Pochovaná zaživa

Troch Slovákov, ktorí hľadali na Morave skameneliny, zasypal piesok. Anna sa nevyhrabala

15.12.2006

Začínalo sa stmievať. „Poďme preč,“ navrhoval Rudo, „teraz už aj tak nič nenájdeme.“ Päťdesiatnička Anna však bola tvrdohlavá. Túžila nájsť veľkú mušľu. Prehováral ju aj syn Jaro. Zbytočne. Obaja už chceli odísť. Po celodennom kopaní toho mali po krk. Čakala ich ešte cesta domov, na Slovensko. Vtom si šestnásťročný Jaro všimol, ako sa zo svahu uvoľňujú kamienky. „Mami poď, začína sa to sypať!“ skríkol. „Poď preč, veď to na teba spadne!“ reval zúfalo. Neskoro. Zrazu sa uvoľnila celá stena a masa piesčitej pôdy začala zaživa pochovávať všetkých troch.

Šťastie v nešťastí: Po pár sekundách nastalo hrobové ticho. Bola prvá adventná nedeľa, krátko po štvrtej poobede a vo vinohradoch nad moravským Mikulovom nebolo ani živej duše. Jaro s Rudom sa rýchlo spamätali a inštinktívne sa začali vyhrabávať von. Zasypalo ich iba do pol pása, takže mohli hovoriť o veľkom šťastí. Ako prvému sa podarilo vyhrabať Rudovi. Keď sa vyslobodil spod pieskového zajatia, pomohol Jarovi. Horšie to bolo s Annou Panákovou, ktorá čupela v malom tuneli vyhĺbenom na dne takmer dvaapolmetrovej jamy. Zasypalo ju celú. Rudo ju však počul ešte chrčať. Nestrácal preto nádej. Hrabal smerom, odkiaľ vychádzali zvuky. K dispozícii mal iba malé geologické kladivko. To mu však teraz bolo nanič. Sypký piesok preto horúčkovito naberal holými rukami. Zatiaľ čo Rudo z jamy vyhadzoval hrsť po hrsti, Jaro utekal dole vinohradom ako zmyslov zbavený. Mal síce poranenú nohu, no v tom okamihu necítil žiadnu bolesť. V hlave mu vírila jediná myšlienka - privolať čím skôr pomoc a zachrániť mamu.

Smrteľné zovretie: Mal šťastie, v areáli bývalého JRD sa svietilo, inak by musel bežať ďalšie dva kilometre do mesta. Celý zakrvavený vletel do jednej zo stajní, kde našiel správcu žrebčína Lubomíra Hlavenku. Ten okamžite privolal pomoc - políciu aj záchranku. Hasiči z Mikulova vyrazili krátko pred piatou a už o pár minút stáli pod vinohradmi dve autá. Do akcie nasadili štyroch profesionálov a pomáhalo im ďalších dvadsať dobrovoľníkov. „Chlapec však bol v šoku a zmätene pobehoval hore- -dole. V tej tme nevedel presne nájsť miesto, kde kopali,“ povedal nám veliteľ zásahu Josef Jankovič. Prešla takmer polhodina, kým záchranári dorazili na miesto. „Hrabalo sa rukami, lopatami sa vyhadzovala iba zemina, čo oni predtým ručne vyhrabali. Kopať mohol iba jeden,“ vysvetľoval nám šéf zásahovej jednotky. Hasiči museli byť maximálne opatrní, lebo 2,5-metrový previs nad nimi sa mohol hocikedy zrútiť. Rebríkmi si preto podopreli stenu a v duchu sa modlili, aby sa zosuv pôdy nezopakoval. Annu vytiahli o 18.42. Privolaný lekár mohol skonštatovať už iba smrť.

Samovrahovia: Rudo H. si čupol a zapálil si cigaretu. Dolu pod terasovito upraveným svahom zurčal Mušlovský potok. Meno dostal podľa pradávnych mušličiek a ulít, ktoré sa tu hojne vyskytujú. Tento región totiž nie je iba domovom skvelých vín, ale v zemi sa tu nachádzajú aj milióny rokov staré skameneliny, ktoré sem lákajú rôznych dobrodruhov. Takých ako Rudo. Lubomír Hlavenka, ktorý tu prežil celý život, ich v okolí Mušlova pravidelne stretáva. Keď sa ho na nich spýtame, len nechápavo krúti hlavou: „Na vlastné oči som videl, čo sú tí ľudia schopní vyhrabať. Celé tunely! Cez polmetrovú dieru vlezú dovnútra a tam to podopiera len taký pilier, celý je iba z piesku a v priemere má tak 80 centimetrov! Stačí mi, keď tam strčím hlavu a pozriem sa. Nikdy v živote by som tam nevliezol celý! To je všetko o život! Okrem toho, polovica tých svahov je prehrnutých, lebo sú to terasy. Nevieme, čo je pôvodný terén a čo nahrnuté buldozérom. Úplné šialenstvo!“ Na chvíľu sa odmlčí a akoby sám seba sa opýta: „Čo vlastne s tými mušľami robia? Obchodujú s tým niekde na burze?“

Biznis: Dr. Pavel Uher z Katedry ložiskovej geológie Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave sa na organizovaní takýchto mineralogických búrz podieľa. Tvrdí, že vyčísliť cenu nejakej skameneliny je veľmi ťažké. „Je to vec ponuky a dopytu. Každý kus je iný. Rozhoduje to, či je úplný a ako je zacho vaný. Na takýchto burzách neexistujú katalógy s cenami ako, povedzme, pri filatelii.“ Sám však priznal, že pre niektorých je to naozaj celkom dobrý biznis. „Zberatelia sú rôzni. Pre mnohých je to koníček, ktorému obetujú všetok voľný čas. Majú obrovské zbierky a minerály alebo fosílie si navzájom vymieňajú. Bohužiaľ, v poslednom období pribúda tých, ktorí to vnímajú iba ako dobrý kšeft.“ Obchod s minerálmi a skamenelinami je podľa jeho slov oveľa viac rozšírený v susednom Česku, kde niektorí „tiežgeológovia“ doslova rabujú náleziská vltavínu, ktorému ezoterici pripisujú čarovnú moc. Zberateľ skamenelín Roman Arpáš z Prievidze nám povedal, že mušle do priemeru 5 - 7 centimetrov nemajú takmer žiadnu hodnotu a na burze sa dajú kúpiť za pár korún. Ak chce človek zarobiť povedzme tisícku, tak musí doniesť aspoň 30-centimetrovú mušľu. Stojí tá cena za život? Dobrodruhovia: Jedna z takýchto búrz sa v Bratislave uskutočnila 2. decembra. Deň pred tým, ako sa pri Mikulove stala spomínaná tragédia. Podľa našich informácií sa na nej zúčastnil aj Rudolf H. V dedine pri Trnave, odkiaľ pochádza, má povesť tak trochu čudáka. „Sem do šenku on nechodí, aj keď býva toť oproti,“ povedali nám miestni. „On je furt kdesi vonku. Má takú tú hľadačku kovov. Poznáte to, nie?“ prezradí nám jeden štamgast. Načo by mu však bola pri hľadaní skamenelín hľadačka kovov? „Viete, na hľadanie granátov a takých vecí.“ Jedným slovom, Rudo je v ich očiach dobrodruh. Podobného naturelu bola aj Anna Panáková, s ktorou sa zoznámil v práci. Spolu začali hľadať mušle a na výlety brávali aj deti, ktoré mali z kopania veľký zážitok. Takto spájali príjemné s užitočným. Pre Annu, vdovu s tromi ratolesťami, bola dobrá každá korunka, ktorou si mohla prilepšiť. Utiahnuť celú domácnosť z polovičného invalidného dôchodku bolo takmer nemožné. No Anna to vždy akosi zvládala. Ako nám povedali jej susedia, žila iba pre svoje deti.

Bez povolenia: Lokalita pri Mikulove, kde Rudo s Annou hľadali mušle, bola objavená pred viac ako tridsiatimi rokmi. V posledných rokoch tu kopal Dr. Kroupa z Moravského zemského múzea. Na svoj výskum však nemal dostatok peňazí. „Za normálych okolností sa vrchná časť horniny odkryje bagrom a až potom sa kope,“ povedal nám jeden miestny geológ, ktorý tu tiež pred časom načierno kopal. „Keďže na tom mieste boli viaceré šikmé zlomy, zle to držalo. To nie je ako železobetónová konštrukcia, pri ktorej sa dá presne vypočítať statika. Stačí, ak to nasiakne vodou a už sa to správa úplne nevypočítateľne. Pred niekoľkými týždňami tu bol ešte taký pieskový stĺpik, ktorý to držal,“ vysvetľuje nám ukazujúc prstom do stredu jamy. „Oni to podkopali, a preto to spadlo. Vlastne tu nemali vôbec čo hľadať, vidíte, toto tu bola kovová zábrana, ktorú dali nabok. Určite nemali ani povolenie od CHKO Pálava.“ Jeho predpoklad bol správny. Ako sme sa dozvedeli od Dr. Jiřího Matušku, vedúceho správy Chránenej krajinnej oblasti Pálava, Rudo s Annou povolenie naozaj nemali. Bez ich súhlasu kopali iba pár metrov od prírodnej pamiatky Kienberg, v ktorej boli objavené fosílie viac ako troch stoviek rôznych prehistorických živočíchov. Na nálezisku pri Mikulove boli aj týždeň pred tragédiou. Už vtedy padol Anne na hlavu kus zeminy. Bolo to azda varovanie? Impulzívna žena, prekypujúca vždy dobrou náladou, to však nebrala vážne. Do Mikulova sa vybrala znovu. Ďalší víkend sa jej stal osudným. Vytúženú veľkú mušľu nenašla, zato smrť si našla ju. Po vdove zostali tri siroty a Rudo má teraz opletačky s políciou, ktorá celý prípad vyšetruje. Ak sa nezistí konkrétne zavinenie niektorej z osôb, čo je veľmi pravdepodobné, bude celý prípad odložený. Rudo zaplatí iba pokutu. Pocit viny ho však bude zožierať do konca života. Stálo tých zopár mušličiek vôbec za to?