Chcú byť výnimoční: Exkluzívne rakvy si žiadajú hlavne Rómovia, čo na to majú. Hoci často ide skôr o pozlátku na povrchu než skutočne drahú truhlu.

Biznis so smrťou: Prečo ceny rakiev na internete nenájdete?

Ľudia nestíhajú umierať, aby sa všetky pohrebné služby uživili podľa svojich predstáv.

Neviete nič postaviť, nič vyrobiť, máte nezaujímavé alebo žiadne vzdelanie? Založte si pohrebníctvo. Postačí vám školenie a prenajatá kancelária. Najlepšie niekde blízko nemocnice.

Všetko ostatné si zabezpečíte dodávateľsky. Možno i to je dôvod, prečo máme na Slovensku takmer tristosedemdesiat pohrebných služieb.

Stopercentný zisk

Rakva je jednou z najdrahších položiek smútočných obradov. „Pohrebáci“ ich vozia zo všetkých kútov Slovenska, zo zahraničia, dokonca i zo zámoria. Ak však chcete vybrať niečo dôstojné a pritom sa nezruinovať, čaká vás strastiplná cesta.

Na internetových stránkach väčšiny pohrebníctiev ceny rakiev nenájdete. Majitelia to vysvetľujú „nekalými praktikami konkurencie“ a jej „účelovými“ zľavami, strach, aby zákazníkov predražené schránky neodradili, však bude pravdepodobnejšou príčinou. V tomto prípade totiž rabat pohrebnej služby dosahuje sto i viac percent!

Napríklad obyčajnú drevotrieskovú rakvu bez opracovania, určenú na kremáciu, dodáva výrobca zhruba za štyridsať eur aj s dopravou. Jej cena v predajniach je však deväťdesiat až sto eur. Najlacnejšia, z bukasu, na pochovanie do zeme, vychádza od stredne drahého výrobcu na 170 eur. V pohrebníctvach ide zväčša po dvestodvadsať a v Galante nám ju ponúkli dokonca za 260 eur! A to hovoríme o najzákladnejších modeloch.

Pri drevených výrobkoch ceny letia nahor. Napríklad topoľová rakva s jednoduchým čalúnením, v ktorej, mimochodom, pochovali aj Václava Havla a u výrobcu vyjde na necelých dvesto eur aj s DPH, sa predáva za tristo. Podľa kvality spracovania, použitých materiálov a dreva sa hodnota schránky môže vyšplhať až k tisícke a koncovému odberateľovi „pohrebáci“ naúčtujú ešte o niekoľko stoviek viac.

Ak pohrebné služby navštívite, neraz sa i tam musíte pýtať na cenu každého modelu. A ľahko sa môže stať, že rovnaký kúpi vaša suseda, v ten istý deň a v tom istom pohrebníctve o stovku lacnejšie. Stačí, že bude operovať cenami konkurencie.

Ceny rakiev sa dozviete, až keď navštívite sídla konkrétnych firiem. Aj tam sa však často musíte pýtať na každý model osobitne. Foto: Tony Štefunko

Pohreb na mieru

Ponuka „balíčkov“ služieb pôsobí lákavo, pretože sa nemusíte o nič starať. V kancelárii jednoducho zadáte požiadavky a pracovník vám obrad ušije na mieru. Konečná cena však často otrasie vaším rozpočtom.

Na rozdiel napríklad od Poliakov, kde príspevok na pohreb od štátu predstavuje až tisícdvesto eur, u nás je to len necelých osemdesiat. Z toho si ledva zaplatíte kvalitné čalúnenie. No stále sme na tom lepšie ako Česi. Tam štát „pohodí“ pár drobných len vo výnimočných prípadoch.

Značné, a nie celkom logické rozdiely sú i v jednotlivých slovenských mestách. Najlacnejší pohreb „do zeme“ aj s obradom, hrobovým miestom a truhlou vyjde v Galante na päťstovku, v Bratislave a Prešove začínajú na sume deväťsto, ale na verejnom cintoríne v Košiciach sa pod tisícdvesto eur nedostanete.

Konkurencia bez efektu

Konateľ bratislavského pohrebníctva Pieta Imrich Horváth tvrdí, že ak by jedna zo spoločností nemala monopol na cintoríny, hrobové miesta a služby, ceny by mohli v hlavnom meste klesnúť až o tridsať percent. Aj preto sa rozhodli obrady pred kremáciou robiť vo vlastných priestoroch, čím vraj dokážu konečnú cenu znížiť.

Absenciu cenníkov na internete vysvetľuje Imrich Horváth prácnosťou. „Ceny truhiel sa dozvedia priamo u nás,“ hovorí. Tie sa pohybujú od dvestopäťdesiat eur až do dvoch tisícok.“ Riaditeľ najväčšej slovenskej pohrebnej spoločnosti Marianum Miloslav Hrádek reči o výhodnosti voľného trhu popiera. Naopak, tvrdí, že práve oni držia ceny na prijateľnej úrovni a aj vďaka nim je Bratislava lacnejšia ako Košice.

Poukazuje tiež na nekalé praktiky tých, čo sa bijú do pŕs, ako by zlacnili. Dokonca aj k výkopom hrobov, kde je pevne stanovená suma 66 eur, sa snažia prirátať si služby navyše. Za úpravu hrobu, odvoz hliny... Je pochopiteľné, že na trhu, ktorý sa nafúknuť nedá, vznikajú machinácie.

Pamätáme si ešte „kradnutie“ nebožtíkov z nemocníc na východe Slovenska, keď pozostalí chodili od pohrebníctva k pohrebníctvu a hľadali, v ktorej mrazničke zosnulý leží. Rovnako rozdávanie vizitiek a telefónnych čísel sprostredkovateľov pohrebov v nemocniciach. „Dokonca sa stalo, že zamestnanec istej firmy sa postavil pred náš vchod a ľuďom ponúkal zľavu, ak pôjdu k nim,“ spomína Hrádek.

Paseku robia i zmluvy zdravotníckych zariadení o odvoze mŕtvych do chladiacich boxov konkrétnej pohrebnej služby. Občania si totiž myslia, že v danom prípade si už vyberať nemôžu, čo nie je pravda. Dokonca aj tento prevoz a pobyt nebožtíka v mrazničke by mal ísť na účet nemocnice.

Pri výpravnejších rakvách rátajte s tým, že marža bude aj niekoľko stoviek. Foto: Tony Štefunko

Radšej more než obrad

Ani Marianum neuvádza ceny rakiev na internete, u nich sú však uvedené aspoň na vystavených modeloch. „Áno, v niektorých prípadoch sú až dvojnásobné,“ priznáva Hrádek. „Ale zoberte si nášho najväčšieho predajcu záhradnej techniky. V poslednom katalógu znížili ceny až o päťdesiat percent. S akou maržou teda reálne pracujú oni?“

Tovar berú len zo Slovenska a preferujú kvalitných výrobcov pred lacnejšími. „Tak mám istotu, že mi nebožtík nevypadne cez spodok rakvy alebo sa z čerstvo nastriekanej truhly nezošúpe farba dve hodiny pred obradom,“ dodáva riaditeľ. Je presvedčený, že Slováci sú na tom stále lepšie ako iné krajiny. „V Rakúsku i Poľsku sú ceny minimálne dvojnásobné.“

Našinci obyčajne nežiadajú nič mimoriadne, vyberajú si nižší štandard a rakvy z mäkkého dreva. Na Pražanov v šetrení však nemajú ani náhodou. Ako hovorí Miloslav Hrádek, tam končí až sedemdesiat percent zosnulých v krematóriách a zväčša bez obradu. Rodiny si objednajú iba základný balík služieb. „Keď som sa pýtal českých kolegov prečo, odpovedali: To, čo by sme dali za obrad v obradnej sieni, radšej minieme na dovolenku v Chorvátsku...“

Truhlár

„Oni ten rabat musia mať. Aby mali pri desiatich pohreboch mesačne aspoň taký plat ako môj stolár,“ hovorí výrobca truhiel Kamil Kubík zo Sučian. Po dvadsiatich dvoch rokoch praxe ho už vojna o zákazníkov veľmi netrápi. Ani konkurencia.

„Pri stovke som ich prestal počítať,“ smeje sa. Jeho firma patrí k najlepším na Slovensku a jediná vyváža rakvy do zahraničia. Vyše šesťdesiat percent produkcie. Vyrábať začínal s hoblíkom a frézou, dnes mu dielce zhotovujú najmodernejšie stroje riadené počítačom. Počet zamestnancov stúpol zo šiestich na päťdesiat, produkcia sa zvýšila zo sto na tisícdvesto kusov mesačne. Odberateľov na Slovensku si vyberá a tých, čo jeho výrobky neúmerne predražovali, vyradil zo zoznamu. Aj tak si občas zašomre.

„U nás je to celé popletené. Drevo nakupujeme z Česka, hoci je v podstate naše.“ Moravské firmy vykupujú na Slovensku guľatinu, doma ju spracujú a predávajú mu drevo lacnejšie ako naši. Hnevá ho i slovenský folklór nepreplácania faktúr. „Na tisíc truhiel treba tisíc kubíkov dreva. To musíme nechať osem mesiacov stáť na dvore, ďalej ide na mesiac do sušiarne a až potom je vhodné na realizáciu finálneho výrobku.“ Pri veľkom objeme výroby teda môžu nezaplatené faktúry výrobcu bez finančnej rezervy položiť.

Ceny z Kubíkovho katalógu sú výrazne odlišné od tých v pohrebných službách. Rozhodujúci je materiál. Do zeme by mala ísť aspoň namorená truhla z bukasu, hoci vraj po troch dňoch padne premočený kryt nebožtíkovi na tvár. Kubík odporúča skôr mäkké drevo. Topoľ i smrek vydržia v zemi okolo dvadsať rokov. Tvrdé ako dub a orech aj vyše päťdesiat.

Extrémy

Česi, a vlastne ani Slováci, si na pohrebný luxus nepotrpia. Zato Taliani sú ochotní za obrad a truhlu zaplatiť nekresťanské peniaze. Výpravné schránky si želajú i Rómovia, avšak výrobca dodáva, že im ide skôr o pozlátku na povrchu. Spomína si aj na niekoľko extrémov, keď museli vyrábať nadrozmerné truhly. Napríklad pre tristošesťdesiatkilového chlapa. Jeho rakvu museli previezť nákladiakom. V Bratislave ju potom vykladali žeriavom.

Spolu s majiteľom sučianskej fabriky prechádzame výrobnými halami a v rozhovore sa vraciame k cenám a rabatom. Keďže má bohaté skúsenosti so zahraničím, môže porovnávať.

Vie, že jeho produkty bývajú na Slovensku predražené o osemdesiat až sto percent. V porovnaní s niektorými západnými krajinami sú však naši „pohrebáci“ v nadhadzovaní doslova potrimiskári. „Posielal som do Holandska dubovú rakvu. Za výrobu aj dopravu som účtoval necelých 250 eur. Tam ju predávali za 1 600 eur!“

Ak našinci chcú ušetriť, nikto im nebráni dohodnúť sa s ktorýmkoľvek serióznym výrobcom a ten im dodá truhlu priamo do zvolenej pohrebnej služby. Tam síce nadšení nebudú, ale občan na to má právo. Nemôže predsa za to, že sa všetkým „pohrebákom“ neujde dostatok nebožtíkov.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].