Adriana Mesochoritisová: Práve vtedy, keď sa ženy rozhodnú od tyrana odísť, hrozí im najväčšie nebezpečenstvo.

Aktivistka: „Mužskosť sa v našej spoločnosti stále vníma ako niečo, čo má vyšší status“

Ženy zažívajúce násilie spoločnosť často spochybňuje, pomocnú ruku im pri odchode nepodáva

Názor, že týraná žena mohla od muža dávno odísť je predsudok, ktorý svedčí o nepochopení toho, čo sa pri násilí deje. V skutočnosti sa ženy odísť snažia, no práve vtedy, keď tyran stráca kontrolu, ich čaká najvyššie riziko zabitia. A spoločnosť vtedy obeti pomocnú ruku nepodáva, práve naopak, často ju spochybňuje. O tom, čo je zdrojom násilia na ženách a ako sa na Slovensku proti nemu bojuje, hovorí členka Rady vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť a aktivistka združenia Možnosť voľby.

S ADRIANOU MESOCHORITISOVOU (42) sa rozprávala JULIÁNA BIELIKOVÁ.

Pred pár dňami padol rozsudok v kauze exposlanca Jánoša, ktorého obžalovali z týrania manželky. Sudca zdôvodňoval oslobodenie aj tým, že manželka údajne znášala úkoria celé roky, prečo vraj nekonala skôr. Prečo to ženy alebo obete tohto typu násilia neriešia, keď sa začne?

Naopak! Riešia ho opakovane a skúšajú množstvo stratégií, aby násilie prestalo. Takéto vyjadrenie svedčí o nepochopení toho, čo sa pri násilí deje. Na začiatku vzťahu, keď by ešte bolo ľahšie odísť, zneužívatelia obvykle nie sú násilní. Vo veľkom počte žien sa počiatky násilia viažu na narodenie dieťaťa. Nie náhodou. Ťažšie sa odchádza, keď máte deti. Ženy chcú kvôli nim udržať rodinu. Často sa im tiež muži vyhrážajú - ak odídeš, ublížim ti, zničím ťa, zoberiem ti deti. Okrem toho, za takouto otázkou sa skrýva predpoklad, že žena je zodpovedná za riešenie násilia. Nie je. Je to zneužívateľ. Otázka by skôr mala znieť: Kto berie na zodpovednosť zneužívateľa? Čo urobila spoločnosť na jej ochranu? Sú jej nápomocné inštitúcie, okolie? Má za čo žiť? Kam odísť? Z praxe vieme, že odchod jej často nič neuľahčuje. Ak nemá zaistené bezpečie pre seba a deti, môže ju odchod zo vzťahu ešte viac ohroziť.

Čo tým myslíte?

Výskumy ukazujú, že pokusy o odchod znamenajú veľké riziko zabitia alebo ťažkého ublíženia na zdraví. Rovnako je vysokorizikové obdobie po odchode. Je to spôsobené tým, že muž stráca moc a kontrolu nad ženou, ktorá je cieľom násilného správania. A keďže ich chce znova nadobudnúť, násilie vystupňuje. Preto nie je jednoduché len tak odísť. Spoločnosť musí zabezpečiť, aby odišiel násilník. Ak musí žena, tak treba urobiť všetko pre to, aby bol odchod bezpečný pre ňu i pre deti.

Predsudkov o domácom násilí je mnoho. Napríklad, že ženy si za to môžu samy, že muž bol iba rozčúlený či to, že je to v rodine a tam sa to má aj vyriešiť.

Áno, predsudkov je nesmierne veľa a doplácajú na to ženy žijúce v násilí a ich deti. Ak chceme násilie riešiť, musíme mať jasný postoj: násilie páchané na ženách je neospravedlniteľné a je to trestný čin ako každý iný. To, že sa odohráva v rodine, nesmie znamenať, že mu prikladáme menšiu váhu, že si ho zamieňame za nejaké partnerské hádky, ktoré si majú tí dvaja vyriešiť. Všetky predsudky majú jeden cieľ - obviniť ženu, že ona nejako spôsobila násilie, a tým zbaviť viny násilníkov. Ale za násilie predsa zodpovedá ten, kto ho pácha, nie ten, na kom sa pácha! Muži sa predsa môžu rozhodnúť, že nebudú násilie používať. Čo je to za argument, že muž bol rozčúlený? Kto z nás sa občas nerozčúli? To neznamená, že sa budem správať násilne k ľuďom okolo seba. Ak áno, tak za to musím niesť zodpovednosť.

Posunulo sa Slovensko za ostatných dvadsať rokov aspoň trochu vo vnímaní domáceho násilia?

Posun je v tom, že z násilia sa stala verejná téma. A taktiež si ho už mnoho ľudí spája s trestným činom. Podľa eurobarometra z roku 2016 si 67 percent ľudí na Slovensku myslí, že domáce násilie je „neprijateľné a vždy by malo byť trestané podľa zákona“. To je dobrý názorový vývoj. Horšie je to, čo sa deje v praxi. Myslenie mnohých ľudí sa stále neposunulo. Aby sme násilie dokázali riešiť, nestačí, že v niektorých inštitúciách máme zopár citlivých ľudí vzdelaných v tejto téme. Všetci, ktorí sa podieľajú na zabezpečovaní ochrany žien, musia vedieť správne a bez predsudkov reagovať. Musia mať o téme hĺbkové znalosti.

V ktorej inštitúcii je s tým najväčší problém? Je to polícia? Tá už niekoľkokrát zlyhala a výsledkom bola aj zavraždená žena.

Až príliš často zlyhávajú všetky inštitúcie. Ženy hovoria o nespokojnosti nielen s prácou polície, ale aj s úradmi práce, so súdmi, zdravotníckym personálom, s ľuďmi z odboru psychológie a psychiatrie. Keď čítate znalecké posudky, často je to na zaplakanie. Nechcem však obviňovať paušálne, iste sa nájdu svetlé výnimky. Ale, opakujem, to nemôžu byť výnimky.

Ako to docieliť?

Táto téma sa musí stať súčasťou vzdelávania už pri príprave na výkon povolania zodpovedných ľudí. A tých, ktorí sú už v praxi, dovzdelať. Mimovládne organizácie v tom urobili kus práce, ale stále to nestačí. Štát by mal viac podporovať ich prácu. A ďalšou otázkou systémového nastavenia je spolupráca jednotlivých inštitúcií. Ženy logicky potrebujú pomoc rôznych inštitúcií. Žiadna inštitúcia problém násilia nemôže riešiť samostatne.

Je násilie na ženách u nás naozaj taký vážny problém? V minulosti sme zachytili kampaň Každá piata žena. Ako vychádzajú štatistiky dnes?

Násilie páchané na ženách predstavuje na Slovensku stále vážny spoločenský problém, čo potvrdil okrem reprezentatívnych výskumov v rokoch 2004 a 2008 veľmi podrobný prieskum Agentúry Európskej únie pre základné práva v roku 2014. Zo žien, ktoré mali niekedy partnera, takmer každá štvrtá - bolo to 23 percent oslovených - zažila z jeho strany fyzické alebo sexuálne násilie. Ak by sme k tomu pridali psychické násilie, ktoré je vždy prítomné v násilných vzťahoch, podiel žien zasiahnutých násilím je ešte vyšší. Tento výskum bol podnetom pre mnohé európske krajiny, aby začali efektívnejšie konať a pristúpili k ratifikácii a následnej implementácii Istanbulského dohovoru.

Vieme, že týraní sú aj muži. Prečo teda stále hovoríme len o ženách?

Lebo sú násilím zasiahnuté nepomerne viac! Násilie páchané na ženách je preukázateľne najčastejšia forma diskriminácie žien, najčastejšia forma kriminality s najdevastujúcejšími následkami. Mnohé ženy zomierajú na dôsledky násilia, mnohé majú vážne zdravotné problémy po celý život. Ženy nezažívajú násilie len zo strany intímnych partnerov. Zažívajú násilie aj na verejnosti - od sexuálneho obťažovania až po znásilnenie. Myslím, že sa všetci zhodneme na tom, že ide o zásadný spoločenský problém, pri ktorom nemožno mlčať.

Odporcovia zdôrazňujú, že obviňovanie z násilia sa stalo nástrojom pri rozvodoch, ktorým chcú ženy získať deti do starostlivosti. Je to naozaj tak?

Násilie sa stalo nástrojom pri rozvodoch? Nech to konečne niekto doloží! Za tým je predstava, že keď ženy prídu na súd, všetci im hneď uveria, zneužívateľ bude potrestaný a žena bude žiť spokojne a šťastne. Takto to však nie je. Ženy sa často nevedia dovolať spravodlivosti. Aj ťažké formy násilia sa bagatelizujú, nehovoriac o psychickom násilí. Vieme dobre, čo to v našej krajine znamená, keď sa človek začne domáhať svojich práv súdnou cestou. A pre ženy v násilných vzťahoch je táto cesta zvlášť ťažká.

Spomínali sme Istanbulský dohovor. Ten je na Slovensku pod paľbou najmä konzervatívcov. Nedávno sme písali, že ho Andrej Danko označil za tému lesieb a gejov. Čím je taký „nebezpečný“, že stojí za toľko populizmu?

Jeho „nebezpečenstvo“ spočíva v tom, že by sme museli začať riešiť násilie páchané na ženách a vážne pristúpiť k otázkam rovnosti žien a mužov. Pretože tie s problémom priamo súvisia. Celý protiútok proti dohovoru je útokom na rodovú rovnosť a svojbytnosť žien. Konzervatívna časť spoločnosti nechce, aby boli ženy skutočne rovné, aby žili v rovnocenných vzťahoch. Chcú ich vidieť zatvorené doma a poslúchajúce mužov. Ten útok vychádza z nostalgie za akýmsi dávnym slovenským poriadkom, ktorého súčasťou je aj patriarchálny poriadok. Tieto postoje sú prepojené a prispievajú k celkovej radikalizácii spoločnosti.

O čom ten dohovor je a prečo sa volá Istanbulský?

Istanbulský preto, lebo ho v máji 2011 otvorili na podpísanie práve v Istanbule. Jeho cieľom je zjednotiť nielen legislatívu, ale aj potrebné opatrenia krajín Rady Európy a zabezpečiť tak ženám, dievčatám a skupinám ohrozeným násilím rovnakú úroveň ochrany v celej Európe. Je to najprepracovanejší návod na to, ako sa môžeme vyrovnať s násilím páchaným na ženách a s domácim násilím.

Po celom svete práve prebieha kampaň #metoo (Ja tiež), keď ženy dávajú najavo, že ich niekto obťažoval. Mnohí ľudia však vnímajú vystupovanie herečiek proti producentovi Harveymu Weinsteinovi ako nedôveryhodné, ako niečo, na čo tie ženy pristúpili s vidinou kariérneho postupu. Čo vy na to?

Vždy keď sa ženy ozvú a prinesú svoju priamu skúsenosť, príde protiúder a spochybňovanie. A to je výsledok toho, o čom hovoríme, teda rodových nerovností. Ženy nemajú v tejto spoločnosti rovnaké postavenie ako muži a cez túto optiku sa na ne aj nazerá. Mužom sa také spochybňovanie nedostáva, aspoň nie mužom fungujúcim podľa stereotypných predstáv, teda silným, tvrdým, racionálnym. Mužskosť sa vníma ako niečo, čo má vyšší status, byť mužom znamená byť v tejto spoločnosti viac. Byť „naozajstným“ mužom znamená vymedzovať sa proti ženám a iným mužom, napríklad citlivým či starostlivým. Všetci poznáme to spojenie „nebuď baba“. Americký aktivista Tony Porter, bojujúci proti násiliu na ženách, v jednom svojom príspevku hovorí: „Pýtal som sa chlapca, čo by sa stalo, ak by mu tréner povedal, že hrá ako dievča. Chlapec odpovedal: „To by ma zničilo.“ Povedal som si: Bože, ak by ho zničilo, keby ho nazvali dievčaťom, čo ho potom učíme o dievčatách?“

Čo sa s tým dá reálne urobiť? Vychovávať chlapcov tak, aby nebrali dievčatá ako menejcenné?

Dá sa to, nie však zo dňa na deň. Ide o dlhodobý proces. Ale nejde tu len o to, aby chlapci nepodceňovali dievčatá a ženy. Celá spoločnosť ich musí prestať podceňovať a odkazovať ich do nejakých druhoradých rolí. A tiež spoločnosť musí prestať tlačiť mužov do pozície tvrdých „lovcov žien“. Musíme nájsť cestu vzájomného rešpektu.

Vráťme sa ešte k násiliu. Čo vlastne môže na Slovensku urobiť žena, ku ktorej sa partner správa násilne?

Ak dospela k rozhodnutiu, že chce vyhľadať pomoc a podporu, môže sa obrátiť na špecializované mimovládne organizácie pracujúce v tejto oblasti. Potrebné informácie môže získať na bezplatnej národnej linke pre ženy zažívajúce násilie, ktorej číslo je 0800 212 212.

Vianočné tipy na darček