Obdivovateľ: Maľovaný Mečiarov portrét visel Čupkovi v pracovni.

Bývalý pivovarník Čupka sa snaží vzkriesiť HZDS, Smeru predpovedá rozpad

Naposledy sa Pavel Čupka mihol v médiách ako účastník pohrebu komunistu Vasila Biľaka, ktorý v roku 1968 podpísal pozývací list sovietskym vojskám. Inak o ňom veľa nepočuť. Teraz však dostal nápad.

Z topánok mu stále trčí slama, - tak sme v roku 2000 písali o mäsiarovi Pavlovi Čupkovi, z ktorého sa stal pán veľkopodnikateľ. On sa pre tento výrok urazil do špiku kostí a ešte dlhé roky dával najavo, že na podobné veci nezabúda.

Nevedno, či to spolu súvisí, ale pri príchode na naše nedávne stretnutie v banskobystrickom hoteli zamieril Čupka k stroju na čistenie topánok. Vložil doň pravú, potom ľavú a zase pravú a ľavú nohu. Až potom s vyleštenými topánkami vošiel do kaviarne a pri zvítaní podávanú ženskú ruku staromilsky pobozkal.

Pripravený na rozpad Smeru

Naposledy sa Čupka mihol v médiách ako účastník pohrebu komunistu Vasila Biľaka, ktorý v roku 1968 podpísal pozývací list sovietskym vojskám. Inak o ňom veľa nepočuť. „Čo už ja? Ja som dôchodca. Nič nevlastním, nepodnikám, ja už len sedím doma,“ odbíja jednu otázku za druhou.

Až po dlhom rozhovore pripúšťa, že tak ako vždy, aj teraz ovplyvňuje dianie z úzadia, ako hovorí - spoza buka. Stretáva sa s ľuďmi ovplyvňujúcimi dianie a rozbieha nové aktivity, väčšinou cez ďalšie osoby. Napríklad v spolupráci s čínskym veľvyslanectvom by chcel otvoriť „aspoň dvetisíc obchodných domov v Európe“ a hlavne sa snaží znovu vzkriesiť kedysi najmocnejšiu politickú stranu Hnutie za demokratické Slovensko.

„HZDS je osvedčená značka. Nemusíte nič robiť a všetci vedia, o čo ide. Akurát dostaneme nové číslo, lebo HZDS oficiálne zaniklo. Treba si uvedomiť, že ak Fico bude prezidentom, zas bude pravica pri moci. V Smere sa rozhádajú pre majetky, rozpadnú sa. Chceme, aby to bolo trošku vyrovnané. Potrebujeme niekoho, kto cíti s robotníkmi.“

Kto všetko sa skrýva za slovíčkom „chceme“, Čupka neprezradil. Opakuje iba: „Uvidíte, všetci sa vrátia. Sú ľudia, ktorí nič iné robiť nevedia. Samozrejme, že bude ťažké presvedčiť Mečiara. On i jeho rodina majú čo robiť. Majú nakúpené firmy. Oni nemajú ten problém čo my. Ale Mečiarovi by sa mala vrátiť pocta.

To, čo my vieme, on vie desaťkrát viac. Aj jeho dcéra Magda by mala ísť do toho. Od dievčaťa ide v otcových šľapajach, je politicky podkutá. Raz ho môže nahradiť.“

O zavlečenom zlodejíčkovi

Za čias mečiarizmu sa hovorilo, že veľký Mufty má k Čupkovi bližšie, ako môžu nezainteresovaní tušiť, a počas zasadnutia HZDS v Banskej Bystrici prespal v Čupkovom dome v Slovenskej Ľupči. Čupka, ktorému v pracovni visel maľovaný Mečiarov portrét, to popiera. Ani teraz vraj nahovárať Mečiara na opätovný vstup do politiky nepôjde on osobne, ale „iní ľudia“.

Zato pri narážke na jednu z nedoriešených káuz mečiarizmu, na únos syna vtedajšieho prezidenta Kováča Slovenskou informačnou službou, sa Čupka okamžite stáva Mečiarovým obhajcom: „Kdekto vykrikuje, že Mečiara treba zavrieť. Za čo chceš Mečiara zatvárať?! Viete, prečo bol mladý Kováč do Rakúska zavlečený? Lebo bol na neho vydaný zatykač. Keby vycestoval zo Slovenska, hneď ho zatknú. Zlodejíček mladý Kováč, čo vykrádal firmy. Išlo o milióny dolárov. A u nás dostal amnestiu. Toho ideme chrániť? Takéhoto ko...a dáme na veľvyslanectvo? V Rusku by ho zastrelili.“

Pán mäsiar

Ak chceme zistiť, kto vlastne Čupka je a v čom spočíval jeho vplyv, musíme sa vrátiť do socializmu. Vtedy Čupkovo meno poznali široko-ďaleko. Predával mäso, a to bola významná pozícia! V časoch, keď ľudia zháňali toaletný papier ako podpultový tovar, bol mäsiar kráľ. A, čo bola rarita, Čupka na svoj pohodlný život nepotreboval byť členom komunistickej strany.

„A načo by som do strany vstupoval? Vtedy všetci chodili ku mne. Či taký riaditeľ, alebo hentaký. Keď som niečo potreboval, nebol problém. Už v roku 1977 som mal vlastné nákladné auto, niečo ako vétriesku. Dostal som potvrdenku, že staviam dom, a bolo. Mal som aj štyri Volgy, v osemdesiatom ôsmom som si kúpil prvý Mercedes. Vždy som sa mal dobre. Aj za socializmu, aj teraz."

"Nikdy som posledné koruny nerátal. Keď som ako chlapec chcel za vedro zmrzliny, mal som ho. Rodičia odišli po odsune sudetských Nemcov v päťdesiatych rokoch z Horehronia do Karlových Varov. Mama pracovala v grandhoteli Moskva a otec v mäsokombináte. Doma sme sa párkami obhadzovali.“

Socializmus vo svojich spomienkach Čupka idealizuje. Tvrdí, že tak dobre ako on sa v tých časoch mal každý.

„Vtedy si ľudia nekupovali štyri rezníky ako dnes. Počítajte na prstoch, lebo nie každý vie matematiku ako ja. Na polievku ľudia brali do kila, na pečenie, povedzme krkovičku, dve alebo dve a pol kila, potom roštenku ďalšie dve kilá, dve a pol kila na guláš, minimálne dve kurence, celú štangľu syra, kilo masla. Šunku nakrájať pol kila, jednu suchú salámu, klobásy, pol kila párkov. Nákup na týždeň, lebo vtedy sa kupovalo všetko naraz, nešiel pod pätnásť kíl. Nie že jeden. To všetci."

"A keď sa stavalo, zaplatil si za naftu a to bolo všetko. Často boli šoféri kamaráti, takže to bolo za ďakujem pekne. Ako to myslím? Nie, nie, nehovoril som za ďakujem pekne. Zaplatil si si. Ale zaplatil si za inú triedu. To nielen ja, ale všetci,“ ospevuje staré časy a nezabudne pri tom zdôrazniť, že „komunizmus to ešte nebol. Ten sme budovali. Bol len socializmus. Každý si mohol kúpiť desať chlebov a výplata mu stačila.“

Čupka sa nedištancuje ani od bývalých príslušníkov Štátnej bezpečnosti. Nepopiera, že s niektorými stále udržiava kontakty: „Nie som taký, že sa zrazu tvárim, že vás nepoznám, len preto, lebo mi niekto povie sprostosti. Každý štát má tajnú službu. A kto za socializmu udával? Neboli sme to my? Ja, vy? Žandári nevedeli nič. Ľudia im donášali. Či to už zabúdame?“

Víťaz najväčšej dražby

Po prevrate v osemdesiatom deviatom Čupka za režimom nesmútil. Okamžite si založil živnosť a na strednom Slovensku otvoril asi štyridsať mäsiarní. Už v roku 1991 sa v rámci malej privatizácie zúčastnil na najväčšej dražbe v Česko-Slovensku a získal Pivovar Urpín.

„Vyvolávacia cena bola stoštyridsaťjeden miliónov, podmienkou účasti bolo zložiť desať percent. Záujem o pivovar bol obrovský, na dražbe sa zúčastnilo dvadsaťsedem dražiteľov. Asi do dvesto miliónov som sa vôbec nezaujímal, čo sa deje."

"Potom som pomaly pridával po sto korunách. Ostatní šli v tisíckach. Čakali, že im to už-už priklepnú a ja som zase na poslednú chvíľu pridal stovku. Pri tristo miliónoch som prešiel do útoku. Pridal som rovno desať miliónov. Niekto zvýšil na tristodesať miliónov a tisíc korún a ja som už nečakal, okamžite som dal tristodvadsať miliónov a potom tristotridsať."

"Kým sa ostatní spamätali, Jožo Krošlák, ten, čo neskôr robil Mečiarovi hovorcu, mi pivovar priklepol. Všetci boli spotení, akoby ich vodou oblial. Nastala bitka... Konárik vykrikoval: ‚Ty sa obesíš!‘ Rýchlo som podpísal dražbu a šiel som preč. Ešte si pamätám, že na druhý deň som šiel na ples HZDS.“

Podľa ekonómov bola suma tristotridsať miliónov korún za banskobystrický pivovar premrštená, ale to Čupku netrápilo. „Toľko peňazí som nemal. Požičal som si z ,vubky‘. Vtedy tam bol malý boh námestník Gašpar. On mi spracovával bankové podklady a bol so mnou na rokovaniach s Bankou Moravia, ktorá mi ručila za sto miliónov.“

Černákovci

Čupka hovorí o Júliusovi Gašparovi, ktorého mafiánsky bos Mikuláš Černák oficiálne predstavoval ako svojho ekonomického poradcu. Za vydieranie Františka Mojžiša bol neskôr právoplatne odsúdený.

„Gašpar pracoval pre Černáka a potom som ho zamestnal v pivovare. Veď on aj prednášal na vysokej škole! Myslíte, že s béčkami hrám karty? Snažím sa obkolesiť múdrymi ľuďmi.“

Keď už s Čupkom hovoríme o černákovcoch, nemožno nespomenúť ani druhého muža tejto mafiánskej skupiny Miloša Kaštana. „Miloš pracoval u mňa v obchode ako učeň a dva roky u mňa aj býval. Bol to šikovný chlapec, pracovitý, ale mal tvrdý život. Mama mu umrela, otec bol napnutý na gazdovstvo. Vstávať musel ráno o štvrtej k ovciam a keď nie, tak bitka. Tam bola len bitka a kosenie. Jeho rodina vlastnila dva páry koní, dva páry volov a štyridsať hektárov pôdy. Kedy sa mal Miloš učiť?"

"Vyhodili ho zo školy. Ja som zariadil, aby mu dali výučný list. Veď mohol skončiť v polepšovni. Takže on mi bol vďačný. Potom sa s Černákom dali na hlúposti. Mali si len zarobiť a dosť. Ale či sa to dalo, keď ich držala siska? Černák tuto sedával,“ ukazuje Čupka rukou k vedľajším stolom, „a s ním Lexov zástupca. Čo s ním asi riešil zástupca riaditeľa SIS?! Ale do toho som sa ja nestaral. S určitými vecami nechcem mať nič spoločné.“

Magister

S politickou stranou HZDS sa Čupka podľa vlastných slov spojil ako jej prvý veľký sponzor. „HZDS vtedy ešte len začínala, centrála sa sťahovala na Tomášikovu ulicu. Volal mi Michal Kováč, ktorý mal na starosti ekonomiku, že nemajú na zaplatenie elektriny a idú im vypnúť svetlo. Komu inému mal volať, keď tu boli samé štátne podniky? Tie politickú stranu sponzorovať nemohli. A kto vtedy vlastnil celú fabriku? Iba Čupka. Pomohol som, dal som peniaze. Koľko? To nepoviem. Či šlo o milióny? Viete, že desaťkorunáčky to neboli,“ smeje sa Čupka.

Potom s vážnou tvárou dodá: „Koľko, to sa nehovorí. Neviem, ako to majú zaúčtované. Čo zaúčtovali a čo nie.“ Čupka sa časom stal aj členom HZDS, lebo „sám som sociálne založený, tak mi Mečiarova politika pre obyčajných ľudí vyhovovala“.

Krátko zastával funkciu krajského predsedu, na iné oficiálne posty sa nedostal. Pre verejnosť bol príliš kontroverzný. Na plese sa päsťami pustil do primátora, k sudkyni prišiel až domov, aby sa jej vyhrážal zastrelením. Že sa občas nevpratal do kože, na tom sa dnes už iba smeje.

A úsmev od ucha k uchu mu vyčaruje aj otázka, na ktorej vysokej škole získal titul Mgr., prípadne, kedy si vlastne spravil maturitu. „To tam nepíšte,“ bráni sa spočiatku, napokon sa rozhovorí: „Z matematiky som nikdy nemal horšiu známku ako jednotku. Na slovenčinu, básničky som nikdy nebol. Ani mená si nepamätám. Ale celú genézu národohospodárskej ekonomiky mám v malíčku. To mi nikto nezoberie. Maturitu som si robil večerne na strednej ekonomickej škole, ale nemohol som sa tomu plne venovať.

Vtedy som chodil s pojazdnou predajňou po dedinách. Bol som aj šofér, aj závozník. Musel som štúdium prerušiť, ale napokon mi uznali prax. Titul som dostal na vysokej škole v Rusku, v Moskve.“

Zrušené oslobodenie

Katastrofu, do ktorej vyústilo celé Čupkovo podnikanie, pripisuje zle nastaveným ekonomickým podmienkam. Nie tomu, že príliš rozdával. Politickým stranám, kamarátom, cirkvi. (Mimochodom, u pápeža bol na audiencii dvakrát. Vyratúvanie, na ktoré kostoly prispel, by zabralo niekoľko riadkov.) On sám nakoniec skončil ako obžalovaný z trestného činu neodvedenia daní.

ádovo ide o milióny eur. Prvostupňový súd ho v plnej miere oslobodil, ale krajský súd rozsudok nedávno zrušil a prípad vrátil späť na okres. Čupku to ani náhodou nevyviedlo z miery, preukázanie svojej neviny považuje za hotovú vec. Už teraz sa teší, ako žalobu na súd podá on a pivovar i ďalšie majetky získa späť. Že sa mu to skutočne podarí, nie je celkom nereálne.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].