnik, keď sa vážne diskutovalo o legitimite tohto rozhodnutia. Ale našťastie sa presadilo videnie, že je pre právny štát bezpečnejšie, ak sa budú aj takéto rozhodnutia ÚS SR rešpektovať. To však nič nemení na tom, že ktorékoľvek súdne rozhodnutie môže byť vystavené kritike, aj kritike laickej.

Niektorí dnes radi hovoria, že o rozhodnutiach Ústavného súdu sa nediskutuje. Tie sa musia len rešpektovať.
Nemá sa spochybňovať fakt toho nálezu, jeho platnosť a účinky, ale určite sa môžu vysloviť pochybnosti o obsahu. Môžem mať vlastný názor na obsah toho rozhodnutia, môže ho mať aj laik. Prečo nie?! Ak si zoberiete históriu súdov a históriu ústavných súdov osobitne, veľakrát sa stalo, že súd po nejakom čase zmenil svoje predchádzajúce rozhodnutia. Súdy sa mýlia, robia chyby, tak ako každý. Keby sa žiadne rozhodnutie nesmelo spochybňovať, prečo by sme tu mali inštitút odlišného stanoviska? Šesť z 13 sudcov si myslí, že to rozhodnutie nie je správne. Ak si to myslí šesť ústavných sudcov, prečo by si to nemohol myslieť ktokoľvek iný? Nemôže sa to však premietnuť do toho, že niekto bude vyzývať na ignorovanie toho rozhodnutia, to by bola cesta do pekla.

Pred verdiktom ÚS SR sa počítalo s tým, že sa možno zrušia platy a bezpečnostné previerky. Nik nerátal so zrušením súdu ako takého. Kde sa to zlomilo?
Všeličo som počul, kde sa to prelomilo a pri akých číslach. Ale tak ako doteraz stále odmietam veriť tomu, že sudcovia rozhodli inak ako v súlade so svojím odborným presvedčením. Spätne si myslím, že to od začiatku k tomu spelo, najmä vzhľadom na to, že väčšina sudcov si myslí, že takýto súd tu jednoducho nemá byť. Potrebovali nájsť a vyšpecifikovať dostatočne presvedčivý dôvod, prečo to môžu takto povedať. Tie dôvody sa hľadali, zhromažďovali, až to napokon dospelo do podoby, že sedem ľudí cítilo istotu vo svojom presvedčení o tom, že takýto súd nemá byť, a na základe týchto dôvodov to môžu povedať. To, či v nedeľu v Prešove, alebo v sobotu v Košiciach a s akými nulami na konci, to nebudem riešiť. Už som pričasto počul podobné veci, aby som tomu prikladal nejakú váhu.
Od svojich kolegov advokátov som počúval už od zimy, že špeciál končí. Najprv bola informácia, že do konca roka, potom do konca januára, napokon prišla informácia, že špeciál končí v marci, apríli. Keď sa tak v apríli ešte stále nestalo, už sa mi zdalo, že takéto presvedčenie mojich kolegov bolo možno zlým odhadom. Potom týždeň pred rozhodnutím Ústavného súdu som dostal informáciu, že jeden zo sudcov na širšom fóre povedal, že súd pôjde dole. Ale neveril som tomu, lebo som si nevedel predstaviť dôvod. V rôznych kuloároch, ktorých dôveryhodnosť neskúmam, sa vraví, že v skutočnosti nešlo o politiku, ale o záujmy s úplne iným zázemím.

Ak by na týchto rečiach bolo čo len kúsok pravdy, tak by to vypovedalo o dosť zlom stave spoločnosti a súdnictva na Slovensku.
Podľa toho, s akými vstupnými očakávaniami do toho idete. Ak sú vaše vstupné očakávania také, že nikdy vo výsledku nerozhoduje nič iné ako text a účel zákona, tak je to určite pre vás veľké sklamanie. Čím častejšie je človek konfrontovaný so sklamaniami podobného typu, tým nižšie má očakávania. Netrúfam si povedať, že v tomto sme špecifickí, minimálne nie v porovnaní s novými členskými krajinami EÚ. Moje vstupné očakávania voči justičnému systému sa znižujú každým týždňom. Ale stále nie sú také nízke, aby som mal pocit, že nemá zmysel vykonávať advokátsku profesiu. Mal som ako advokát pred súdom skúsenosť, že som bol brutálne frustrovaný, pretože výsledok konania nezodpovedal ničomu, čo by sme vedeli priradiť pod rubriku právo. Ale mal som tiež skúsenosť, že som prišiel na pojednávanie, kde bola výborne pripravená sudkyňa, kládla kvalifikované otázky a rozhodla úplne kvalifikovane. Niekedy to bolo aj v môj neprospech. Ako advokát viem, aj keď som prehral, že sudca rozhodol tak, ako rozhodnúť mal.

V čom je choroba slovenskej justície?
Presne v tom, v čom je choroba všetkých ostatných povolaní na Slovensku. Myslím si, že to súvisí s naším byzantským vnímaním autority, moci a štátu. Byzantské je v tom, že nie je postavené na pravidlách, ale na osobách. Choroba justície nie je odlišná od chorôb, ktoré sa objavujú v iných oblastiach spoločnosti. A dokonca by som to asi nechcel ani nazývať chorobou. Naša krajina často funguje na osobných väzbách a nie na neosobných všeobecných pravidlách. Rozhoduje to, kto sa s kým pozná a na čom sa dohodnú, a nie to, že je ustanovené nejaké pravidlo, ktoré platí - padni, komu padni. Máme radšej to, že sa poznáme a že sa nejako dohodneme. Sú krajiny a jurisdikcie, kde to funguje trochu inak.

Ako?
Poviem príklad. Keď som chodil v Amerike do školy, mal som spolužiaka z Los Angeles. Bol rovnako ako ja veľký športový fanúšik a rozprával mi o jednom svojom športovom hrdinovi. Veľká hviezda a vzor, mal zmluvy za mnoho miliónov, ale išiel na ilegálne psie zápasy, aj sa do nich nejakým spôsobom zapojil. Prišla na to polícia a dostal štyri roky natvrdo. Opýtal som sa spolužiaka, či to myslí vážne. Začudoval sa mojej otázke. Tak som mu povedal, že my sme mali olympijského víťaza, ktorý bol v podmienke, šoféroval bez vodičského oprávnenia a mal ísť sedieť. Ale preto, že reprezentoval krajinu, dostal milosť a potom doniesol domov ďalšie medaily. Môj spolužiak sa prekvapene pozrel na mňa: „Vy na akom princípe, preboha, fungujete?“ Že to musí demotivovať celú spoločnosť, keď sa nedodržiavajú pravidlá.

Súhlasíte s ním, že to demotivuje?
Tú časť spoločnosti, ktorá to cíti ako neprirodzené a cítila by sa istejšie, keby tu bola istá predvídateľnosť rozhodnutí založená na inom ako na osobných väzbách, tú časť to iste demotivuje. Ak spoločnosť nasiakne vedomím, že pravidlá sa uplatňujú selektívne podľa toho, kto a voči komu ich uplatňuje, tak je to brutálne demotivujúce pre každého. Prečo by som sa ja nemal usilovať o nejakú výhodu, keď viem, že ktokoľvek iný na mojom mieste sa o ňu usilovať bude?

Bol Špeciálny súd tým prvkom, ktorý mohol odstrániť túto demotiváciu?
Ja osobne to posúdiť neviem, ale od ľudí, ktorí tomu rozumejú, počúvam, že Špeciálny súd fungoval ako bariéra voči prílišnému personalizmu. Priestor pre takzvaných vybavovačov, čo je špeciálna kasta, bol radikálne menší. Súd pôsobil motivujúco aj na nižšie poschodia, ktoré mali väčšiu istotu, že keď sa im zločinca podarí chytiť, prokurátorovi obžalovať, tak ho súd z nejakého dôvodu alebo na základe procesnej „akože chyby“ nepustí na slobodu. Hovorili to ľudia, ktorých názoru dôverujem.

Čo môže v praxi spôsobiť rozhodnutie Ústavného súdu?
Myslím si, že môže spôsobiť väčšie zaťaženie justičného systému, pretože doň napadajú návrhy na obnovy konania a neviem vylúčiť, že im nebude vyhovené, aj keď si myslím, že sa rozhodujúci aktéri budú snažiť, aby sa tak nestalo. Rok pred voľbami nemôže nikomu z nich prospieť, keď sa na slobodu dostane niekto, koho už Špeciálny súd odsúdil a kto sedí vo výkone trestu. Ale neviem vylúčiť, že o tri, štyri roky príde rozsudok zo Štrasburgu, ktorý povie, že alebo ten súd bol nezávislý, alebo nebol. A ak nebol, tak ako ten človek môže sedieť v base? Odsúdil ho súd, ktorý, ako ste vy sám povedali, bol pod priamym vplyvom výkonnej moci.

Je vládny návrh zákona zárukou, že sa situácia stabilizuje?
Ak by bol prijatý návrh zákona z dielne premiéra alebo návrh ústavného zákona z dielne opozície, tak by sa radikálne oslabilo „víťazstvo“  koalície, ktorá prišla s tým, aby sa zrušil Špeciálny súd.

Vladimír Mečiar avizoval, že sa skupina poslancov znovu obráti na ÚS SR. Neocitneme sa tak v nekonečnom kolotoči podaní?
Je možné, že sa v ňom budeme točiť. Ak prejde lex Fico, pochybujem, že sa nájde dostatočne veľká skupina poslancov. Ale ak by sa aj našla, tak som úprimne presvedčený, že by v tejto zostave nenašiel Ústavný súd dôvody pre nesúlad zákona s ústavou.

Ústavný súd predsa napadol podstatu fungovania Špeciálneho súdu, tak ako môže tento nový zákon vyhovieť názoru sudcov?
Som presvedčený, že s výnimkou bezpečnostných previerok bola v súlade s ústavou aj tá predchádzajúca úprava a táto bude o to viac v súlade. Ústavný súd by musel veľmi prácne hľadať dôvody nesúladu a nie som si istý, či by sa mu ich podarilo nájsť v podobe, ktorá by vyhovovala väčšine sudcov. Som presvedčený, že ak prejde Ficova podoba zákona, nedostane sa na Ústavný súd a ak sa dostane, tak tam neuspeje.

Zabráni zákon tomu, aby tí, ktorých už Špeciálny súd odsúdil, napádali tieto rozsudky?
Sám osebe nie. O čo by som ja ako niekto, kto už je odsúdený a vo výkone trestu, oprel obhajobu? O to, že každý má právo na spravodlivý proces, aby ho ako každého iného súdil a o vine a treste rozhodoval nezávislý súd. Ústavný súd povedal, že Špeciálny súd, tak ako bol zriadený, nefungoval nezávisle, lebo bol pod bezprostrednou hrozbou výkonnej moci. Ja si prosím spravodlivý proces, dajte mi ho, lebo pôjdem do Štrasburgu. Návrh zákona je skvelá vec, pokiaľ tu chceme mať Špeciálny súd, to znamená, aby tam nebola nejaká medzera medzi tým bývalým a novým. Ale nemá ako riešiť to, čo sa tu stalo.

Zabezpečí nový zákon aj personálnu kontinuitu Špeciálneho súdu?
To je pre mňa osobne z odborného hľadiska najťažšia otázka. Sú tam prechodné ustanovenia, ktoré zabezpečujú personálnu kontinuitu. Ak by nebola, tak tu budeme mať súd, ale kedy sa ho podarí naplniť? Budú nasledovať výberové konania, menovania, súdna rada, prezident. Navyše, dokazovania by museli bežať odznova. Personálna kontinuita je kľúčová. Ale je s ňou jeden problém. Je tu nejaký ústavný spôsob kreácie sudcov, teda že ich vyberá súdna rada a menuje prezident. Takýmto prechodníkom to vlastne robí parlament. Ten povie, že sudcovia, ktorí boli na tomto súde, budú sudcami na inom súde. Z hľadiska ústavy je tu problém, že sudcov ustanovuje zákonodarca a nie súdna rada a prezident.