Časovaná bomba: V Krpelianskej priehrade ležia milióny kubických metrov usadenín

Behá v plytkej vode a pod nohami sa mu tvoria bubliny. Pri troche cynizmu by sa dalo povedať, že je to akýsi druh perličkového kúpeľa. Čím hlbšie sa jeho chodidlá zabárajú do bahna, tým väčšie bubliny sa valia na povrch. Metán.

Domov

Tlejúce lístie, vetvičky a iná organická masa dávajú takto o sebe vedieť. Ešte pred štyridsiatimi rokmi by sa tu takto neprechádzal, vtiahla by ho hlbočina. Tam, kde vtedy bola voda hlboká zo šesť metrov, je dnes sotva pol metra vody a hlbšie len bahno, bahno a bahno. Sokol, korčekový bager, ktorý tu pred rokmi ťažil sedimenty, je dávno preč a rieka si stihla dno priehrady úplne premodelovať.

A to od výstavby vodného diela v Krpeľanoch neprešlo ani šesťdesiat rokov.

Takmer plná

Váh rozdelil Malú a Veľkú Fatru práve tam, kde je dnes Krpelianska priehrada. Na jednej strane zostal kopec Sokol, na druhej Kraľoviansky meander a obľúbené Šútovské jazerá. Na brehu, presne tam, kde sa zvyknú kúpať nudisti, sa pred troma rokmi zosunul svah.

Že sa to tak muselo skončiť, to vedeli už za prvej republiky, pretože práve tadeto vedie zlomová línia oddeľujúca žulové podložie od dolomitov a vápencov z druhohôr a kopec je samá jaskyňa. Takže plánovanú autostrádu by neudržal. Aj preto, že, ako hovorí Ján Topercer, ekológ Botanickej záhrady Univerzity Komenského v Blatnici, spustiť zosuv pomohli aj lesníci, keď svah narušili cestou na zvážanie dreva.

Ani kopec nevydrží všetko. Voda je ešte silnejšia. Dažde splavujú pôdu z obrovských plôch, z veľkoplošných oráčin, ktoré nám zostali po kolektivizácii poľnohospodárstva, z holorubov a zo svahov, do ktorých sú zarezané lesné cesty. Oravské svahy a obvody Liptova sú navyše dobrým kúskom, pretože sú tu flyše, usadeniny z treťohorného mora.

Čítajte viac:

Dedina mládeže: V najmladšej slovenskej obci žijú hlavne dôchodcovia

„Sú to skamenené piesky a bahno, čo sa na povrchu rýchlo obrúsi a voda to odnesie so sebou,“ hovorí hydrogeológ Peter Malík z Geologického ústavu Dionýza Štúra v Bratislave. Hovorí o nich ako o „najväčšom nepriateľovi ľudstva, pretože práve ony majú na svedomí najviac zosuvov pôdy na Slovensku“. Nuž a voda - rieky Orava, Váh s prítokmi - ich splachuje aj do Krpelianskej priehrady.

„Tu bola hĺbka vody ešte pred pár desiatkami rokov zo šesť metrov a pozrite sa dnes,“ ukazuje Ján Topercer na nános, na ktorom rastie tŕstie a preháňajú sa kačky. „Tu sa už vytvorili nové spoločenstvá, rastlinné aj živočíšne.“ A pribúdajú aj smeťové, lebo okrem flyšu voda prináša množstvo odpadu. Je tu všetko, len nie to, čo by tu byť malo, teda voda.

Šútovské jazerá: Zosuv pôdy v roku 2013 zasypal breh, ktorý obľubovali najmä nudisti. Foto: NORBERT GROSZ

Podľa slov Pavla Hucka z Výskumného ústavu vodného hospodárstva by jej v priehrade malo byť 8,3 milióna kubických metrov. S takýmto objemom ju v roku 1957 dokončili. Ale v roku 1992 bol jej objem znížený už len na 3,5 milióna kubických metrov. Lenže tento údaj je starý pomaly štvrťstoročie a Ján Topercer tvrdí, že v súčasnosti sú zanesené už najmenej štyri pätiny priehrady a to, čo sa v nej nachádza, reprezentuje až 7 miliónov kubických metrov usadenín!

Takže aby sa „pohár“ celkom naplnil, zostáva už iba jedna pätina pôvodného objemu.

Hladná voda, burinové ryby, ružová invázia

„Keď je vody málo, mala by ju priehrada akumulovať a podľa potreby vypúšťať,“ dodáva Peter Malík. Keď je však nádrž plná blata, neplní ani jednu funkciu. Odborne - stráca akumulačnú schopnosť. Laicky - nedá sa napĺňať, lebo je už naplnená. A keby tu dnes aj priplával Sokol so svojím korčekovým bagrom, uviazol by na plytčine. Zdá sa, že všetky pokusy bagrovať dno zlyhali.

„Pokiaľ viem, v minulosti už bolo niekoľko pokusov čistiť vodné dielo, ale ani jeden úspešný. Loď Sokol skutočne bagrovala nánosy, ale čo vyťažili pri hrádzi, to vyviezli remorkérom dva či tri kilometre vyššie a šupli späť do rieky,“ hovorí Ján Topercer.

Sedimenty sa vcelku logicky rýchlo vrátili tam, kde ich vyťažili. Ani druhý pokus, prečerpávať nánosy tlakovým potrubím do uskladňovacích jám za priehradným múrom, nebol veľmi úspešný. No a do tretice: dá sa to riešiť aj tak, že keď ide veľká voda, zdvihnete stavidlá a voda si aspoň trošku z toho vezme so sebou. Nie však kamenie, ale najmä múľ a nečistoty.

A to je podľa ekológa ďalšia katastrofa. „Voda vždy nesie sedimenty a keď ich nemá, lebo ich zadrží napríklad priehrada, vezme si štrk a piesok z vlastného koryta,“ vysvetľuje. Tento efekt sa volá „hladná voda“, rieka požiera vlastné koryto, zarezáva sa hlbšie do nivy, v studniach mizne voda, pôda schne, lebo klesajú podzemné vody. Tak sa vraj mení aj klíma.

Čítajte viac:

Elektrárne na Malom Dunaji: Ničenie prírody za peniaze z eurofondov?

A keď tú hladnú vodu tridsať či štyridsať rokov kŕmite jemným múľom, zanesie celý úsek pod priehradou a osídlia ho rastliny. „Lenže iné, ako tam rástli, a iné, ako potrebujú živočíchy, ktoré tam pôvodne žili.“ Hovorí o netýkavke žliazkatej, zlatobyli kanadskej, pohánkovci japonskom a ďalších invazívnych rastlinách. Nádherné ružové kvietky dvojmetrových rastlín, také pekné vo váze, sú odporná burina.

A státisíce belíc a plotíc, ktoré sa v zanesenej priehrade namnožili na úkor iných rýb, ešte aj rybári nazývajú burinové ryby. Pstruhy by ste tu hľadali márne a turčianske hlavátky i podustvy sa musia zaobísť bez tých oravských. Je po genetickej variabilite a prepojení populácií.

Pôvodne mali plávať hore-dole cez zurčiacu vodičku rybovodov na priehradnom múre, ale nájdete v nich iba dvojmetrovú žihľavu.

Vodné dielo z roku 1957: Na prvý pohľad romantika, ale pod vodnou hladinou sa končí. Foto: NORBERT GROSZ

Metánové orgie, ekologická pasca

Bublinka za bublinkou, metánové orgie. Tlejúce organické látky bez prístupu vzduchu. Čím viac ich je, tým viac je metánu a iných skleníkových plynov.

„Metán udrží v atmosfére dvadsaťpäťkrát viac tepla ako oxid uhličitý,“ hovorí ekológ. Vetvičky sa síce rozkladajú dlho, ale potom to stojí za to. Stačí teplota vzduchu nad 10 stupňov Celzia a prehliadka sa začína. Vrcholí v letných horúčavách. A syčí to tiež pri zrýchlenom prietoku vody cez turbíny. „Kedysi sa predpokladalo, že metán sa vytvára iba v tropických priehradách, ale ukázalo sa, že to nie je pravda.“ Pridáva sa k tomu zeleň rastúca pod vodou, napríklad stolístok klasnatý a vodomor kanadský, ktoré v priehrade rastú už na desiatkach hektárov.

„Spomaľujú tok vody a zadržujú sedimenty. Dlhé roky tu tieto rastliny neboli, ale v poslednom desaťročí doslova expandujú a zatiaľ nič nenasvedčuje, že by s tým mienili prestať. Takto sa vytvárajú nové ekosystémy, o ktorých netušíme, ako sa budú správať,“ hovorí Ján Topercer a spomenie aj dva prevažne rastlinožravé druhy kačíc, ktorých tu tiež pribúda. Živia sa práve touto podvodnou zeleňou.

Na nudistov padol kopec, presunuli sa o pár desiatok metrov ďalej. Čo však so zanesenou priehradou? Podľa hydrogeológa Petra Malíka, aj keby sme dno vodných nádrží čistili, iba by sme vytvorili priestor na prísun nových sedimentov. A tých bude dosť nielen vinou flyšu, ale aj preto, že erózia zasahuje čoraz viac plôch.

Čítajte viac:

Niektoré sú liečivé, iné skoro zázračné: Slovensko je rajom prameňov

„V polovici deväťdesiatych rokov sme na Slovensku ťažili 5,3 až 5,5 milióna kubických metrov dreva, v súčasnosti 9,4 až 10 miliónov kubíkov ročne, čo je takmer dvojnásobok. A v škole nás učili, že tých 5,5 milióna kubíkov je maximum, ak chceme zachovať naše lesy aspoň ako-tak funkčné. Čím viac plôch vyťažíme, tým viac lesných ciest potrebujeme na odvážanie dreva, tým viac splavenín odnáša voda do riek a priehrad,“ hovorí Ján Topercer. Potom už len dodá, že sme si na seba ušili ekologickú pascu. V tej chvíli si spomeniete na slová Petra Malíka, že keď sa raz ľudstvo pominie, voda si svoj priestor urobí. Lenže to tu už nebude nikto, kto by tvrdil, že vodu treba zadržiavať, aby neodtekala z krajiny.

Hrob ťažkých kovov?

A to sme sa ešte nedostali k tomu, k čomu sa nikto oficiálne vyjadriť nechcel. Sú alebo nie sú v sedimentoch pochovaných v priehrade ťažké kovy? Kovospracujúci podnik na Orave, kožiarske závody v Liptove. Zanechala tu svoju stopu aj búrlivá socialistická industriálna výroba? Viacerí odborníci sa odvolávali na rozbory sedimentu, ktoré v 70. rokoch minulého storočia robil profesor Konštantín Holobradý, lenže odvtedy už prešlo polstoročie.

„K výsledkom týchto rozborov sa ťažko môžeme dnes vyjadriť, pretože nevieme, akú vzorku usadenín vtedy brali,“ vysvetľuje Pavel Hucko. Hovorí o novších výsledkoch výskumu, avšak tie sú len z povrchovej vrstvy sedimentu, teda približne z hĺbky 50 až 80 centimetrov. „To, čo sa nachádza pod touto vrstvou, sa zhutní a ak sa v týchto sedimentoch aj nachádzajú ťažké kovy, sú stabilizované.“ Lenže takýto výskum zatiaľ zrejme nikto nerobil a, ako povedali iní odborníci, nech je tam čokoľvek, lepšie je to nebabrať, aby sme to nerozvírili. S tým sa nakoniec stotožňuje aj Pavel Hucko.

„V povrchových vrstvách sme síce zaznamenali arzén, kadmium, chróm, ortuť, olovo, molybdén, selén, tálium aj antimón, ale prípustné hodnoty prekročené neboli. No dôležité je aj to, z akého pohľadu usadeniny hodnotíme: podľa vplyvu na pôdu alebo z environmentálneho hľadiska. Ak z environmentálneho, potom meď, berýlium, kobalt, nikel, vanád, zinok a bárium tieto hodnoty prekračujú, chróm so zreteľom na výrobu v kožiarskych závodoch, napodiv, nie.“ Podstatné je, že nech by chcel ktokoľvek čokoľvek s usadeninami robiť, musel by mať nové patričné analýzy.

Ale kto by mohol chcieť tú neperspektívnu kopu? Viac ako sedem miliónov kubických metrov usadenín? Aj keby prišiel na geniálny nápad, ako ich z priehrady vypustiť, skončili by v ďalšej, už pred Žilinou. A tak by sme ich mohli posúvať až do Čierneho mora. „Vo svete už zrušili veľa priehrad,“ hovorí Ján Topercer. „Tie, ktoré boli zanesené alebo nebezpečné. Len v Spojených štátoch od konca dvadsiateho storočia ich zlikvidovali vyše tisíca.“ Rieka by si vraj za pár mesiacov vytvorila nové koryto, migrácia rýb by sa obnovila ešte rýchlejšie a vrátili by sa tam aj stovky druhov, ktoré súvisia s ich potravovým reťazcom. Viete si však predstaviť, že by tu a teraz dakto dokázal zrušiť - priehradu?

Domov
  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu plus7dni@7plus.sk.