Borčice napredujú: Fabušovi futbalisti makajú vo fabrike aj na ihrisku

Mäsiari z dedinky pri Ilave sa načahujú za najvyššou futbalovou súťažou.

Domov

Sedem rokov, päť postupov. Až do druhej ligy. Malá dedina Borčice s 535 obyvateľmi neďaleko Ilavy robí čoraz väčšiu dieru do slovenského futbalového sveta. Donedávna hrávali miestni amatéri len so susednými dedinami, dnes majú v kádri dvoch Kosovčanov, Kolumbijčana Joana Herreru, ba aj bývalých slovenských reprezentantov Juraja Halenára, Miroslava Barčíka i najlepšieho strelca slovenskej ligy spred ôsmich rokov Jána Nováka.

Trénuje ich Ivan Galád, ešte donedávna reprezentačný tréner našej dvadsaťjednotky. Tím Iskra Borčice má útulný zrekonštruovaný štadión s kapacitou dvojnásobne prevyšujúcou počet obyvateľov v obci.

Súperia s Nitrou či Banskou Bystricou, no aj tak im po 20. kole v druhej lige v skupine Západ patrila prvá priečka. O postupe nesnívajú. Sebavedome ho označujú za svoj cieľ. „V každej súťaži musím hrať o prvé priečky. Keby sme hrali o stred tabuľky či záchranu, tak by ma to nebavilo. Mám rád výzvy, baví ma pasovať sa s nimi,“ vraví mecenáš klubu Anton Fabuš, majiteľ Púchovského mäsového priemyslu, ktorý zamestnáva 450 ľudí.

Rozpočet klubu? „Koľko treba,“ hovorieva borčický majiteľ. A k otázke postupu dodáva: „Urobil som všetko pre to, aby sme šli hore. Z materiálnej aj ľudskej stránky.“

Práca je prvoradá

Trofej za vlaňajšie víťazstvo v tretej lige na štadióne nehľadajte. Spolu s cenou za triumf v Západoslovenskom pohári tróni na vrátnici púchovskej fabriky. Desať hráčov klubu okolo nej prejde každý deň. Nehrajú len futbal, popri tom chodia do roboty. „Práca je prvoradá,“ hovorí útočník slovensko-vietnamského pôvodu Emil Le Giang.

Bývalý mládežnícky reprezentant do 17 rokov, ktorý hral za Žilinu a Nitru, je v Borčiciach od januára tohto roku. Vo fabrike má na starosti odbyt. Stredopoliar Patrik Mačina s útočníkom Martinom Luhovým zasa nákup mäsa. „Sledujeme ceny na burze a potom nakupujeme,“ vysvetľujú nám futbalisti odetí do bielych plášťov. Borčice pritom trénujú dvojfázovo. Dá sa jedno s druhým vôbec skĺbiť?

Jasné, že dá. Keď potrebujeme riešiť veci vo fabrike a máme aj dopoludnia tréning, tak jeden ide trénovať a druhý tu zostáva,“ dodáva Martin Luhový. „Zamestnávali sme viac futbalistov, no momentálne tu pracuje desať hráčov z kádra. Niektorí odišli, iným prekážali podmienky. Keďže robíme s mäsom, je tu chladno. Chodí aj Halenár. Na desať hodín do týždňa. Učí sa predávať výrobky. Nikto tu nemá hviezdne maniere, robota je základ a hráčom je jasné, že je dobré mať niečo v talóne aj po konci kariéry,“ vraví Anton Fabuš.

„Futbal je môj koníček. Iný nemám. Žiadne autá, motorky či helikoptéra. Toto ma baví,“ dodáva úspešný podnikateľ. V Borčiciach sa narodil, v Borčiciach žije a už tretie volebné obdobie robí starostu. Medzi zarámovanými fotkami v jeho kancelárii visí aj jedna s Ficom a Mečiarom.

„No a? Nemám sa za čo hanbiť,“ tvrdí otvorene. A dodáva, že funkcie starostu sa po deviatich rokoch chystá vzdať. „Zo zdravotných dôvodov. Po autonehode tu neďaleko Beluše. Vlani v júli šiel predo mnou kamión, ťahač. Dostal defekt na ľavej strane a skrížil mi cestu. Zabrzdil som, no už bolo neskoro. Mal plný náves, bachlo ma to do zvodidiel a ťahalo dvesto metrov. Asi ma hore nechcú, lebo som prežil. Odniesol si to len tretí stavec, budú mi ho v Brne teraz dávať dokopy,“ vysvetľuje majiteľ firmy, ktorej tržby sa pohybujú v desiatkach miliónov eur.

Bývalý vedúci siete predajní Jednota v Považskobystrickom okrese si založil živnosť hneď po revolúcii v roku 1990. Do prenájmu si zobral krachujúci mäsokombinát na Myjave. Neskôr ho odkúpil, no po smrti syna pri autonehode pred jedenástimi rokmi ho predal ružomberskému podnikateľovi Milanovi Fiľovi.

Do mäsiarskeho biznisu sa však neskôr vrátil. „Futbal mi v ťažkých chvíľach pomáhal. Keď som za takých tragických okolností prišiel o syna, začal som ho v tých mladých chlapcoch všade vidieť. Odjakživa som ich mal rád. Bol som ich otcom a oni mne synmi. Navzájom sme sa ťahali hore a začali vyhrávať a postupovať. Neskôr ma to chytilo ešte viac. Dotiahli sme to až do druhej ligy.“ Z Borčíc sa stával čoraz väčší klub.

„Dnes už je to celé o inom, no dostal som sa do varu a chcem vyhrávať. Či už v práci, alebo vo futbale,“ dodáva Fabuš, v ktorého kancelárii počítač nenájdete.

Načo? Nepotrebujem ho. Ja mám všetko v hlave,“ pochváli sa uznávaný manažér.

Čítajte viac:

Z náhradníka prezident! Novým futbalovým šéfom je Bllaterov krajan

Barčík kývol po dvoch týždňoch

Z tretej do druhej ligy pomohol tímu aj bývalý žilinský kanonier Miroslav Barčík. Bola to bomba, keď sa zo stotisícového poľského Bytomu, kde hrával za miestnu Poloniu, rozhodol na jeseň 2014 upísať maličkým Borčiciam.

„Býval som vtedy na predmestí Katovíc a do Poľska som sa vrátil, aby som Bytomu, v ktorom som kedysi hral najvyššiu poľskú súťaž, pomohol v druhej lige. Zobral som si dva týždne na rozmyslenie, no napokon som pánovi Fabušovi kývol. Sumu vám neprezradím, no v Borčiciach som spokojný. Možno zavážilo, že aj ja pochádzam z malej dediny. V súčasnosti žijem v Žiline, no som rodák z neďalej Rudinky, ktorá má zhruba 430 obyvateľov,“ vraví Barčík.

Práve bývalý žilinský ťahúň dodal podľa Fabuša treťoligistom v Borčiciach dostatok sebavedomia, aby sa znovu dokázali posunúť o súťaž vyššie. „Má svoj vek, ale stále je platný. Som rád, že som ho prehovoril,“ pochválil ho borčický bos Fabuš.

Do najvyššej súťaže majú mäsari z Ilavského okresu stále ďaleko. Víťazstvo v druholigovej skupine Západ ešte nič neznamená. Borčice potom čaká nadstavba s najlepšími mužstvami z východu republiky, kde si brúsia zuby na postup Košice aj Prešov, bývalé bašty nášho futbalu. „Je to ešte ďaleká cesta, no ako stále aktívneho hráča ma návrat medzi elitu, pochopiteľne, láka. Koho nie? Spomínate si na Drnovice v českej lige? Mohli by sme byť podobný prípad. A tie neboli len do počtu. Na to však teraz nemôžeme myslieť. Musíme ísť hore od zápasu k zápasu,“ tvrdí Barčík.

Drnovice, obec s 2 200 obyvateľmi, sa do najvyššej českej súťaže vyšplhali v roku 1993 a odohrali v nej s krátkou prestávkou desať rokov. Potom však skrachovali a spadli späť do okresnej ligy.

Tribúny aj detské ihrisko

Optimizmus Barčíkovi zvyšuje každá návšteva borčického štadióna. „Vyzerá čoraz lepšie. Pribudli tribúny, hneď za štadiónom detské ihrisko. Som z dediny, viem to oceniť,“ dodáva. Borčice v budúcej sezóne plánujú výstavbu umelého trávnika, majú projekt na umelé osvetlenie.

Miestnym obyvateľom to musí pripadať ako rozprávka. „Viete, že hrajú druhú ligu?“ upozorňovala nás hrdo partia rómskych stavbárov, keď vedľa štadióna pracovala na fasáde blízkeho rodinného domu. „Sme taký slovenský unikát. Dôkaz, že keď vo veľkých mestách nie je ochota sponzorov, môže to ísť aj v malej dedine,“ myslí si Štefan Bobot, riaditeľ klubu.

S Fabušom boli v detstve v Borčiciach susedia, spolu sa pustili do práce na zveľaďovaní miestneho mužstva. „U majiteľa klubu mala najskôr prednosť fabrika, futbal bol druhoradý, no podnik už funguje, a tak mohli prísť aj investície do klubu. Teší ma, že prinášame miestnym ľuďom radosť. Zliezajú sa sem z celého okolia. V pohári na Žilinu sa ich u nás natlačilo dva a pol tisíca. Nezabudnem na ich reakcie, keď druhá liga mala na jeseň prestávku, no najvyššia súťaž ešte bežala. Oslovovali ma fanúšikovia so želaním, aby už bola jar, vraj nie je kde chodiť na futbal. Hovoril som im, veď Trenčín a Žilina ešte hrajú, prvá liga sa neskončila. A oni na to, že to nie je ono. Toto je vraj tá pravá futbalová atmosféra,“ zaspomínal si Bobot, bývalý ligový hráč trnavského Spartaka.

Pod podobné názory sa určite podpísala aj nelichotivá situácia vo väčších okolitých mestách. V Dubnici, v Považskej Bystrici aj Púchove bol futbal kedysi na výslní, dnes sa trápi. To je šanca pre Borčice, kam po tom, čo sa od Dubnice odvrátili sponzori, prešlo viacero talentovaných dorastencov.

„Hovoria o nás ako o zázraku, no nie je za tým nič iné, len poctivá práca pár ľudí. Každý vie, čo má robiť.“ Aj majiteľ Anton Fabuš v tom má jasno. „Nikto z funkcionárov si nepýta odmeny. Nie sme ako niektoré iné kluby. Skvele platení funkcionári, drahé autíčka. Ak by sme mali fungovať takto, musel by som postaviť druhú fabriku. Niekedy to všetko stíhame s odretými ušami, ale robíme to radi. Máme to dobre rozbehnuté. Verím, že sme ešte nepovedali posledné slovo.“ Na tie Fabuš skúpy nie je.

To len z trénera Ivana Galáda sa ťažko páčilo akékoľvek vyjadrenie. Škandál s reprezentačnou dvadsaťjednotkou, ktorá sa po zápase s Talianskom v Senci potužovala alkoholom a robila výtržnosti, má ešte v živej pamäti. Hoci našich mladíkov dostal až do baráže majstrovstiev Európy, výkonný výbor Slovenského futbalového zväzu ho po kauze, ktorá dlho zamestnávala stránky médií, pomerom hlasov 10 : 2 v novembri 2014 z funkcie po štyroch rokoch práce odvolal.

„Prepáčte, ale odvtedy pre médiá nehovorím,“ vysvetlil nám. Po Antonovi Dragúňovi a Jozefovi Majorošovi má práve on priniesť do tímu borčických mäsiarov ešte väčší profesionalizmus. Uspeje?

Domov