Sľuby sa sľubujú...

Ako plní svoj volebný program najsilnejšia koaličná strana?

02.10.2009

Najlacnejšie veci na svete sú sľuby - hovorievajú Gruzínci. Tým sa zrejme riadia aj naši politici. Pred voľbami toho nasľubujú voličom neúrekom, no aká je realita? Pozreli sme sa na tri roky starý dokument, volebný program strany Smer-SD.

Zvýšiť i znížiť dane:

Smer sa hneď na začiatku svojho programu venuje daniam. Dalo by sa preto očakávať, že aj to mala byť jeho priorita v tomto volebnom období. Strana podľa dokumentu chcela „zaviesť samostatnú vyššiu sadzbu dane z príjmu vo výške približne 25 percent na prirodzené monopoly, dominantné podniky, finančné a bankové inštitúcie“. Smer takúto daň nezaviedol. Či sľubované opatrenie mieni ešte stihnúť presadiť do konca volebného obdobia, sme sa od straníckej hovorkyne Kataríny Kližanovej-Rýsovej nedozvedeli. Na naše otázky ohľadom plnenia volebného programu neodpovedala.
Ďalším zo sľubov ficovcov bolo „pri dani z príjmov fyzických osôb zaviesť progresívne zdaňovanie, ktorého výsledkom bude zníženie daní pre ľudí s nízkymi a priemernými príjmami, respektíve pre strednú vrstvu, a zvýšenie pre ľudí s vysoko nadštandardnými príjmami“. Slovensko má dodnes rovnú daň. Akurát sa zrušilo nezdaniteľné minimum pre ľudí s vyššími zárobkami. Nič to však nemení na tom, že či zarábate mesačne 2 500, alebo 250-tisíc eur, daň sa vám zvýšila rovnako. Najbohatší teda ani zďaleka neodvádzajú najvyššie dane! Toto opatrenie najciteľnejšie zasiahlo strednú vrstvu.
Smer tiež sľuboval, že „predloží návrh na dve sadzby dane z pridanej hodnoty, nižšiu na vybrané základné potraviny, vybrané lieky, energie, zdravotnícke a sociálne tovary a služby, ktoré sú potrebné na zabezpečenie základnej zdravotnej starostlivosti, ďalej v súlade s pravidlami EÚ na tovary a služby na podporu vzdelania, školstva, vedy a výskumu, ako aj informatizácie domácností, a to vrátane spôsobu pre zabezpečenie premietnutia týchto znížení na spotrebiteľa“. Tento sľub ficovci naplnili len doslova symbolicky, od januára 2007 klesla daňová sadzba na lieky na desať percent. Mimochodom, v tom istom čase sa pri 268 liekoch zvýšili doplatky. Znížila sa aj sadzba DPH na knihy, no na ich cenách sa to vo všeobecnosti neodrazilo. Kto však veril v nižšiu sadzbu na potraviny či energie, zjavne čaká zbytočne.
Rovnako ako ten, kto uveril sľubu o zníženej sadzbe DPH na poskytovanie internetu.

Na polovicu:

Inštitút pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO), ktorý začiatkom leta hodnotil úroveň plnenia sľubov vládnych strán, konštatoval, že „po troch rokoch vládnutia plnia koaličné strany svoje volebné sľuby v hospodárskej politike na polovicu. Z 20 hlavných pred- i povolebných sľubov splnila úplne šesť a skôr plní ďalšie tri. Patrí tam zastavenie privatizácie, zastavenie rastu cien plynu či elektriny a budovanie sebestačnosti vo výrobe elektrickej energie“.
Za nesplnené považujú analytici najmä reči o zlepšovaní podnikateľského prostredia, zvýšenie efektívnosti fungovania štátnych podnikov či zníženie spotrebnej dane na motorové palivá. Posledný záväzok Smer síce nemal exaktne pomenovaný vo volebnom programe, no jeho predstavitelia ho radi spomínali. „Nová vládna koalícia, ktorá vznikne po voľbách, musí zníženie spotrebnej dane dostať čo najrýchlejšie do NR SR,“ dušoval sa Robert Fico v máji 2006.

Bez poplatkov:

Okamžité zrušenie dvadsať- a päťdesiatkorunových poplatkov v ambulanciách a nemocniciach je sľub, ktorý Fico a spol. splnili na sto percent. Podarilo sa im tiež zastaviť privatizáciu v zdravotníctve. Horšie je to však s plnením ostatných sľubov v tomto rezorte. „Smer-SD podporí rozvoj nepovinného zdravotného pripoistenia na zabezpečenie prístupu občanov k nadštandardnej zdravotnej starostlivosti,“ hlásala strana pred voľbami. Realita je taká, že nepovinné poistenie tu stále nemáme. Rovnako ako ani sľubovaný spoločný fond zdravotných poisťovní na financovanie zvlášť náročných výkonov, ako sú transplantácie, operácie srdca či onkologická liečba.
Smer vo svojom volebnom programe hovoril aj o rozdieloch medzi jednotlivými regiónmi či o nespravodlivosti, keď 70 percent pracujúcich zarába menej, ako je priemerná mzda. Realita je taká, že počet ľudí, ktorí by sa dostali nad hranicu priemernej mzdy, nestúpa. A rozdiel medzi platmi v najbohatšom Bratislavskom a najchudobnejšom Prešovskom kraji je porovnateľný s vládou Mikuláša Dzurindu.
Smer zvýšil príspevok pri narodení prvého dieťaťa, tak ako sľuboval. Horšie je to so sľubom „presadzovať, aby do roku 2010 výška rodičovského príspevku dosiahla úroveň minimálnej mzdy“. Príspevok síce rástol, no aj minimálna mzda a ich pomer ostáva porovnateľný, ako bol za Dzurindu - rodič nedostáva ani tri štvrtiny minimálnej mzdy.

Viac či menej peňazí:

Ak čítali program Smeru-SD pracovníci v školstve, museli sa potešiť. Strana sa totiž zaviazala „postupne dosiahnuť výdaje na školstvo vo výške 5 percent z hrubého domáceho produktu“. Realita? Podľa analýzy INEKO do školstva v tomto roku smeruje 2,9 percenta HDP, čo je menej ako za Dzurindu.
Smer sa tiež zaviazal nezvyšovať základné cestovné, udržať alebo dokonca zvýšiť rozsah zliav cestovného s cieľom „vytvoriť z osobnej železničnej dopravy lacnejšiu, atraktívnu alternatívu individuálnej dopravy“. Cestovné v osobnej doprave však naďalej rastie.

Právny štát:

Smer v kampani voličom sľuboval, že „vyvinie maximálne úsilie, aby nadobudol účinnosť zákon o preukazovaní pôvodu majetku, ktorý skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky spochybnila pred Ústavným súdom Slovenskej republiky; Slovensko životne potrebuje právny mechanizmus, na základe ktorého bude možné v civilnom konaní siahnuť na majetok osobám neschopným preukázať pôvod svojho bohatstva“. Výsledok poznáme. ÚS SR zákon odmietol a parlament nijaký iný neschválil, hoci opozícia vyjadrila viac ráz ochotu podporiť Smer pri jeho prijatí.
Ďalším záväzkom strany bolo presadzovať „prvotriednu starostlivosť o obete trestných činov, ktoré sa musia stať stredobodom záujmu celého trestného systému, a rozširovanie podmienok ich štátneho odškodňovania“. Skutočne sa podarilo novelizovať zákon tak, že sa rozšíril okruh poškodených osôb. Na druhej strane azda najvyššiu starostlivosť majú „obete“ médií, ktorým súdy priklepnú neraz mnohonásobne vyššie odškodné ako obetiam násilných činov.