Firma z Oravskej Polhory stavila na originalitu. Takáto rakva však vyjde aj na 1 500 eur.

Biourny, QR kódy, talizmany z mŕtveho: Aj pohrebníctvo sleduje trendy

Na Slovensko moderna do pohrebných služieb preniká ťažko. Napriek tomu sa aj u nás možno stretnúť so zaujímavými novinkami v pohrebníctve.

Z rozhlasu na trenčianskom výstavisku vyspevuje Belinda Carlislová, že „nebo je miesto na zemi“. Nasleduje niekoľko ďalších hitov osemdesiatych rokov.

Hoci by sa mohlo zdať, že na veľtrh pohrebníctva sa to nie celkom hodí, v skutočnosti je to veľmi trefná kulisa, ktorá dokonale vyjadruje postoj Slovákov k pohrebným službám. Už roky letí osvedčená klasika, nové trendy sa v tomto špecifickom biznise presadzujú pomaly.

Biourny

„Na Slovensku sa zhruba osemdesiat percent ľudí dáva pochovať klasickým spôsobom a iba dvadsať spáliť. Z toho väčšina v Bratislave. Takže hovoriť v našich končinách o nejakých nových trendoch v pochovávaní je asi nadnesené,“ myslí si Tibor Lackovič.

Jeho skepsa je pochopiteľná, keďže chtelnická firma, ktorú na veľtrhu zastupuje, sa okrem čalúnenia špecializuje na urny. Ich impozantný výber však zároveň naznačuje, že to celkom nevzdal.

Na regáloch stoja klasické urny na vloženie do urnového hrobu, kolekcia miniurničiek - „keď musíte popol rozdeliť medzi viacerých príbuzných“ -, interiérové i špeciálne ošetrené exteriérové urny, ktoré desať rokov vydržia odolávať vetru, slnku i mrazu priskrutkované na urnovom hrobe.

Cena? Rôzna. Od šestnásť eur za lacnejšie, ale „ešte stále celkom pekné urny“, až po 120 eur za luxusnú schránku so Swarovského krištáľmi.

Keď sa Tibora Lackoviča pýtame, čo teda u nás letí, odpovedá ako väčšina jeho kolegov z biznisu - klasika. Svetové trendy však sleduje a snaží sa ich presadiť aj na Slovensku. Poučí nás, že v zahraničí sa momentálne do popredia dostáva biourna.

„Nevkladá sa do kamenného hrobu, ale do zeme. Za desať-pätnásť rokov sa materiál, z ktorého je vyrobená, rozpadne a aj s mŕtvym splynie so zemou,“ vysvetľuje Lackovič a dodáva, že to sú skôr trendy v Rakúsku i v Nemecku.

V Amerike dokonca vyrábajú špeciálne urny, kde je popol zmiešaný so zemou a zelenou ratolesťou. Z nej potom vyrastie nefalšovaný „strom spomienok“. „Našinec však stále rozmýšľa trošku ináč.“

Čipky i strohá bavlna

Podobne je to aj s poťahmi do rakiev. Slováci vytrvalo uprednostňujú zdanie luxusu - látka sa musí lesknúť, pôsobiť mäkko a pohodlne, hemží sa to čipkami a volánikmi zvonka i zvnútra. Podľa Lackoviča je to vplyv Maďarska a Poľska, kde sú obľúbené nariasené látky. Oproti tomu v západnej Európe, najmä v Belgicku či v Holandsku, je dnes v móde strohý štýl v dizajne rakiev i v čalúnení.

„V skutočnosti sú však tie truhly tri- až štyrikrát drahšie, pretože sú vyrobené z prírodných materiálov. Poťah je čistá bavlna,“ hovorí. „Slovenský národ je veľmi konzervatívny a zvlášť mimo miest ako Bratislava. Čím viac na východ či na sever idete, tým je to klasickejšie. Babičky jednoducho nič iné nepripustia. Veď čo by povedali susedia, keby to spravili inak?“ hovorí Tibor Lackovič.

No optimisticky dodáva, že situácia - aspoň v spôsobe pochovávania - sa pomaličky mení. Hlavne z praktických dôvodov. „Miest je málo a sú drahé, takže kremácia sa stáva nevyhnutnosťou. Navyše, aj samotný akt je lacnejší než klasický pohreb, čo ju robí atraktívnejšou,“ predpovedá.

Mimochodom, rovnaké dôvody spôsobili výrazný nárast kremácií napríklad aj v Spojených štátoch amerických. Podľa servera CNBC.com sa ich počet za posledných pätnásť rokov viac než zdvojnásobil.

Porazení forintom

„Odkedy prišlo euro, je to trošku na figu,“ tvrdí Peter Petro z Radatíc. Predáva truhly vlastnej výroby, samý masív a lesk. Aj on potvrdzuje, že ponúkať Slovákom novinky nemá zatiaľ zmysel, takže ich ani nevyhľadáva.

„Na druhej strane, čo už tu vymyslíte - štvorhranná alebo šesťhranná rakva, to ľudia chcú,“ krčí plecami, a pridáva jednu kurióznu informáciu o výzdobe. Kým východ Slovenska si vraj potrpí na náboženské motívy ako Posledná večera či Madona, Stredoslováci o ne vôbec nestoja.

A to euro? „Preň nás vytláčajú Maďari, Poliaci a Rumuni. Kedysi sme vyvážali do Maďarska, ale to sa zmenilo. Forint je slabý, truhlu, ktorú predám za stopäťdesiat eur - k tomu si ešte prirátajte DPH a maržu pohrebnej služby -, dokáže predať Maďar o štyridsať eur lacnejšie,“ vysvetľuje. Tomu sa ťažko konkuruje.

Iný pohľad na biznis s rakvami majú chlapi z rodinnej firmy z Oravskej Polhory. Do Trenčína prišli s ozajstnou bombou, v záplave tradičných truhiel zaslúžene priťahuje pozornosť. Zo štyroch nonkonformných truhiel je najvydarenejšia motorkárska s lebkou a ozajstnými reťazami.

„Toto je ich premiéra, veríme, že sa chytia a niekto si ich objedná. Len upozorňujem, že sa to nedá vyrobiť zo dňa na deň, všetko je to ručná práca, aj maľba.“ Netradičná je aj cena - 1 500 eur je oproti sumám za bežné rakvy aj desaťnásobná. Aj tu platí, že jedinečnosť niečo stojí.

QR kódy na náhrobkoch

Proti uniformite hrobov bojuje aj trenčianska kamenárska firma. Klasické obdĺžniky sa snaží vytlačiť oblinami a netypickými, občas až divokými vzormi - obraz ručiaceho jeleňa bol jedným z nich. Majitelia nás však ubezpečili, že chceli len ukázať, čo všetko sa dá na kameni vytvoriť.

„Asi ťažko by sme niekedy taký pomník predali,“ smejú sa a dodávajú, že ich pomníky majú ešte jeden bonus - na dnešných preplnených cintorínoch aspoň rýchlo nájdete hrob svojho blízkeho. Trendy v náhrobkoch na Slovensku vraj určujú zákazníci. A tí sú klasickí. Takže, ak si odmyslíte ohavnosti typu mafiánskych pomníkov v nadživotnej veľkosti, stále, našťastie, letí prevažne čistý, jednoduchý štýl.

V obľube sú aj náhrobky pripomínajúce milovanú činnosť zosnulého - vášnivý jazdec má kameň v tvare auta, koničkárovi z neho cvála kôň. A, čuduj sa svete, aj na slovenské cintoríny už prenikla vymoženosť, ktorá pred dvoma rokmi ovládla svetové pohrebiská - QR kódy s informáciami o zosnulom. Stačí si smartfónom odfotiť kód a zistíte, čo bol dotyčný zač.

Talizman z mŕtveho

„Najviac idú sklené srdiečka. Najmä srdce do dlane, pretože sa dá vložiť aj do vrecka - je to taký talizman. Mladí ľudia si obľúbili aj koráliky - sklené i kovové. Navlečiete si ich a tak nosíte milovaného človeka stále pri sebe,“ vypočítava najhorúcejšie trendy Dalibor Novák, majiteľ českej firmy, ktorá vyrába spomienkové predmety z popola či s popolom zosnulých.

Nezdá sa mu morbídne nosiť na krku mŕtveho? „Určite to tak niekomu môže pripadať, ale mladší ľudia sú otvorení novým trendom,“ hovorí a dodáva: „Navyše, nie je to zjavné na prvý pohľad. Máte na sebe malú, nie veľmi výraznú ozdôbku a len vy viete, čo to znamená. Že je to časť niekoho, kto pre vás veľa znamenal.“

V ponuke majú sklené hranoly, slzičky, pyramídy či olejové lampy, ale aj väčšie plastiky. „Spočiatku sme dosť používali farbu, ale postupne sme prišli na to, že samotný popol je oveľa estetickejší a elegantnejší.“ Popol je v skle v tvare drobných bubliniek, ktoré plávajú v priestore. Novinkou je používanie 24-karátového zlata, ktoré do skla zatavia spolu s popolom.

Diamanty sú večné

Ovplyvňuje to aj móda? „To nedokážem povedať. Je pravda, že v Nemecku klienti v spomienkových predmetoch preferujú plastiky, čo sú tie najdrahšie veci. Naopak, napríklad v Belgicku klienti majú radšej jednoduchšie, menšie predmety - napríklad prívesky. Trhy sa líšia,“ hovorí Novák. On sám si dal do srdiečka zataviť babičku a deda.

„Občas si ich vezmem do dlane a pozhováram sa s babičkou. Je to príjemné, pretože je to časť toho človeka. A kedykoľvek mám pocit, že si chcem naňho spomenúť, tak nie je nič jednoduchšie. Nemusím chodiť nikam na cintorín, stačí vziať srdiečko do dlane a mám pocit, akoby som sa ich dotýkal.“

Apropo, popol milovanej osoby si nemusíte dať len zataviť, dá sa zmeniť aj na diamant. „Nevyrába sa to z celého popola, ale iba z uhlíka, ktorý sa z neho extrahuje - je obsiahnutý v kostiach.

K tomu sa pridáva grafit a pri obrovskej teplote a tlaku diamant rastie niekoľko týždňov. Podľa toho, aký veľký ho chce človek mať. Následne sa zušľachťuje brúsením ako prírodný diamant. A má aj úplne rovnaké vlastnosti,“ vysvetľuje Dalibor Novák.

„Diamanty sa môžu vyrábať nielen z kremačného popola, ale aj z vlasov. Teda, ak nenecháte človeka spáliť, ale pochováte ho klasicky. Stačí mu odstrihnúť pol hrnčeka vlasov.“ Cena, logicky, závisí od hmotnosti. Najmenší diamant zasadený v striebornom srdiečku vyjde na 920 eur, za dvojkarátový však už môžete zaplatiť aj jedenásťtisíc.

Limuzína verzus elektromobil

Kým napríklad na veľtrhu v Paríži či v Bologni priťahuje pozornosť predovšetkým pohrebná verzia Rolls Royce Phantom, u nás je luxusom pohrebný voz Mercedes. No ekotrendy pomaly prenikajú aj do prevozu zosnulých. Klasické limuzíny vytláčajú elektromobily.

„Ich výhoda je, že sú tiché, takže nerušia obrad, a takisto to, že sú uzučké, preto sa dostanú priamo k hrobu,“ hovorí Erik Brančík zo spoločnosti, ktorá takéto autá predáva. V ponuke majú niekoľko typov, ale najobľúbenejšie je vraj momentálne auto s retrodizajnom.

„Asi preto, že najviac lahodí oku,“ odpovedá Brančík na otázku, či je za tým nejaký módny trend. Kapota naozaj verne kopíruje pohrebné autá z tridsiatych rokov. Veľké sklá ozdobené decentným ornamentom v nákladnej časti odhaľujú celú rakvu, ktorá je - ak si to zákazník želá - nasvietená mäkkým svetlom.

„Je to snaha zaujať, odlíšiť sa,“ hovorí Brančík a dodáva, že na Slovensku je luxus, hoci aj kašírovaný, pri pohreboch veľmi dôležitý. „Keď už si ľudia nemôžu dopriať za života, chcú to aspoň po smrti.“

Ručná práca

Vykopať hrob je fuška. Svaly z posilňovne sú pri tejto práci nanič. Iste, treba ich, ale aj vytrvalosť a gríf. Nehovoriac o podmienkach, v ktorých sa pracuje. Teplo, mráz, dážď či sneh - hrob vyhĺbiť treba v každom počasí.

„Mesačne ich každý urobí asi pätnásť,“ hovorí Bratislavčan Paľo Herák, mimochodom, čerstvý víťaz historicky prvej súťaže krajín V4 v kopaní hrobov, ktorá bola pred pár dňami v Trenčíne v rámci výstavy Slovak Funeral. Paľo získal titul najlepšieho hrobára spolu s kolegom Markom Rigom. Jamu s rozmermi 80 krát 165 krát 200 centimetrov vykopali a upravili za necelých deväťdesiat minút.

„Zvyčajne to trvá dlhšie, závisí od zeme,“ vysvetľuje Paľo. Najlepšie sa vraj v Bratislave kope na cintoríne vo Vrakuni, najhoršia je Rača. „Je tam veľa kameňov a vlhkosti, jamu vám hneď zaplaví a treba odčerpávať vodu,“ vysvetľuje.

Inak, verili by ste, že celú Bratislavu obhospodaruje iba sedem hrobárov? Všetky hroby pritom kopú stopercentne ručne. „Kedysi sa používali aj malé bagre, ale dnes je medzi hrobmi extrémne málo miesta, takže žiadny stroj sa tam nedostane,“ dodáva Paľo Herák.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].