Národné ruiny

Naše kultúrne dedičstvo sa rozpadá priamo pred očami

17.04.2011

Prevlhnuté a hnijúce steny s opadanou omietkou, deravé strechy aj kreslá, ktoré držia pohromade len silou vôle, pavučiny v izbách aj na vzácnych rukopisoch. Rodné domy po našich predkoch, ktorí majú popredné miesto v učebniciach, sa rozpadajú po celom Slovensku, kým sa naši politici bijú do pŕs a s fanfárami odhaľujú bronzové gýče. Na záchranu skutočných pamiatok pritom stačí omrvinka z miliónov, ktoré naši zodpovední mrhajú na propagandistické akcie. V najvážnejších prípadoch by stačilo investovať možno menej, než bývalý premiér Robert Fico nesystematicky vrazil do jediného futbalového ihriska.
Už zajtra pritom môže byť neskoro. Týka sa to aj Hodžovho rodného domu v turčianskej dedinke Rakša, toho, v ktorom vyrastala Božena Slančíková-Timrava v Polichne, či bratislavského domu Janka Jesenského. Tie všetky chátrajú a pohľad na miesta, kam by sme mohli vodiť školákov i turistov, je žalostný.

Woda živá:

„Národowé jiní majú ústawy, akadémie w nichžto práwě osobitně o wzdělaní, oswícení, polepšení těch národů se pracuje. Náš národ jich nemá, jeho řeč se nikde nebrousí, nespůsobuje tak, aby byla mu žlabem, po němž by se woda živá, ze studnice wyššího žiwota, roztekala.“ Takto hovoril pred vyše 160 rokmi Michal Miloslav Hodža. Jeho spis na obranu slovenčiny z roku 1847 znie síce dnes dosť krkolomne, šlo však o úplné začiatky formovania nášho jazyka. A navyše tu Hodža nechtiac siahol po obraze, ktorý je nanajvýš aktuálny aj v 21. storočí. Keď hovoril o „žlabe“, po ktorom by sa roztekala „woda živá“, nemohol tušiť, že jeho rodný dom bude raz mať problémy zďaleka nielen so žľabom.
Hodžov rodný domček, bývalý mlynársky dom, okolo ktorého obtekala riečka poháňajúca koleso, stojí v malej turčianskej obci Rakša. Dnes sa v ňom nachádza expozícia zo života tohto evanjelického farára, buditeľa, básnika a člena trojice Štúr - Hurban - Hodža. Na to, že sa tu narodil jeden z najvýznamnejších národných buditeľov, upozorňuje pamätná tabuľa. Tú však osadili už v roku 1911 ešte za Rakúsko--Uhorska pri príležitosti jeho nedožitých stých narodenín. Prešlo ďalšie storočie a v štáte, ktorý sa hrdo nazýva Slovenská republika a hlási sa k odkazu predkov, je otázne, či sa budú môcť oslavy okrúhleho výročia v septembri v Rakši vôbec opakovať.
Stavba roky chátra a po tom, ako necitlivo odstránili v interiéri nosnú priečku, hrozí, že zostávajúce zatečené steny s opadanou omietkou už povalu neudržia. Opravy sú nevyhnutné zvnútra aj zvonku. Dom po poslednej rekonštrukcii stratil pôvodný historický ráz, kedy však príde na rad nová, je vo hviezdach. Pri tomto stave si nemožno nespomenúť na plamenné reči bývalého premiéra Fica, ktorý sa z tribún rozohňoval práve nad našimi dejateľmi a Hodžom - teda tým istým Hodžom, ktorého rodný dom sa nachádza v katastrofálnom stave...
Možnosti malej dedinky s 240 dušami sú podľa starostky Anny Ursínyovej obmedzené. Stav domu je taký zlý, že miestni vyjadrili obavy, či dokáže plniť svoju funkciu a či sa v chátrajúcej stavbe budú môcť konať plánované oslavy. Situáciu dokresľuje aj tragikomický fakt, že Žilinský samosprávny kraj vyhlásil rok 2011 za rok M. M. Hodžu a pripravil reprezentačné plagáty.
Na pomoc rodáci vyzývajú nielen obyvateľov Turca, ale celého Slovenska. O zmenu sa snaží Hodžov potomok Igor Hodža. Tento železničný výpravca a miestny poslanec v Rakši je súčasne predsedom združenia Odkaz Michala Miloslava Hodžu, ktoré založili na záchranu jeho rodného domu. „Podarilo sa nám ho získať od evanjelickej cirkvi, ktorá bola jeho vlastníkom, avšak na opravu nemala prostriedky,“ hovorí potomok známeho štúrovca. „Naším najdôležitejším cieľom je momentálne pripraviť budovu na dvojstoročné oslavy Hodžovho narodenia. Dúfame, že sa nám to podarí, pripravený už máme aj program osláv. Z dlhodobého hľadiska potrebujeme získať na opravu nehnuteľnosti podľa predbežného odhadu asi 150-tisíc eur,“ dodáva. Peniaze chcú zháňať od štátu aj verejnou zbierkou.

Pokojík:

Takmer identickú situáciu poznajú aj v Polichne. V polozabudnutej dedinke so 140 ľuďmi v Lučeneckom okrese stojí aj evanjelická fara - rodisko našej spisovateľky Boženy Slančíkovej-Timravy. Narodila sa do rodiny farára Slančíka pred pol druha storočím a prakticky ako samouk dokázala písať poviedky, ktoré kvalitou tromfli aj dielo nejedného vzdelaného pána národovca. V malom domčeku prežila detstvo i mladosť, vznikli tu aj jej prvé literárne diela, v ktorých prenikala pod obal vidieckej idylky a na rozdiel od sentimentálnych súčasníkov verne a ironicky opisovala zaostalosť ľudí aj bezduché národovectvo. Rohovú izbičku, kde bývala so sestrou, volali „pokojík“ a neďaleký miestny prameň jej aj dal meno, ako sama po rokoch spomínala: „Za pseudonym vzala som si názov jednej studne v polichnianskom chotári, ktorá bola vo veľkej úcte, pretože v nej nikdy nechybela voda.“
Dnes by v „pokojíku“ neprežila asi ani tvrdá nátura. Odkedy tu zomrel posledný farár v roku 1983, je fara neobývaná a celý dom je v zlom stave. Pamätnú expozíciu tu zriadili pred pár rokmi a v izbách vidieť snahu, ale aj nedostatok financií. Steny sú prevlhnuté od neďalekého potoka, obtiahnuté čiernou hnilobou a vo farskej záhrade len občas vypomôžu nezamestnaní v rámci verejnoprospešných prác. Najurgentnejšiu pomoc vyžaduje strecha. „Tú treba dať do poriadku najskôr. Nevieme, v akom stave je krov, ale aspoň na tú strechu potrebujeme odhadom 25-tisíc eur,“ počíta nahlas správca budovy a súčasne starosta Polichna Pavel Kyseľ. Na ministerstvo kultúry píšu každý rok a veria, že možno raz príde konečne kladná odpoveď... Samotná budova fary je unikátna, pochádza z roku 1827 a je aj vyhlásená za kultúrnu pamiatku, ale, ako podotýka Kyseľ, štát sa k nej správa macošsky. „Sami si neporadíme, o finančné prostriedky opakovane žiadame štátne orgány.“
Timravin rodný dom je majetkom evanjelickej cirkvi. Expozícia zo života nenáročnej a zaujímavej spisovateľky by bola pozitívom zvlášť v chudobnom regióne, ktorý by turistom mohol ponúknuť v okolí aj ďalšie destinácie, veď napríklad neďaleko stoja romantické zrúcaniny gotického hradu Divín.

Paradoxy:

Keďže v Polichne okrem označenia domu za kultúrnu pamiatku štát inak ani nepohol prstom, usilujú sa aj tu o založenie združenia a záchranu vlastnými silami. To nie je ľahké bez politických konexií v Bratislave v štáte, kde systém reálnej podpory kultúry chýba. Často navyše nejde len o samotné budovy: v rodných domoch po celom Slovensku sa nachádzajú vzácne historické predmety, písomné originály a raritné veci zo života predkov. Nie je to zďaleka len starodávne spisovateľské náčinie, písacie stroje, kalamáre a knižnice, ktoré podliehajú skaze dvojnásobne rýchlejšie v nevhodných podmienkach, v zatečených, neprekúrených a hnijúcich budovách.
Príklady nájdeme nielen v dedinkách, ale aj v hlavnom meste. V Bratislave roky žil a tvoril jeden z našich najväčších spisovateľov 20. storočia Janko Jesenský a v dome na Somolického ulici sa nachádza jeho múzeum. Zriadili ho krátko po umelcovej smrti v roku 1948 ako vôbec prvé literárne múzeum na Slovensku a prvou sprievodkyňou tu bola jeho manželka Anna Jesenská, ktorá v byte ďalej bývala. V ich pôvodnej spálni neskôr zriadili aj expozíciu k dielu a životu Jesenského blízkeho priateľa, spisovateľa Jozefa Gregora--Tajovského a jeho manželky Hany Gregorovej.
Dnes má dom dosť ďaleko od funkčnej expozície, ktorá by predstavovala život tohto umelca, nekolaborujúceho so žiadnou politickou mocou a celý život presadzujúceho humánne a demokratické hodnoty od čias maďarizácie po odboj počas vojny. Jesenského unikátna knižnica, staromódne pohovky, kreslá, ruský samovar a koberce potrebujú starostlivosť už na prvý pohľad. Roky sa tu viditeľne neinvestovalo do opráv, na schodoch leží opadaná omietka a prakticky sem už takmer nechodia ani deti v rámci školských exkurzií.
Múzeum Janka Jesenského patrí pod Múzeum mesta Bratislavy a jeho riaditeľ Peter Hyross hovorí: „Naším veľkým záujmom je v budúcnosti ho rekonštruovať. Bežné údržbové opravy sa snažíme vykonávať zo svojho rozpočtu, naše múzeum však samo na rozsiahlu rekonštrukciu nebude mať peniaze, bude to preto závisieť aj od dohody s naším zriaďovateľom, hlavným mestom SR Bratislavou. Zaniknúť rozhodne nemôže, má v sebe silný potenciál a nemôžeme predsa zabudnúť na nadšenie a odkaz minulých generácií ani na želanie rodiny Jesenských, ktorá vlastne prišla s iniciatívou založenia múzea.“

Dobruo slovo i skutek dobrí:

Okrem havarijných situácií máme aj svetlé prípady, napríklad rodný dom Pavla Dobšinského v Slavošovciach bol vo vážnom stave, po uzatvorení a rekonštrukcii však opäť slúži verejnosti a predstavuje expozíciu zo života spisovateľa, ktorý nám zachoval jedinečné ľudové rozprávky. Záchrany sa dočkal aj rodný dom herca Jozefa Kronera v kysuckom Staškove. Po rokoch chátrania, zanedbávania a rôznych peripetiách ho začali minulý rok opravovať, zhodili starý krov i strechu. Maličký železničiarsky domček, kde sa kedysi narodil človek, ktorý nám priniesol Oscara, dostal šancu na záchranu. Keďže obecný rozpočet stačil len na kúpu objektu s pozemkom, aj tu spustili zbierku.
Táto forma občianskej angažovanosti a zakladanie združení upozorňujúcich na dezolátny stav pamiatok, na ktoré štát kašle, sa zdá ako jediná cesta. Ani najoduševnenejšia snaha sa však nezaobíde bez financií najmä tam, kde treba urýchlené rekonštrukčné a reštaurátorské práce. Hodža kedysi v jednej svojej reči zdôrazňoval, aké je dôležité „dobruo slovo“, ale že potrebujeme aj reálny čin. „A načo nám je to? Abi sa dobruo slovo stalo skutkom dobrím; ináčej buďe prázdno slovo.“ Nájde sa dnes reálna pomoc, kým nebude neskoro?