Rozdiely medzi oboma krajinami sa však stierajú.

Česko dosiahlo životnú úroveň tri roky po rozdelení štátu, Slovensku to trvalo 14 rokov

Keď pred dvadsiatimi rokmi, v júni 1992, zvíťazila v Česku vo voľbách ODS Václava Klausa a na Slovensku HZDS Vladimíra Mečiara, nekonečné diskusie o tom, kto na koho v spoločnom štáte dopláca, sa de facto skončili.

Predsedovia českej a slovenskej vlády spečatili v priebehu nasledujúcich týždňov osud ČeskoSlovenska, ktoré v danom roku oslavovalo sedemdesiate štvrté narodeniny. Necelé dva týždne po prvom rokovaní politikov v brnianskej vile Tugendhat, 20. júla 1992, podal demisiu posledný československý prezident Václav Havel.

Balkánska okľuka

Úderom poslednej decembrovej polnoci roku 1992 ČeskoSlovenská federatívna republika zanikla, aby si 1. januára 1993 začali písať vlastnú históriu dva štáty. Cesty Slovenska boli o poznanie kľukatejšie. „Po rozpade to vyzeralo tak, akoby sme sa rozišli opačnými smermi Česi do Európy, Slovensko na Balkán,“ spomína Miroslav Kusý. Poslanec prvého ponovembrového Federálneho zhromaždenia pôsobil aj ako poslanec v Slovenskej národnej rade a kancelár prezidenta Havla pre Slovensko.

Optimistické neboli ani ekonomické vyhliadky Slovenska, ktorému predpovedali stopercentnú devalváciu meny, či dokonca štátny bankrot. Slovensko napokon neskončilo ani na „Balkáne“, ani na východe, ani v bankrote. Hoci za svojím „starším bratom“ dodnes zaostáva, rozdiely sa zmiernili. Niektorí analytici nevylučujú, že čo sa týka platov a životnej úrovne, už zanedlho svojho suseda dobehne. Analytik Next fi nance Martin Prokop predpokladá, že sa tak stane do desiatich rokov, najmä vďaka reformám uskutočneným v predchádzajúcich rokoch.

Brzda mečiarizmu

Odlišnosti medzi krajinami sa podľa Kusého prejavili už v prístupe k rozdeleniu spoločného štátu, nehovoriac o ďalšom smerovaní. „Slovenský hendikep bol v ‚prefíkanom‘ mečiarizme a primitívnom nacionalizme,“ tvrdí. Zatiaľ čo Klausa Mečiar vydieral v duchu vlastného hesla „Žiadam od nich stodvadsať, oni považujú za úspech, keď mi dajú len sto. Mne však stačilo osemdesiat“, Európe sa vyhrážal veľkohubým „Keď nás neprijmú na Západe, obrátime sa na Východ“. Nasledovala studená sprcha v podobe vyradenia zo zoznamu kandidátskych krajín na členstvo v Európskej únii i Severoatlantickej aliancii.

„Mečiar nemal koncepciu budovania štátu, bol populista. Z národa rozdeleného na mnoho protichodných skupín počúval tie najprimitívnejšie,“ hovorí Kusý. Spolu s nacionalistami tlačil Slovensko do polohy národného štátu, kde ‚Slováci budú konečne pánmi‘, čo viedlo k vnútornému napätiu. Krajina sa stala odstrašujúcim príkladom Európy aj „vďaka“ noci dlhých nožov po vyhratých voľbách v roku 1994, keď si HZDS uzurpovalo moc, únosu prezidentovho syna do Rakúska slovenskými tajnými službami, neoprávnenému zbaveniu poslaneckého mandátu Františka Gauliedera či zmarenému referendu.

Foto: Profimedia.sk

Na hojdačke

„Česi prechádzali prvou veľkou sériou škandálov a politických otrasov, až keď sa Slovensko začalo vymaňovať z bahna mečiarizmu a prvá Dzurindova garnitúra ‚bicyklistov‘ ho zázračne vracala do hry,“ pokračuje Kusý. Výsledkom mocenských hier za riekou Moravou bola hanebná opozičná zmluva sociálnych demokratov Miloša Zemana s Klausovou ODS. „Slovensko straty dobehlo, v niečom Čechov predbehlo vstupom do eurozóny a na čas sa stalo ‚tigrom Európy‘.“ Nelichotivým špecifi kom českej politiky sú aj vyše dvadsať rokov po páde socializmu tamojší komunisti, ktorí na rozdiel od tých slovenských kolíšu v preferenciách medzi druhým a tretím miestom. „V Česku mali tradíciu ako agresívna odnož silnej sociálnej demokracie, opora Komunistickej internacionály a vedúca sila Československej socialistickej republiky,“ dôvodí Kusý.

Súčasná politická situácia v oboch krajinách sa podľa neho v zásade nelíši. Zatiaľ čo na Slovensku máme kauzy Gorila a Kocúr, v Česku bojujú s korupčnými démonmi Davidom Rathom a Vlastou Parkanovou. S tým rozdielom, že česká snemovňa vydala oboch poslancov na trestné stíhanie. Na oboch stranách rieky Moravy tiež vstupujú na scénu s obrovským treskom nasledovaným rozčarovaním voličov „popové“ strany u nás SaS a Obyčajní ľudia, v Česku Veci verejné a TOP’09. „Nanešťastie ani my, ani oni nemáme životaschopnú opozíciu, ktorá by dokázala zatriasť politickou scénou a predložiť ozdravný program,“ uzatvára Kusý.

Rovnako hrubozrnný je i slovník politikov, nechýbajú facky ani obscénne gestá. Za slovenskú stranu spomeňme vztýčený prostredník kontroverzného nováčika Igora Matoviča či rešpektovaného parlamentného matadora Bélu Bugára, inak známeho džentlmenským správaním, za českú stranu sú to zas „debilové“, „blbečkové“, „čuráci“ i facky cholerického českého ministra fi nancií Miroslava Kalouska.

Výhodný rozchod

Porovnateľná je i bezradnosť oboch krajín v boji s krízou a jej následkami. Rozvod však podľa ekonómov prospel každej z nich. „Vo federálnom štáte s tlakom Slovenska na zvýšenie národných kompetencií na úkor federálnych by nebolo možné ísť pravicovou cestou, dokonca by nebolo možné ísť žiadnu cestou,“ myslí si český ekonóm Jiří Klinkor. V polovici deväťdesiatych rokov, keď bolo treba vykonať kľúčové zmeny, privatizáciu a dereguláciu, by sa podľa neho dalo iba prešľapvať na mieste. „Federácia by viedla k zablokovaniu akýchkoľvek zásadnejších zmien,“ tvrdí. Skutočné reformy i plané pokusy prebehli na oboch stranách rieky Moravy, no Bratislava aj vďaka väčšej razancii prvej a druhej Dzurindovej vlády svojho „staršieho brata“ dobieha. Kým hrubý domáci produkt Slovenska na obyvateľa sa z 52 percent priemeru Európskej únie v roku 2001 zvýšil za desať rokov o 21 percent, v Česku došlo za rovnaké obdobie k nárastu len o osem percent.

„Stále platí, že Česko má vyššiu životnú úroveň ako Slovensko,“ upozorňuje analytička Poštovej banky Eva Sadovská. Dodáva, že u našich západných susedov sa menej platí aj za potraviny, oblečenie či spotrebnú elektroniku. Česi spravidla tiež lacnejšie tankujú a viac zarábajú. „K prvému polroku 2011 Slováci nezarábali ani osemdesiat percent toho, čo ich kolegovia z Česka,“ pripomína Sadovská. Jedinou výnimkou medzi profesiami, v ktorých sme si podľa vlaňajších štatistík pripísali na účet viac ako kolegovia v Česku, boli podľa nej administratívni pracovníci. V prvom polroku 2011 zarobili o necelú tretinu viac ako českí úradníci. Sadovská však zdôrazňuje, že nožnice sú menej otvorené ako pred desiatimi rokmi, keď slovenskí pracujúci zarobili dve tretiny z toho, čo Česi. „Za posledných desať rokov sme sa od českých platov najviac vzdialili v roku 2002 a najbližšie sme k nim mali v roku 2009,“ hodnotí analytička. Reálnu úroveň miezd z roku 1989, dosiahli Česi v roku 1996, teda tri roky po rozdelení spoločného štátu, a našinci až o štrnásť rokov.

Najlepší susedia

Rozvod podľa odborníkov pomohol i vzájomným vzťahom. Kým začiatkom deväťdesiatych rokov vládlo medzi Čechmi a Slovákmi žijúcimi v tom čase v spoločnom štáte značné napätie, necelých dvadsať rokov po rozpade ČeskoSlovenska sú podľa Oľgy Gyárfášovej z Univerzity Komenského v Bratislave oba národy najväčšími priateľmi. „Vzájomná komunikácia sa niesla v znamení diškurzu ‚kto na koho viac dopláca‘,“ pripomína sociologička. Najvydarenejší rozvod, ako v minulosti označil rozdelenie ČeskoSlovenska súčasný šéf českej diplomacie Karel Schwarzenberg, však vášne upokojil a spravil z oboch národov dobrých priateľov. Slovenskí nacionalisti upriamili po rozdelení spoločného štátu pozornosť najmä na domácu maďarskú menšinu. Z predsudkov a negatívnych emócií dlhé roky „úspešne“ ťažili aj vďaka spojencovi v podobe maďarského nacionalizmu niektorí slovenskí politici HZDS Vladimíra Mečiara, SNS Jána Slotu a čiastočne i Smer Roberta Fica.

„Vo voľbách 2010 už však protimaďarská rétorika nenašla až taký ohlas a voľby 2012 potvrdili ústup tejto témy,“ upozorňuje Gyárfášová. Dnes sú terčom radikálov na oboch stranách rieky Moravy Rómovia, predsudky panujú aj voči cudzincom. „Extrémne polohy nenávisti voči menšinám sú v oboch spoločnostiach rovnaké, v Česku azda ešte radikálnejšie,“ ho vorí Gyárfášová. Na druhej strane však platí, že „mainstream“ v Česku je tolerantnejší ako na Slovensku, naj mä čo sa týka kultúrnej alebo sexuálnej inakosti Aj vďaka tomu môžu v Česku homosexuáli už niekoľko rokov uzatvárať registrované partnerstvá, kým na Slovensku sa o danej téme stále iba opatrne a s predsudkami diskutuje. Slováci sú jednoducho v porovnaní s Čechmi uzavretejší a konzervatívnejší, čo súvisí s oneskorenou modernizáciou Slovenska vo všetkých oblastiach vrátane urbanizácie, sekularizácie či demografi ckej revolúcie. „Paradoxne, v postojoch verejnosti sú si dnes naše spoločnosti podstatne bližšie ako v čase rozpadu spoločného štátu,“ uzatvára Gyárfášová.

Koniec o štyristo rokov?

Ajkeď je vyhynutie Slovákov a Čechov podľa odborníkov iba teóriou, demografi cké výpočty poznajú aj možný termín odchodu posledného zástupcu tohoktorého národa na večnosť. Ak by sa zachoval súčasný nelichotivý vývoj pôrodnosti a úmrtnosti, hraničný v prípade oboch národov by bol rok 2400. Po jeho uplynutí by teoreticky mohli vymrieť reprezentácie oboch národov. Ak budeme vychádzať z programu využívaného Organizáciou Spojených národov na stanovenie prognózy vývoja svetovej populácie, posledný Čech či skôr Češka, keďže by šlo o ženu, by odišla na večnosť v roku 2401.

Kým najčernejší scenár predpokladá, že v priebehu nasledujúcich deväťdesiatich rokov stratí Česko tretinu obyvateľov, optimistickejší variant počíta so zachovaním súčasného stavu bez výraznejších zmien vďaka prílevu cudzincov. V prípade, že by sa podarilo zvýšiť pôrodnosť, v čo dúfajú iba najväčší optimisti, a zároveň „prilákať“ do Česka viac cudzincov, do roku 2050 by na západ od rieky Moravy žilo dvanásť miliónov ľudí a na konci storočia by ich bolo až štrnásť miliónov. Ani vyhliadky Slovenska bojujúceho s poklesom pôrodnosti a so starnutím obyvateľstva nie sú priaznivé. Ak by sa demografi cký vývoj v budúcnosti nezmenil, už v roku 2080 by sme mali tri milióny obyvateľov. Na dvojmiliónovú hranicu by klesol počet našincov okolo roku 2150, na miliónovú hranicu by sa dostal asi do roku 2180. Čisto teoreticky, posledný Slovák by odišiel na večnosť niekedy po roku 2400.

Česko a Slovensko na svetových titulkách

Zlodej pier

Čilské intermezzo Václava Klausa s perom patrí medzi najkurióznejšie témy, vďaka ktorým sa Česko dostalo na titulky svetových médií. „Je ťažké byť lídrom krajiny vyspelého sveta. Pracujete od svitu do mrku, jeden bolehlav strieda druhý a najhoršie zo všetkého je, že nemáte dosť pier. Prezident Českej republiky Václav Klaus vie, čo to znamená,“ informovala napríklad kanadská CBS News. Klausov ekvilibristický manéver, na obrázku, počas ktorého sa protokolárne pero načas stratilo pod stolom, aby sa vzápätí ocitlo v prezidentovom vrecku, však nie je jeho jediným prešľapom. Známy je i jeho euroskepticizmus a hašterivosť.

Urazená Európa

Chaotické a nie príliš úspešné. Aj tak si Európa pamätá české predsedníctvo. Poľský Dziennik to komentoval nasledovne: „Česi sa od roku 1989 snažili vytvoriť dojem kultivovanej, takmer západnej krajiny, ktorej politika a civilizácia značne prevyšujú iné postkomunistické štáty. Pozitívny obrázok sa za necelý polrok zosypal.“ Povestnou šľahačkou na torte bola Entropa Davida Černého, ktorá visela v Bruseli na znamenie českého predsedníctva. Plastika urazila takmer celú Európu. Taliansko bolo zobrazené ako mužstvo masturbujúcich futbalistov, Slovensko ako „uhorská“ saláma, Bulharsko ako turecká latrína. Česko symbolizoval LED displej v zlatom ráme s kontroverznými Klausovými výrokmi. Bonus v podobe pádu vlády počas predsedníctva už nikoho neprekvapil.

Temnovláda

Razantné demarše, vyradenie zo zoznamu kandidátskych krajín na členstvo v EÚ a NATO, rozdelená spoločnosť... To je iba zlomok z toho, čo na Slovensku dokázala v deväťdesiatych rokoch „vybudovať“ vláda Vladimíra Mečiara. Slovensko sa pár rokov po páde komunizmu ocitlo na ceste, ktorá viedla k diktátu jednej strany. Únos prezidentovho syna, dodnes nevyšetrená vražda Róberta Remiáša, protiústavné vyšetrovacie komisie zložené z poslancov známe ako „Macuškove komisie“ či okázalé Mečiarove vystúpenia na štadiónoch za frenetického jasotu davu iba dopĺňali celkový obraz vtedajších čias.

Zabudnutá výbušnina

Keď sa slovenskí policajti v rámci cvičenia „hrali“ s výbušninami, netušili, že dostanú krajinu na titulky svetových médií a o ich sfušovanej akcii vznikne vo Wikipédii - internetovej encyklopédii - samostatné heslo. Zabudnúť balíček trhaviny v batožine nič netušiaceho našinca dlhodobo pracujúceho v írskom Dubline sa však nepodarí len tak hocikomu. Pikantný bol i záver príbehu. Dotyčný pán skončil v rukách tamojšej polície, ktorá v obave z výbuchu evakuovala niekoľko domov a na čas uzavrela dve ulice.

Česi vedú v hokeji, vo futbale i v tenise

Národným hrdinom týchto dní je na Slovensku Peter Sagan, ktorý vo svojej ostro sledovanej premiére na Tour de France získal ako prvý Slovák v histórii zelené tričko. Dvadsať dvaročný šprintér bodoval v najslávnejších cyklistických pretekoch na svete iba dva mesiace po tom, čo Slováci získali strieborné medaily na hokejových majstrovstvách sveta. A viac než rok od momentu, keď hokejista Zdeno Chára zviditeľnil krajinu ako kapitán Bostonu Bruins ziskom prestížneho Stanleyho pohára. Slovensko napriek týmto úspechom ostáva pri porovnávaní športových trium fov v tieni svojho západného suseda.

Česko sa môže popýšiť lepšími výsledkami aj v oboch najpopulárnejších športoch v hokeji i vo futbale. Generácia Jaromíra Jágra dokázala šesťkrát vyhrať majstrovstvá sveta a v roku 1998 aj olympijský turnaj. Na Slovensku sú prakticky všetky úspechy národného tímu spojené s Mirom Šatanom. Výrazne prispel k jednej zlatej, dvom strieborným a jednej bronzovej medaile. Na olympiáde sme to dotiahli najďalej v roku 2010, keď tím Jána Filca skončil štvrtý. Česko sa dostalo do fi nále futbalových majstrovstiev Európy v roku 1996, aby napokon skončilo druhé. Na kontinentálnom šampionáte v roku 2004 obralo o fi nále partiu okolo excelentného Pavla Nedvěda „zázračné“ Grécko víťaz turnaja.

Slovensko hviezdilo na veľkom futbalovom podujatí len raz, a to vďaka postupu zo základnej skupiny afrického svetového šampionátu v roku 2010, keď hráči pod vedením Vladimíra Weissa porazili úradujúcich majstrov sveta z Talianska. Ani v tenise nie je Slovensko lepšie. Karol Kučera, Dominik Hrbatý, Daniela Hantuchová či Dominika Cibulková síce viackrát porazili najsilnejších súperov, ale na vrchol niektorého z grandslamových turnajov to ani jeden z nich nedotiahol. S víťaznou trofejou vlani z Wimbledonu odišla Češka Petra Kvitová. Podobne vyznieva aj porovnanie výsledkov v atletike v stopách fenomenálneho Jana Železného kráča oštepárka Barbora Špotáková, obísť nemožno ani zlatého olympijského viacbojára Romana Šebrleho. Česko má aj olympijskú víťazku a majsterku sveta v behu na lyžiach Kateřinu Neumannovú. Martina Sábliková sa zas stala neporaziteľnou v rýchlokorčuľovaní, v disciplíne predsa len trošku nezvyčajnej v našich končinách.

Slovensko je v súčasnosti silnejšie vo vodnom slalome, hoci aj v Česku sa nájdu olympijskí medailisti. Za slovenskú stranu stačí spomenúť bratov Hochschornerovcov, Michala Martikána a Elenu Kaliskú, ktorí patria ku kráľom divokej vody. Zabúdať nemožno ani na presnú mušku strelcov. Slovensko sa môže pochváliť napríklad držiteľom dvoch bronzových olympijských medailí Jozefom Göncim, striebornou medailistkou z Pekingu Zuzanou Štefečekovou či ďalšími medailistami z majstrovstiev sveta a Európy Mariánom Kovačócym a Dankou Bartekovou. Českou pýchou sú zas olympijskí víťazi David Kostelecký či Kateřina Emmons.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní