Prominentného predstaviteľa Tretej ríše Reinharda Heydricha (vľavo) pomohol odstrániť Jozef Gabčík (vpravo).

Atentát na Heydricha: Dvadsať sekúnd, ktoré vstúpili do dejín

Slovenský hrdina z atentátu na Reinharda Heydricha dostal zaslúžený pamätník. Oproti Čechom bol až dosiaľ náš vzťah k domácemu hrdinovi vlažný.

Je jedným z najznámejších Slovákov na svete. Jeho meno je späté s významnou udalosťou druhej svetovej vojny. Narodil sa v dedine Poluvsie pri Žiline v rodine gazdu. Dosiaľ sa u nás netešil pozornosti, akú by si zaslúžil. Jozef Gabčík, jeden z dvojice atentátnikov na nacistického kata Reinharda Heydricha, dostal tento víkend vlastný pamätník.

Jožko

„Bolo to pred viac ako dvoma rokmi, keď sme sa začali zaoberať myšlienkou vybudovať mu pamätník. V Prahe sme videli odhaľovanie pamätníka týmto hrdinom a u nás sme nemali nič,“ hovoria autori nápadu Peter Fajbík a Miro Bellan. Na pamätník vyhlásili zbierku, spočiatku bolo na účte päťsto eur. Napokon sa vďaka dobrovoľným darcom podarilo vyzbierať potrebných osemtisíc.

Gabčíkových rodákov vzali na vzdelávací zájazd do Lidíc a Prahy, kde v Chráme svätého Cyrila a Metoda parašutisti vzdorovali nacistickej prevahe do posledných chvíľ. Svojpomocne bagrovali a stavali, zakrátko vyrástla celá stavba.

„Pamätník sme chceli postaviť v blízkosti jeho rodného domu, aby sa naň Jožko mohol z podstavca dívať,“ hovoria. Podarilo sa - pamätník stojí oproti domu, kde sa budúci hrdina narodil ako najmladšie zo štyroch detí gazdovskej rodiny Ferdinanda a Márie Gabčíkovcov.

Návrat Jozefa Gabčíka do rodných končín poňali nadšenci aj symbolicky. „Keď sme pred odhalením dostali bustu zo zlievarne, prišlo nám ľúto, že by mal Jožko zostať navždy na jednom mieste, tak sme mu spravili výlet a s bustou sme pochodili po Rajeckej doline, po kraji, ktorý mal tak rád. Berieme ho ako priateľa.“

Riadne číslo

Na odhalení pamätníka sa zišlo niekoľko stoviek ľudí. Nechýbali hostia z Česka, historici aj príslušníci žilinského 5. pluku špeciálneho určenia, ktorý nesie meno Jozefa Gabčíka. Prišla takisto dvadsaťjedenročná Gabčíkova prapraneter Janka Tomčíková i deväťdesiatdvaročný odbojár Maximilián Tvrdý, ktorý bojoval v Slovenskom národnom povstaní s Gabčíkovým bratom.

„On spomínal na Jožka aj počas bojov v horách. Nezabudol povedať, že to jeho brat odstránil Heydricha,“ zaspomínal Tvrdý. Zaujímavé je, že po všetkých vážnych a prísnych potentátoch, akým na Slovensku odhaľujeme sochy, došlo konečne k zmene. Gabčíkova busta sa totiž usmieva...

Zdá sa, že jej autor, sochár Peter Repka, mimochodom tiež rodák z Poluvsia, trafil Jozefov ľudský rozmer. Ako sme sa dozvedeli, v rodine sa dodnes traduje, že „Jožko bol riadne číslo“. Hrával na trúbke, mal rád box, nevynechal žiadnu dedinskú zábavu. Ako vojak sa však vyznačoval ukážkovou zodpovednosťou. A tú aj preukázal pri najväčšej akcii svojho života.

Neznámy

Po obecnej škole a meštianke narukoval a v armáde chcel aj zostať, ale na otcovo naliehanie sa vrátil bližšie k domovu. Podľa spomienok vrstovníkov však nebol človek pre motyku. Namiesto toho, aby prevzal statok, opustil totalitný slovenský štát a vstúpil do zahraničného odboja. Sledoval vraj politické dianie, presadzoval zjednotenie síl proti fašizmu.

Pred vojnou pracoval ako vedúci v sklade bojových chemických látok a údajne odmietol vydať kľúče nemeckej hliadke. Napokon v továrni na yperit vykonal sabotáž a prekročil slovensko-poľskú hranicu. Mimochodom, už v Poľsku sa stretol s Janom Kubišom, s ktorým zviazali svoje osudy doslova až do poslednej chvíle.

Oproti Čechom bol však až dosiaľ náš vzťah k domácemu hrdinovi vlažný. Kým Kubiš sa teší doma zaslúženému záujmu, zrekonštruovali mu rodný dom, inštalovali v ňom expozíciu, nechýbajú odborné ani umelecké diela, televízne relácie, diskusie a výstavy, Gabčík si musel počkať. „Stále hovoríme, že pamätník má byť len prvý krok,“ hovorí Bellan s Fajbíkom.

V budúcnosti chcú vytvoriť expozíciu, ktorú by radi prepojili s pamätníkom a rodným domom. Slabý záujem Slovákov o Gabčíka potvrdzuje aj historik.

„Jeho činnosť krátko pred odchodom do odboja v pozícii vedúceho skladu bojových chemických látok v Skalke pri Trenčíne nie je jednoznačne zdokumentovaná. Zakladá sa predovšetkým na svedectvách osôb, nie na dobových dokumentoch. Tu ešte čaká práca na vojenských historikov,“ poznamenal Peter Šumichrast z Vojenského historického ústavu. Ukázať Gabčíka v pravom svetle ako hrdinu aj ako človeka z mäsa a kostí je stále výzvou budúcnosti.

Fámy a výmysly

Udalosť, ktorá vstúpila do dejín, trvala dvadsať sekúnd. Nanajvýš. Jej priebeh je dobre známy. Ostrá zákruta, luxusný Mercedes s označením SS, útok a bomba, Heydrich o pár dní zomiera. V skutočnosti sa na akcii podieľali desiatky ľudí, od exilovej vlády a anglických špecialistov po domáci odboj, ktorý parašutistom pomohol pri príprave atentátu aj neskôr pri skrývaní.

„Gabčík s Kubišom vykonali čin, ktorý nemal obdoby, a táto akcia docielila anulovanie Mníchovskej dohody Spojencami a obnovenie Československa v predvojnových hraniciach,“ podotkol pri odhaľovaní busty znalec obdobia nacistického teroru historik Vojtěch Šustek z Archívu hlavného mesta Prahy.

Na operáciu Antropoid sa za desaťročia nalepili fámy a mýty, ktoré musia znalci uvádzať na pravú mieru. Na mnohom má podiel nacistická propaganda aj eštebácke praktiky. Problém sa začína už pri samotnom opise akcie.

Český historik Eduard Stehlík, ktorý sa dlhodobo zaoberá operáciou Antropoid, zdôrazňuje: „Stále počúvame nezmyselnú formuláciu, že Gabčík s Kubišom spáchali atentát. To je hlúposť. Kto to píše alebo hovorí, je neznalý veci a bez toho, aby vedel, len papagájuje výplod nacistickej propagandy.“

Páchajú sa totiž trestné činy, pričom atentát bol splnením rozkazu na odstránenie jedného z najvyšších nacistických pohlavárov, SS-Obergruppenführera, krvavého ríšskeho protektora a organizátora holokaustu, ktorý pár mesiacov pred smrťou viedol zasadnutie vo Wansee, kde rozhodli o technickom vykynožení „podľudí“.

Kritiku si zaslúži aj občasné vykresľovanie Gabčíka ako „nerozhodného“, čo ani nevystrelil zo zbrane. Inokedy sa zas jeho krstné meno píše vo forme Josef, akoby sa zatláčala jeho slovenská národnosť.

Táto fabulácia sa začala dokonca už počas vojny v kolaborantskej slovenskej tlači, kde v roku 1942 písali: „Vrahov zástupcu ríšskeho protektora Heydricha pri zatýkaní zastrelili, pritom sa súčasne podarilo odbaviť aj kruh ich najbližších spolupracovníkov. Všetci zúčastnení sú príslušníkmi českej národnosti.“

Ľudákom nemohol vyhovovať slovenský pôvod jedného z útočníkov. Podľa historika Šumichrasta sa však dnes v serióznych prácach zahraničných historikov a publicistov nezabúda na Gabčíkovu etnicitu: „Gabčík bol Slovák, ktorý slúžil v československej zahraničnej armáde a do bodky splnil slová vojenskej prísahy.“

Veliteľ

Asi najväčším pokrivením je opisovanie Gabčíka ako mladíka, ktorý na začiatku vojny ušiel zo Slovenska, lebo „túžil po dobrodružstve“. Šumichrast zdôrazňuje: „Na základe analýzy dochovaných Gabčíkových osobných záznamov rozhodne odmietam nepodložené tvrdenia o jeho nerozhodnosti či dokonca nešikovnosti.“

Naopak, Gabčík presne vedel, čo robí a do čoho ide. Jeho odchod do exilu nebol podľa Šumichrasta v žiadnom prípade nerozumný pokus mladého človeka o hľadanie dobrodružstva. Chcel bojovať proti fašizmu a za obnovenie Československa, podobne ako tisíce Čechov a Slovákov.

„Do fyzicky a psychicky náročného výcviku na špeciálne úlohy sa prihlásil dobrovoľne a jeho zaradenie odporučili nadriadení, ktorí poznali jeho vojenskú a ľudskú hodnotu. Výcvik úspešne ukončil a ak by boli akékoľvek pochybnosti o jeho schopnostiach, nevymenovali by ho za veliteľa skupiny Antropoid. Nezanedbateľný je aj jeho podiel na likvidácii Heydricha - bol veliteľom skupiny a za realizáciu niesol plnú zodpovednosť.“

A čo zlyhanie zbrane, z ktorej Gabčík napokon nevystrelil? Samopal Sten skrátka zlyhal, ako sa to môže stať pri každej technike. Dôvodom bol zrejme zaseknutý náboj.

„To, že mu v kritickej chvíli zlyhala zbraň, nie je vzhľadom na skutočnosť, že Kubiš bol so svojou bombou úspešný, až také podstatné. Boli dvojica, ktorá pri špeciálnej vojenskej akcii úzko spolupracovala.“ A svoju misiu splnili. Ako nám pri odhalenej buste povedal jeden z najväčších znalcov atentátu český historik Jaroslav Čvančara: „Prežili sme dobu, keď sa o každom v zahraničnej armáde hovorilo buď negatívne, alebo sa úplne mlčalo."

"Atentát sa spomínal len v zmysle, že stál zbytočne veľa obetí, a len pomaly sme rozkrývali pravdu a archívy, ktoré dovtedy skrývala Štátna bezpečnosť. Dnes je už o Gabčíkovi a atentáte vo svete natočených mnoho filmov a napísaných mnoho kníh, preto je úžasné, že si Gabčíkov význam začínajú uvedomovať aj jeho rodáci.“

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].