Aké slovenské! Podozrenie zo šafárenia v Bojniciach štát zmietol zo stola

Vyšetrovateľ aj prokurátor odmietli zaoberať sa podozrením, že na Bojnickom zámku sa čudne šafári. Riaditeľ ich presvedčil, že je všetko v poriadku.

Stalo sa to, čoho sa kontrolórka Slovenského národného múzea (SNM) obávala a prečo sa vlani v lete obrátila na Generálnu prokuratúru. Z pozície štátnej zamestnankyne, ktorá pri výkone svojej činnosti dospela k podozreniu, že v Múzeu Bojnice, ktoré spadá pod našu najväčšiu kultúrnu inštitúciu, sa zvláštne nakladá s finančnými prostriedkami, podala trestné oznámenie.

Dôvodom bola skutočnosť, že závermi finančnej kontroly z jari minulého roka sa kompetentní v SNM a neskôr i na ministerstve kultúry odmietli seriózne zaoberať. Namiesto toho, aby riadne preverili jej zistenia, hľadali všakovaké dôvody, ako všetko zamiesť pod koberec.

Neostávalo jej preto iné, než požiadať o preverenie Generálnu prokuratúru. Doniesla tam celý spis z kontroly - zdá sa však, že zbytočne. Orgány, od ktorých sa akosi logicky očakáva, že pri takýchto podozreniach venujú naštudovaniu prípadu skutočne dostatok času, sa závermi kontrolórky jednoducho odmietli zaoberať. Nebol vraj na to dôvod.

Boli rýchli

Z dokumentov, ktoré máme k dispozícii, vyplýva, že na rozhodnutí prievidzskej polície, ako i tamojšej prokuratúry, kde sa prípad napokon presunul, mal značný podiel samotný riaditeľ Múzea Bojnice Ján Papco, teda človek, ktorý nesie hlavnú zodpovednosť za dianie na zámku. Pri ňom jedinom totiž vyšetrovateľ Filip Štancel usúdil, že ho vypočuje k veci, a nechal si od neho všetko vysvetliť.

A Jánovi Papcovi, sťaby zdatnému rečníkovi, sa to podarilo. Prievidzskému kriminalistovi po debate s ním bolo razom jasné, že v múzeu sa nič nekalé nedeje. Rozsiahly spis preto pekne zbalil, priložil k nemu svoje uznesenie, že prípadom sa odmieta zaoberať, a poslal to všetko prokurátorovi, ktorý sa s týmto postupom stotožnil.

V tejto súvislosti stojí za zmienku rýchlosť, s akou sa dokázali zorientovať v problematike verejných obstarávaní, vystavovania faktúr či reštaurovania, čiže v oblastiach, ktorých sa trestné oznámenie týkalo. Stačil im na to zhruba mesiac.

A vôbec na to nepotrebovali kadejakých znalcov na dane, účtovníctvo či, nedajbože, obnovu zbierkových predmetov. Policajný hovorca Pavol Kudlička nám ozrejmil, že „k okolnostiam uvádzaným v trestnom oznámení nebolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie… Keďže ani nebolo začaté trestné stíhanie, znalci do konania ani nemohli byť pribratí“.

Čítajte viac:

Pochybné míňanie na zámku v Bojniciach má na stole prokuratúra

Kšefty za státisíce

Podozrenia vyplývajúce z finančnej kontroly boli pritom závažné. V našom týždenníku sme sa im venovali už minulý rok. V krátkosti pripomeňme, že išlo o státisícové zákazky pre firmy, ktoré sa nedali na uvádzaných adresách svojich sídiel ani nájsť. Vo verejnom obstarávaní boli úspešné napriek tomu, že nespĺňali potrebné podmienky.

Navyše si fakturovali činnosti, nad ktorými zostával rozum stáť. Napríklad za hodinu búracích prác, ktoré mal vykonávať jediný robotník, to malo byť 170 eur!

Firmy patrili reštaurátorovi Albínovi Okšovi, ktorému sa na Bojnickom zámku mimoriadne darilo aj v pozícii živnostníka. Len v rokoch 2010 až 2014 uzavrel s tamojším múzeom zmluvy za viac ako 400-tisíc eur.

Pochybnosti ohľadom jeho pôsobenia vyvoláva najmä veľkolepá akcia okolo záchrany nadrozmerného historického lustra. Vedenie múzea mu ho dalo zhruba pred piatimi rokmi zreštaurovať za vyše 70-tisíc eur! Aby však luster bolo kde zavesiť, dali za viac ako 212-tisíc eur zmodernizovať najväčšiu miestnosť na zámku, takzvanú Huňadyho sálu. Opäť živnostníkovi Okšovi.

Zametanie

Práve tomu sa venuje značná časť správy z finančnej kontroly, ktorú vlani vypracovala zamestnankyňa SNM Daniela Nehezová. Lenže s jej výsledkami sa kompetentní nevedeli stotožniť.

V istom okamihu to začalo vyzerať, že by všetky podozrenia najradšej zamietli pod koberec. Vrcholom bolo počínanie pracovníkov ministerstva kultúry, ktorých o pomoc pri riešení tejto zamotanej situácie požiadal generálny riaditeľ SNM Viktor Jasaň. Tí si na dianie v Bojniciach posvietili skutočne svojsky.

V mene kontrolórky Nehezovej vypracovali akýsi dodatok, ktorý mal z jej pôvodnej správy urobiť obyčajný zdrap papiera. Na základe predmetného dodatku mali byť z dokumentu vypustené všetky problematické časti.

Drzosť ministerských úradníkov zašla tak ďaleko, že v dodatku mala kontrolórka sama zo seba urobiť hlupaňu, ktorá po štyridsiatich rokoch výkonu svojej práce vlastne ani netuší, čo je oprávnená kontrolovať!

„To som odmietla podpísať. Vyvíjali na mňa nátlak, dokonca mi vulgárne vynadali, len aby sa všetko ututlalo. Nemala som preto inú možnosť, ako ísť na Generálnu prokuratúru,“ verejne pred pár dňami prehovorila Daniela Nehezová.

Okrem trestného oznámenia podala na prokuratúre podnet, aby spis nebol zaslaný na prešetrenie do Prievidze, kde by podľa nej mohlo dôjsť k ovplyvňovaniu vyšetrovania riaditeľom Múzea Bojnice Jánom Papcom. Blízki niekoľkých jeho podriadených totiž pracujú na tamojšej polícii. No nestalo sa.

Celý niekoľkostostranový dokument z kontroly skončil práve v Prievidzi a ako to dopadlo, sme už povedali. „Je zarážajúce, že uznesenie o odmietnutí veci zo strany polície som ja ako oznamovateľka dostala poštou 12. februára tohto roka, pričom vyšetrovateľ rozhodol už 13. januára. Mám pritom potvrdené, že pán riaditeľ z Bojníc už pár dní po rozhodnutí vyšetrovateľa po zámku rozprával, že na polícii je všetko v poriadku. Ako je to možné?“ pýta sa Daniela Nehezová.

Čítajte viac:

Čudné šafárenie v Bojnickom zámku: Zákazky dostávajú firmy bez sídel

Porušili predpisy?

Je zarážajúce, ako sa polícia a prokuratúra s odmietnutím prípadu ponáhľali. Odborníci v oblasti umenia a histórie pritom upozorňujú, že možné kšefty Múzea Bojnice so živnostníkom Okšom sú jedna vec, druhá je postup v súvislosti s reštaurovaním lustra.

Je totiž viac ako pravdepodobné, že Múzeum Bojnice niekoľkokrát porušilo úradné nariadenia vychádzajúce zo zákona, nerešpektovalo ich a konalo nad rámec kompetencií. Nadrozmerné svietidlo nebolo po-dľa všetkého vyše pol storočia zaevidované ako zbierkový predmet Múzea Bojnice. Ležalo nepovšimnuté na povale zámku, kde naň padal prach a holubí trus.

Takéto nevhodné „depozitovanie“ artefaktu sa určite nedá pokladať za zabezpečenie náležitej ochrany pred znehodnotením. Luster ani pred zadaním na reštaurovanie neposudzovala odborná komisia, a teda nebolo vykonané jeho zaevidovanie.

K Albínovi Okšovi tak v roku 2011 putoval bez evidenčného a prírastkového čísla - v tom čase teda nebol zbierkovým predmetom múzea. De facto bol luster cudzí majetok, do ktorého múzeum investovalo finančné prostriedky - čo je neprípustné. Barokový skvost sa zbierkovým predmetom oficiálne stal až po jeho obnove, presne 11. júna 2013.

Až od tohto dátumu bolo teda Múzeum Bojnice oprávnené vynakladať prostriedky na jeho reštaurovanie. Aj laikovi iste v tejto súvislosti napadne, ako je vôbec možné, že luster sa toľko rokov nachádzal v zámku a nebol zbierkovým predmetom, a to napriek jeho nespornej historickej a umeleckej hodnote.

Mimochodom, práve tou sa dnes zámockí páni oháňajú pri obhajobe vysokej čiastky vynaloženej na jeho reštaurovanie. Nehovoriac o tom, že v Múzeu Bojnice s pamiatkovým predmetom narábali doslova trestuhodne a absolútne neprofesionálne.

Veď tento cenný umeleckohistorický artefakt sa roky nachádzal v nedôstojných podmienkach na špinavej povale. Takto vyzerá ochrana zbierkových predmetov v Slovenskom národnom múzeu?

Čítajte viac:

V Bojniciach strhli vzácny brečtan. Čo s tým má požiar Krásnej Hôrky?

Akcia luster

V súvislosti s nadrozmerným barokovým lustrom vyvoláva počínanie vedenia Múzea Bojnice veľa otáznikov. Neskorobarokový luster pochádza z kaštieľa v Tovarníkoch. Do Bojnického zámku ho previezli začiatkom päťdesiatych rokov v rámci delimitácie umeleckých predmetov. Odvtedy ležal celé desaťročia na povale zámku. Až v roku 2004 sa vedenie múzea rozhodlo oprášiť ho.

Hoci historický predmet oficiálne nezaradili do svojich zbierok, dali za 500-tisíc korún, teda asi 17-tisíc eur, vypracovať projekt na jeho reštaurovanie. Projekt však začali realizovať až o sedem rokov, keď vyhlásili súťaž na reštaurovanie lustra. Vyhral ju Albín Okša s cenou 70 860 eur.

Keďže práce mali prebiehať v Okšovej dielni v Prašiciach, Múzeum Bojnice s ním podpísalo zmluvu o výpožičke zbierkových predmetov na obdobie od 30. augusta 2011 do 31. decembra 2012. V decembri 2011 však podpísali v Bojniciach s Okšom ďalšiu zmluvu o výpožičke zbierkového predmetu od 8. decembra 2011 do 30. júna 2012.

Luster stále nie je evidovaný ako zbierkový predmet, de facto ide o cudzí majetok. Otázne tiež je, kedy bol v skutočnosti zapožičaný. Dňa 28. júna 2012 podpísalo vedenie Múzea Bojnice vrátane riaditeľa Jána Papca preberací protokol k obnovenému lustru. Súčasťou dokumentácie je záznam o reštaurovaní zbierkového predmetu, ktorým však luster stále nebol.

Na historický luster Albín Okša podľa oficiálnych informácií Múzea Bojnice okrem iného použil 360 gramov zlata v hodnote asi desaťtisíc eur. Hoci to podľa ceny vyzerá, že pozlátil plochu väčšiu ako 53 štvorcových metrov, po prepočítaní plochy gramážou použitého zlata ide len o necelé štyri štvorcové metre.

Z našich prepočtov teda vyplýva, že reštaurátor mohol len na tejto položke zarobiť vyše deväťtisíc eur. Cena najdrahšieho reštaurátorského zlata sa totiž pohybuje na úrovni dve eurá za gram.

Veľký okamih nastal 11. júna 2013, keď luster oficiálne zaevidovali ako zbierkový predmet. Jeho hodnotu po nákladnom reštaurovaní určili na 30-tisíc eur. O päť mesiacov podpísalo múzeum s Okšom zmluvu na modernizáciu Huňadyho sály. Cena diela je takmer 213-tisíc eur.

Súčasťou je elektrifikácia lustra v hodnote 5 600 eur. Vykonával ju Albín Okša, ktorý však na to nemá oprávnenie. Luster sa opäť prevážal do Prašíc, a to na základe zmluvy o výpožičke na obdobie od 23. januára 2014 do 30. júna 2014.

Súčasťou faktúr za modernizáciu Huňadyho sály je aj 25-tisíc eur, ktoré si reštaurátor vyúčtoval za montáž a kompletáž barokového lustra. Summa summarum Múzeum Bojnice zaplatilo Okšovi len za luster dokopy takmer 100-tisíc eur.