Babka-milionárka zomrela ako tuláčka. Pohreb jej zaplatil starosta

Majiteľka pozemkov pod Tatrami, známa ako babka milionárka, vraj odkázala majetok neznámym ľuďom. Jej brat obišiel nasucho.

Zomrela sama a opustená. V nemocnici, bez záujmu médií i okolia. Júlia Wawrynková, známa ako babka milionárka, na sklonku života nikomu nechýbala. Vzdialení príbuzní sa s ňou súdili len o zdedené majetky v medializovanej hodnote milión eur.

Ona sama pred smrťou vravela, že nik z rodiny sa o ňu nezaujíma. Dedičstvo v podobe lukratívnych pozemkov pod Tatrami si neužila. Sľubovala ho charite i chudobným deťom, majetok, údajne rozprávkový, lákal mnohých. Podľa nášho zdroja ho napokon odkázala trom cudzím ľuďom, ktorí zďaleka netrpia núdzou.

Nasucho obišiel aj jej jediný žijúci brat Paľo, ktorý trávi jeseň života v domove dôchodcov v Levoči. Paradoxne, po vyše roku od smrti majiteľky atraktívnych pozemkov stále figuruje na katastrálnom portáli meno Júlia Wawrynková.

Urna čaká na uloženie do hrobu

Babka Wawrynková zomrela ako osemdesiatročná vlani v októbri v popradskej nemocnici. V posledných rokoch ju držali pri živote dialýzy. „Volali mi, či im neviem dať kontakt na jej brata, aby ho o smrti informovali a zabezpečil pohreb,“ hovorí František Šary, starosta Veľkého Slavkova, kde mala babka Wawrynková lukratívne pozemky.

Jej jediný priamy žijúci príbuzný - brat Paľo - však nemal peniaze na pohreb. Žije skromne v levočskom domove dôchodcov. „Pohreb som zaplatil z vlastného vrecka. Na obecné náklady sme ju pochovať nemohli, keďže už nebola obyvateľkou našej obce,“ dôvodí starosta.

Urobil tak vraj aj preto, aby pomohol splniť jej posledné prianie. Výdavky na pohreb si však bude nárokovať z dedičstva. „Pani Júlia bola vždy skromná, dobrosrdečná, nikdy nikomu neublížila. Hoci posledné roky už v obci nežila, strávila tu väčšinu života. Priala si, aby mala riadny obrad s kňazom vo Veľkom Slavkove. Chcela byť spopolnená a uložená do rodičovského hrobu.“

Posledná rozlúčka s Júliou Wawrynkovou sa konala podľa jej priania v rodnej obci, telo spopolnili v krematóriu v Banskej Bystrici. Urna dodnes čaká na uloženie do rodičovského hrobu. „Ich hrob sa rozpadá, nie je opravený. Čakáme, kedy ho dá jej brat opraviť, aby sme tam mohli vložiť jej urnu,“ približuje František Šary.

Čítajte viac:

Starká-smoliarka: Má pozemky za milióny, žije v biede

Pomohla náhoda

O existencii Júlie Wawrynkovej dlhé roky nik netušil. Až raz, keď starosta skúšal nový katastrálny počítačový program, objavil majetkovo nevyrovnané pozemky jej rodičov. „Pýtal som sa jej, či s bratom Paľom chcú, aby sa to usporiadalo a či chce dedičstvo,“ spomína Šary.

Majiteľkou polí a lúk s rozlohou takmer dvesto hektárov v atraktívnej lokalite pod Tatrami sa tak stala nenápadná dôchodkyňa bez poriadneho domova, ktorá mala stále hlboko do vrecka.

„Dohodla som sa s bratom Paľom, že pozemky pôjdu na mňa a ja ho potom vyplatím. My sme boli šiesti súrodenci. Štyria bratia už zomreli,“ vysvetľovala Júlia Wawrynková pred rokmi.

Slobodomyseľná tuláčka

„Pani Wawrynková strávila väčšinu života v našej dedine, kde žili i jej rodičia, ktorí už dávno zomreli. Ona aj bratia - okrem jedného nevlastného zostali všetci slobodní - bývali v rodičovskom dome a starala sa o tých slobodných,“ približuje starosta Veľkého Slavkova.

Nie je tajomstvo, že bola v podstate dievča pre všetko, no bratia sa k nej vraj správali slušne. Peniaze, ktoré zarobili, sa však rozkotúľali a oni žili dlhé roky ako ľudia bez domova. Nakoniec v rozpadnutom rodičovskom dome zostala iba Júlia a jej mladší brat Paľo.

„Ten dom bol neobývateľný. Vybavil som im preto domov dôchodcov v Spišskom Štiavniku. Obom. Pozemok, kde stál dom, nakoniec predali,“ pokračuje František Šary.

Život v domove sa však babke Wawrynkovej nepozdával a odišla z neho na vlastnú žiadosť. „Nevedela žiť v komunite, kde bolo o ňu postarané a kde dostávala päťkrát denne najesť. Nevedela žiť niekde, kde bola pod kontrolou, potrebovala voľnosť a slobodu,“ približuje starosta.

Nikdy vraj nevydržala dlho na jednom mieste. Skončila na ulici, prespávala, kde sa dalo. Pomoc často odmietala a ku koncu života zanevrela takmer na celé okolie.

Čítajte viac:

Milionárka bez peňazí: Bezdomovkyni prinieslo dedičstvo iba problémy

Prekliate dedičstvo

V čase, keď sa stala majiteľkou pozemkov pod Tatrami, okamžite stúpla na cene. Dovtedy stará dievka v dôchodkovom veku nemala núdzu o ctiteľov. „Hej, boli za mnou takí mladí. Jeden mal dvadsať rokov, bol odkiaľsi z Kežmarku a povedal mi, že si ma vezme za ženu. Je normálny? Nikdy sa nevydám,“ vyhlásila Júlia Wawrynková pred rokmi.

Návštevy pofidérnych špekulantov i serióznych záujemcov o kúpu pozemkov boli u nej na dennom poriadku. „Nikomu nič nedám ani nepredám. Ak, tak poriadne draho. Ja viem, čo som zdedila,“ zastrájala sa.

Dedičstvom si bola istá, no nedokázala si ho užiť. Nekúpila si ani lepšie oblečenie. „Chcem opraviť hrob svojich rodičov a potom by som dala peniaze na charitu. Chorým deťom a tak,“ načrtávala smelé plány. Nikdy ich však nestihla zrealizovať.

„Je to prekliate dedičstvo. Nič z toho nemám, len trápenie. Ešte aj tí lakomci ma o to chcú okradnúť,“ ťažkala si pred rokmi na príbuzných, ktorí ju dali na súd a žiadali svoj podiel.

Nevlastný brat

Júlia Wawrynková mala jedného nevlastného brata, ten sa ako jediný oženil a mal deti. Hoci on nežije, jeho potomkovia sa obrátili na súd a žiadali svoj podiel. Babka Wawrynková o nich nechcela počas života ani počuť.

„To sú mi nie rodina! Sú to špinavci, zlí. Prvotriedni zbojníci. Čo je to za rodina? Keď zomrela otcovi prvá žena, vzal si prespanku s jedným synom. On nebol jeho právny otec. To nám, riadnym deťom, otec nechal majetok, a nie im. Ale oni chcú všetko,“ hnevala sa.

Ani jej vzdialená rodina nemala pre svojráznu starú ženu pekného slova. Na súdnych pojednávaniach dokonca spochybňovali jej dedičské nároky.

„Škoda o tom rozprávať. Ona na to nemá žiadne nároky. Veď ani nevie, kde tie pozemky boli, tak čo si robí nároky. Ja som na tie pozemky chodil ako chlapec!“ dušuje sa syn dnes už nebohého nevlastného brata Júlie Wawrynkovej Štefana Kapolku.

Na tetu sa vraj pamätá: „Vedel som od mala, že je to moja tetka. Ja som bol z detí najstarší, najlepšie som ju poznal.“

Súd uznal nárok príbuzných

Babka Wawrynková znášala súdne pojednávania ťažko. Zvyčajne na ne nechodila, lebo vraj nerozumela úradnému jazyku. Navyše nemala ani na poriadneho právnika. Keď súd právoplatne uznal oprávnenosť nároku jej nevlastných príbuzných, rezignovala.

„Dám im! Tým lakomcom, zlodejom! Nech majú! Nech sa tými peniazmi udávia! Ale dostanú ich neprávom! Veď náš otec nechal nám, svojim deťom, nie im,“ netajila rozčarovanie.

S dedičstvom mala jasné plány, no nikdy nezašla za notárom, aby ich dala na papier. Vždy iba plánovala. „Ako sa voláte? Dajte mi sem adresu, aj vám niečo odkážem,“ núkala každému, kto bol na ňu milý. Hoci si všetci mysleli, že dediť bude brat, pred smrťou predsa len spísala závet. Podľa našich informácií v ňom však nie je zmienka ani o bratovi, ani o charite.

Bez ceny?

Starosta Veľkého Slavkova tvrdí, že obraz babky milionárky vykonštruovali médiá. Pozemky, ktoré zdedila, sú síce veľké, no vôbec nie také lukratívne, ako sa písalo.

„To nie je jeden celok. Sú to rozkúskované parcely po celom chotári, ktoré treba sceliť. Navyše pani Wawrynková nezdedila stavebné pozemky, ako by si niekto myslel. Po rodičoch zdedila len ornú pôdu a trávnaté porasty. Lukratívne by boli vtedy, keby boli zahrnuté do územného plánu obce, čo nie sú, a dotiahli by sa tam inžinierske siete,“ tvrdí starosta Šary.

Čo bude s pozemkami, starosta netuší. Počká na to, kto sa prihlási k dedičstvu a predstaví sa ako nový vlastník. Tak či onak, približne dvesto hektárov pôdy pod Tatrami je stále mimoriadne lukratívny kúsok zeme.

Vianočné tipy na darček