Karol: Táto vysoká pec je od Etelky vzdialená okolo desať kilometrov. Gróf a grófka tak zostali blízko seba aj po smrti.

Angličania ich zaradili do zoznamu svetových pamiatok, u nás sa o ne nestará nikto - alebo len kozy

Zabudnutá raketa skrytá v hustom lese. Príliš hrdzavá, aby ju mohli odpáliť, ale príliš zachovaná, aby sa nikto nepamätal, čo tu kedysi bolo. Takto dnes v Rákošskej Bani vyzerá jediný pozostatok kedysi veľkého banského komplexu.

Domov

Raketa v Rákošskej Bani

Súčasťou baní boli mechanické dielne na údržbu zariadení pre všetky závody Rimavsko-muránskej železiarskej spoločnosti na Slovensku. „V rokoch 1924 až 1925 tu opravovali banské vozíky i celé strojové zariadenia. Koncom 20. rokov minulého storočia ich prestavali, pribudli nové objekty - kováčska dielňa s tromi vyhňami a so šiestimi ohňami, vedľa strojovňa a v roku 1929 aj pec na liatie železa a neželezných kovov,“ rozpráva Jozef Kravec, ktorý 38 rokov pracoval v baníctve.

A tak vie upresniť, že vnútorný priemer pece bol pol metra a za hodinu dokázala vyrobiť 85 ton liatiny. Poviete si, že sú to zbytočné informácie, že je to deväťdesiatročná minulosť, ale ono to celkom tak nie je. „Keď som pripravovala návrh na zápis do zoznamu pamiatok, a to bolo v roku 1998, bola tu pec i tri veľmi pekné hrazdené stavby. O deväť rokov, teda v roku 2007, tu už bolo iba toto,“ hovorí kunsthistorička Edita Kušnierová a prstom ukáže na raketu v džungli. „Napriek tomu, že túto pec spolu s okolitými objektmi už v roku 1998 do Ústredného zoznamu pamiatkového fondu SR zapísali.“

Čo sa stalo? Miestni vedia všetko! Ešte stále potichu vám spomenú, že vraj tu kedysi vyrábali aj červenú ortuť do atómových hlavíc, hlasnejšie, že v Rákošbani už dávno mala byť kopa Nemcov, ktorí sa sem mali chodiť rekreovať do banských objektov prestavaných na penzión. To im hovorili, keď sa za Mečiara k objektom dostal vtedajší minister vnútra Gustáv Krajči, a počúvali to, aj keď objekty predal ďalej.

Nemci neprišli, zato zmizli všetky kovy a potom aj tehly, lebo neboli hocijaké, ale dvakrát pálené, také, ktoré netreba omietať a z akých staval svoje domce Baťa. A nič nezostalo ani zo železnice, ktorá z Rákošbane vozila rudu do Sirku vzdialeného asi štyri kilometre, kde boli ďalšie vysoké pece. Zostala iba tá raketa a nápis, že je „monitorovaná kamerovým systémom“. A dole v dedine čudná zóna s popraskaným betónom, čo bol kedysi tanečný pľac, preliačenina v zemi po kolkovej dráhe a pozoruhodná nádrž v strede toho všetkého s nápisom Jazvina 1925. V každom rohu má akési kovové sito, kde zrejme kedysi chladili sekt.

Lenže, aj keby ju opravili, dnes by si ten sekt už nemal kto chladiť. Nemci neprišli, pece vychladli a zmizli, ľudia zostali bez práce. Kto mohol, utiekol a tí zvyšní sa postarali o to, aby po jednej slovenskej pamiatke nezostala ani stopa. Nepomohla ani svätá Barbora a svätý Rúfus, patróni baníkov, ktorí sú zobrazení na stenách ranogotického kostola v Rákoši.

Na okraji civilizácie?

Keď si do internetu zadáte heslá Červeňany a pec, dočítate sa, že je to „na samom okraji civilizácie“. Zoltán Radnóty býva hneď vedľa, v jednom zo starých baníckych domov. Hovorí, že v posledných rokoch sem prichádza viac ľudí, ktorí sa na pec chcú pozrieť. „Čo ide z Teplého vrchu, to sem príde. Aj Česi, aj Nemci, raz sme tu mali dokonca plný autobus ľudí!“ Pozrú sa, nafotografujú ako Japonci a idú ďalej. Veď v Červeňanoch nie je ani krčma.

A vlastne nie sú ani Červeňany, lebo sa stali súčasťou obce Sirk. „Táto vysoká pec vyrábala v rokoch 1872 až 1903 ročne okolo dvoch ton surového železa. Za svoju existenciu vyprodukovala až 675,5 tisíca ton, z čoho do Rakúska vyviezli 10,7 tisíca ton a zvyšok predali na domácom trhu v Uhorsku. Ale v roku 1903, keď v krajine zúrila hospodárska kríza, výrobu zastavili a už neobnovili,“ hovorí Jozef Kravec. Zdá sa, že vie naozaj všetko. Aj to, že vedľa sú zvyšky druhej vysokej pece z roku 1874 na výrobu liatiny a že merala 10,12 metra. Ale ako to celé fungovalo, či to bolo prepojené a, ak áno, ako, to dnes ťažko povedať.

Kompletné záznamy nemajú ani v Štátnom banskom archíve v Banskej Štiavnici. Bol to však práve Jozef Kravec, kto pri vysokej peci nainštaloval jedinú tabuľu s informáciami o nej i o baníctve na Gemeri. Bez nároku za honorár, za vlastné. A bol to opäť on, kto ju dal vyčistiť, keď na nej už rástli kadejaké stromy a burina. „Asi je to môj celoživotný postoj k baníckej profesii,“ dodá. Je na dôchodku a rozhodol sa, že bude mapovať históriu baníctva pre geomontánnu turistiku. Fotografuje, hľadá v archívoch, vytvára internetové stránky, je autorom dokumentu o baníctve, hutníctve a železiarstve v Spišsko-gemerskom rudohorí, o starých baníckych modlitbách i o tom, ako sa banícke remeslo premietlo do výjavov v kostoloch. A občas vyberie peňaženku, aby zaplatil za to, čo pri pamiatke už dávno malo byť - informačnú tabuľu.

Etelka, dáma medzi rozvalinami

Osada Červeňany je možno „na konci civilizácie“, ale o Etelke a Karolovi to sotva môžeme tvrdiť. Nižná Slaná a Vlachovo. Kto bola Etelka? Manželka grófa Karola Andrássyho. Aj keď dnes platí, že podnikatelia pomenúvajú svoje jachty menami dcér, lebo dcéru na rozdiel od manželky človek nikdy nezaprie, vysokú pec v Nižnej Slanej pomenovali práve po pani grófke Etelke Szapáryovej. Tu sa, na rozdiel od vysokých pecí, ktoré sme spomínali doteraz, začína andrássyovská história Gemera. „Karol Andrássy bol majiteľom baní v Nižnej Slanej aj vo Vlachove. Vysokú pec vo Vlachove však už dostaval jeho syn Emanuel Andrássy a nazval ju po svojom otcovi - Karol,“ vysvetľuje Edita Kušnierová.

Takže aj Karol, aj Etelka majú svoje vysoké pece. „Po Emanuelovi zdedil majetky Gejza Andrássy, predal ich Rimamuránsko- šalgotarjánskej železiarskej spoločnosti, tá bane ani pece už nemodernizovala a Etelka v roku 1907 vyhasla.“ Etelka. Je to dáma aj dnes. Človek sa až čuduje, že aj vysoká pec môže byť taká krásna. „Samozrejme, že môže. Takto vyzerala industriálna architektúra na prelome 19. a 20. storočia. Keď sa napríklad pozeráte na pivovary z tých čias, ohúria vás svojou mimoriadnou výzdobou. Škoda len, že takých pamiatok máme čoraz menej,“ hovorí Edita Kušnierová. Stará dáma stojí medzi rozvalinami. Niekdajšie objekty závodu Siderit, ktoré v jej okolí ktosi dokonale „vypitval“, pobral, čo sa dalo, čoskoro popadajú. Aj ona dostala zabrať. Namiesto železnej rudy je plná starých zväzkov faktúr, ktoré vietor rozháňa po širokom okolí. Keby vás zaujímalo, čo stálo banské drevo a vŕtacie korunky v roku 1965 alebo rozbušky v roku 1959, žiaden problém.

Všetko nájdete v útrobách Etelky, ktorú postavili v roku 1868. Ak sa o ňu aj stará nezisková organizácia, tak to veľmi nevidno. „Tu bolo vodné koleso,“ ukazuje Jozef Kravec na budovu malej vodnej elektrárne z roku 1877 pri dolnej časti Etelky. „Mám aj výkresy, ako to tu vtedy vyzeralo. Dodávala energiu generátoru a elektrina slúžila na obsluhu pece aj na pohon dúchadiel.“ Ruina plná vody. „Túto budovu napodiv nevyhlásili za pamiatku, iba Etelku,“ konštatuje Edita Kušnierová. A vy pochopíte, že je celkom jedno, či niečo v tomto štáte za pamiatku vyhlásime, alebo nie. Padá jedno aj druhé. A ak sa nestane zázrak, skončia tak ako kaštieľ, ktorý stál kedysi neďaleko Etelky. „V prízemnom kaštieli s parkom žil Jozef Andrássy. Ten muž bol chorý, dvadsaťpäť rokov pripútaný na lôžko, starala sa o neho manželka Walburga Csákyová. Nemohol chodiť, zato k nemu chodila slávna budapeštianska operná speváčka Gabriela Déryová a spievala mu priamo pri lôžku. Keď v roku 1975 rozširovali závod Siderit, zmizol kaštieľ aj s parkom,“ hovorí Edita Kušnierová. Pozeráte sa na plochu zarastenú burinou, nedokážete si predstaviť, že tu kedysi stál kaštieľ a park. A v pozadí vidíte to, čo zostalo z Etelky.

Kozy nahradili štátnu starostlivosť

Karol je od Etelky vzdialený asi desať kilometrov. Andrássyovci tu dali postaviť ďalšiu vysokú pec, aby nemuseli rudu voziť z Vlachovskej Maše až do Nižnej Slanej. To, čo sa nám zdá blízko, bolo pre konské povozy príliš ďaleko. A dreva bolo v okolí naozaj dosť. Andrássyovci jednoducho vedeli, kde sa usídliť. A neboli by to oni, keby sa jedna z tunajších baní nevolala Július. Bol to brat Emanuela, ktorý vysokú pec dostaval a nazval po otcovi Karol. No a čo s Júliusom?

Najslávnejšiemu z Andrássyovcov prischla prezývka krásny obesenec. Za účasť v maďarskej revolúcii v rokoch meruôsmych bol odsúdený na trest smrti obesením v neprítomnosti! Krásny obesenec, baňa Július a vysoká pec Karol - ďalší dôkaz krásy industriálnej architektúry z roku 1870. „Vysokú pec naprojektovali na výšku 12 metrov a objem 28 štvorcových metrov. Dúchadlo poháňali dve vodné kolesá. Výkonnosť bola taká vysoká, že iba časť produkcie spracúvali v hámroch a zvyšok predávali ako surovinu. Napríklad v roku 1884 tu vyrobili 5 162 ton surového železa,“ rozpráva Jozef Kravec. Emanuelovi sa darilo, ale keď v roku 1891 zomrel a majetok zdedil Gejza Andrássy, mala to spočítané aj vysoká pec Karol. Gejza dal prednosť politickej kariére, stal sa ministrom vnútra, potom ministrom zahraničných vecí Uhorska a vysoká pec vo Vlachovskej Maši roku 1907 vychladla. „Pomáham, ako viem,“ hovorí muž, ktorý využíva objekty v okolí vysokej pece Karol. Lebo rovnako ako pri Etelke, aj tu je pamiatka iba Karol a zvyšné objekty nie. „Chovám kozy.“ Ako môžu pomôcť kozy pamiatke? Jednoducho. Zožerú všetko, čo na nej rastie. Aj brezy. Správajú sa ako kamzíky, vylezú hocikam. Štátnu starostlivosť nahradili kozy! A to sú obe vysoké pece Etelka aj Karol nielen oficiálne pamiatky na Slovensku, ale podľa toho, čo uvádza Mária Šarudyová z košického technického múzea, aj pamiatky zapísané vo svetovom zozname technických pamiatok, ktorý eviduje univerzita v britskom Sheffielde.

Zrejme aj preto, že pri stavbe oboch využili anglický patent. Mesto duchov: Železník. Navrchu kopca vás vítajú mŕtve objekty bývalej bane Ladislav. Ak vás nepresvedčí pohľad na budovu označenú nápisom Kino, potom pohľad na budovu pošty a telefónnu búdku s vybitými sklami pred ňou určite. Hneď za ňou je vchod do bane, ktorú zatvorili v roku 1959 a o pár rokov pozatvárali aj budovy navrchu kopca.

Nadšenci údajne ešte občas v kine premietajú filmy, ale aj tak je to mesto duchov. Ani o čosi nižšie banícka kolónia s domami, ku ktorým patril malý hospodársky dvor, sa nemá veľmi k svetu. Ľudí tu ešte nájdete, ale tanečný parket povyše nich už dávno nepočul hudbu a odkedy na budovu kolkárne padol strom, má to zrejme spočítané tiež. Banícka minulosť na Gemeri upadá do zabudnutia.

Domov