Návrat do Československa: Napriek tomu, že z funkcie abdikoval, po skončení druhej svetovej vojny sa vrátil znovu ako hlava štátu.

Československý prezident Beneš: Zaslúžil sa o štát aj o jeho zničenie

Matka si ho predstavovala ako kňaza, no starší bratia z neho vieru vytĺkali, niekedy vraj aj bičom. Napokon sa stal vrcholovým politikom. Všetko, čo ste nevedeli o Edvardovi Benešovi.

Z trojice najznámejších zakladateľov Československa - Tomáš Garrigue Masaryk, Milan Rastislav Štefánik a Edvard Beneš - bol Beneš najmladší a tiež najrozporuplnejší. Vyzdvihovaný aj zatracovaný. Plný protikladov.

Vzdelaný a pracovitý, presvedčený demokrat, schopný organizátor, no zároveň oplývajúci typickými znakmi väčšiny politikov, teda mimoriadne ctižiadostivý, samoľúby a panovačný, neznášajúci oponentov. Možno aj zbabelý.

V rozhodujúcich chvíľach, keď bolo treba vziať na seba tú najväčšiu osobnú zodpovednosť, mu chýbala odvaha na posledný, rozhodujúci krok.

Keď prišlo na lámanie chleba, ako najvyšší veliteľ brannej moci sa ani raz neodvážil vydať rozkaz na obranu republiky a demokracie. Dvakrát radšej ušiel z bojiska a z prezidentského postu. Abdikoval dobrovoľne, bez nátlaku.

Suchár od malička

Narodil sa 28. mája 1884 ako desiate dieťa do rodiny kožlanského maloroľníka Matěja. Benešovci, známi svojou usilovnosťou, biedou netrpeli. Edek, ako mu vravievali doma, zapadol. Pomáhal na poli, v obchode i v tehelni. Keďže bol samotár a navyše trochu tlstejší, stal sa obľúbeným terčom ústrkov rovesníkov, čo spôsobilo, že sa ešte väčšmi utiahol. O to viac sa venoval vzdelávaniu.

Keď sa neskôr zoznámil so svojou budúcou ženou Hanou, bola to ona, kto vyvinul iniciatívu, aby ich vzťah prerástol do mileneckého a potom aj do manželského.

Suchárom zostal Edek do smrti. Jeho spolupútnik, vedúca osobnosť národných socialistov a ministerský kolega v prvej československej vláde Václav Klofáč, o ňom povedal: „Nepije, nefajčí, netancuje, nemá milenky, nevyhľadáva spoločnosť, nehrá karty. Preboha, čo teda robí?“

Matka si ho predstavovala ako kňaza, no starší bratia z neho vieru vytĺkali, niekedy vraj aj bičom. Celkom úspešne. Po štúdiách na parížskej Sorbonne a Slobodnej škole politických a sociálnych vied zakončil vysokoškolské vzdelanie v Dijone doktorskou prácou Problém rakúsky a otázka česká. Štúdia o politických bojoch slovanských národov v Rakúsku.

Maffián a intrigán

Po vypuknutí prvej svetovej vojny a odchode Masaryka do zahraničia sa dostal na čelo protihabsburského odboja. Bol zakladajúcim členom a prvým šéfom Maffie, hlavného orgánu českého domáceho odboja, ku koncu vojny pretvoreného na Národný výbor československý, ktorého predstavitelia 28. októbra 1918 vyhlásili samostatný československý štát.

Po roku 1915, keď musel aj Beneš emigrovať, sa jeho politická činnosť úzko prelínala s činnosťou ďalšieho zakladateľa štátu Štefánika. Úzko spolupracovali najmä pri vzniku československých légií. Napriek rozdielnym povahám i temperamentu si Beneš Štefánika, ktorý bol svetobežník a sukničkár, obľúbil.

Spočiatku si aj rozumeli. Beneš ho v listoch tituloval „milý priateľu“, pred Masarykom sa pochvalne vyjadroval o jeho stykoch s francúzskymi politikmi a novinármi.

Priateľstvo však nevydržalo dlho. Keď sa ctižiadostivý Beneš, ktorý ťažko prežíval skutočnosť, že je až tretím mužom Československej národnej rady, snažil odstaviť Štefánika na vedľajšiu koľaj, pustili sa do seba. Beneš sa v lete 1918 sťažoval v liste Masarykovi: „Nikto nevie, aké ťažkosti mám, aby som s ním dobre vychádzal. Je chorý, strašne nedotklivý, úžasne citlivý, podráždený - vyčítal mi všelijaké veci… Robím všetko, aby sme vychádzali dobre, po priateľsky a bratsky… ale je to ťažké.“

Intrigami Beneš napokon dosiahol, že Štefánik dostal v československej vláde len kreslo ministra vojny, s ktorým sa nadlho nerátalo. Spor bývalých druhov vyvrcholil na jar 1919 v Paríži, kde Štefánik Benešovi pred svedkami vynadal a obvinil ho z nečestnosti. Čo tým myslel, zostáva záhadou.

Išlo len o to, že Beneš konal za jeho chrbtom? Alebo, ako tvrdia niektorí, Beneš spreneveril vyzbierané peniaze od amerických Slovákov a Štefánik sa to dozvedel?

Dôvod onej hádky zostane navždy tajomstvom. Isté je, že krátko po nej napísal Beneš prezidentovi, že medzi Štefánikom a ním je definitívny koniec: „Ak je to možné, treba iného ministra vojny.“ Ďalším sporom medzi zakladateľmi štátu zabránila Štefánikova smrť.

Čítajte viac:

Tatíčko Masaryk: Prezident, ktorý túžil popraviť Lenina i Mussoliniho

V prezidentskom kresle

Benešova hviezda na politickom nebi po skončení prvej svetovej vojny rýchlo stúpala. Jeho diplomatické schopnosti a pracovitosť, dokázal vraj robiť denne štrnásť i viac hodín, sa prejavili doma i v zahraničí.

Na Parížskej mierovej konferencii bol úspešný pri rokovaniach o hraniciach novej republiky voči susedom - Nemecku, Rakúsku i Poľsku. Pomáhal zakladať Spoločnosť národov, v ktorej zastával významné funkcie vrátane tej najvyššej.

Spolu s rumunským ministrom zahraničia Titulským bol hlavným tvorcom a predstaviteľom Malej dohody, ktorá mala udržať poriadok v strednej a juhovýchodnej Európe a najmä čeliť snahám Maďarska o revíziu dohôd z Trianonu.

Po abdikácii Masaryka v roku 1935 sa v boji o prezidentský post opäť prejavil ako skvelý diplomat, ktorý sa spojí aj s čertom, aby si zabezpečil víťazstvo, a poprie aj nos medzi očami. O svojej podpore totiž Beneš rokoval s henleinovcami i komunistami. Hoci to verejne odmietal pripustiť.

Protikandidát profesor Bohumil Němec sa napokon deň pred voľbami kandidatúry vzdal a jediný kandidát Edvard Beneš 18. decembra 1935 dostal 340 zo 440 platných hlasov. Konečne zasadol do prezidentského kresla. No v čase, ktorý slabochom neprial.

Prvý útek

Po anšluse Rakúska v roku 1938 Hitlerovo Nemecko pritvrdilo v tlaku na Československo. Führer žiadal pripojenie českého pohraničia k ríši. Veľká Británia i Francúzsko súhlasili, no československá vláda to odmietla. Naopak, 23. septembra vyhlásila všeobecnú mobilizáciu. Vyše milióna vojakov bolo pripravených brániť republiku.

Beneš bol nadšený. Náčelníkovi svojej vojenskej kancelárie povedal, že aj on mieni bojovať. Dal si dokonca ušiť uniformu na mieru. Po podpísaní Mníchovskej dohody však prišlo sklamanie. Kapitulácia. Márne presviedčali generáli hlavného veliteľa, aby vydal rozkaz na obranu. Beneš odvahu na taký krok nenabral.

„Keby sme Mníchovskú dohodu neprijali, mali by sme síce čestnú vojnu, ale stratili by sme samostatnosť a národ by bol vyvraždený,“ argumentoval rozhorčeným poslancom.

Sudety a nákladne vybudovaný systém moderných pevností získal Hitler bez jediného výstrelu. Prezident Beneš potom z postu prezidenta odstúpil. O niekoľko dní odletel najskôr do Veľkej Británie a neskôr do USA, kde prednášal na univerzite v Chicagu.

Tridsiateho novembra 1938 zvolili poslanci za nového prezidenta Československa Emila Háchu. Beneš svojmu nástupcovi poslal blahoprajný list. Dobrovoľne a bez výhrad teda uznal svojho nástupcu.

Dosadil sa sám

Po rozpade republiky sa Beneš na jar 1939 vrátil do Londýna, postavil - či skôr dosadil - sa na čelo československého zahraničného odboja a tváril sa, akoby nikdy neabdikoval. Nechal sa oslovovať pán prezident, hoci britská ani americká vláda ho za prezidenta nepovažovali. A dali mu to najavo.

Aj takzvanú exilovú vládu v Londýne rešpektovali len ako dočasnú. Úver, ktorý jej poskytli na činnosť v roku 1940, bol krytý československým zlatom uloženým v Bank of England. Z medzinárodnoprávneho hľadiska bolo pre Beneša dôležité, že v júli 1941 ho napokon Veľká Británia a Sovietsky zväz z pragmatických dôvodov uznali za hlavu štátu v exile. Potom sa pridali ďalšie vlády.

Dôvodom bola potreba legalizovať a legitimizovať reprezentáciu československého odboja v zahraničí. Beneša ako prezidenta odmietala uznať časť zahraničného odboja.

Vyčítali mu, že prezidentskú funkciu si prisvojil bez akéhokoľvek právneho nároku. Ten sa ako-tak naplnil až po oslobodení, keď ho 28. októbra 1945 Dočasné Národné zhromaždenie na svojej prvej schôdzi jednomyseľne potvrdilo ako prezidenta až do najbližšej voľby hlavy štátu. Tá bola 19. júna 1946 a jediný kandidát Edvard Beneš dostal všetkých 298 hlasov.

Druhý útek

Od Mníchova uplynulo desať rokov a opäť bolo na Benešovi, aby rozhodol o ďalšom osude republiky. Bol to však ešte slabší človek ako pred vojnou. Z emigrácie sa vrátil s podlomeným zdravím. Trpel Meniérovou chorobou a mal za sebou aj ľahkú mozgovú príhodu. Stále u neho pretrvávala trauma z Mníchova a kvárili ho depresie.

V takejto situácii ho zastihol február 1948. Keď vypukla vládna kríza, opäť bol nerozhodný a napokon v rozhodujúcej chvíli opäť ustúpil. Tentoraz podľahol tlaku komunistov. Hoci tvrdil, že tak neurobí, prijal nakoniec demisiu nekomunistických ministrov a umožnil Gottwaldovi doplniť vládu jeho ľuďmi.

Jeho kroku nerozumeli ani najbližší spolupracovníci. Prokop Drtina, minister spravodlivosti a jeden z neveľa Benešových priateľov, sa dokonca pokúsil o samovraždu. Keď sa v nemocnici prebral, zašepkal: „Keby som ho len mohol pochopiť…“

Aj v prípade druhého zlyhania Beneš abdikoval a svojmu nástupcovi Klementovi Gottwaldovi dokonca zablahoželal k zvoleniu. Po abdikácii plánoval opäť emigrovať na Západ. Tentoraz však nie pravidelnou leteckou linkou.

Jeho útek z republiky, ovládanej už komunistami, mal byť utajený a pripravovala ho francúzska vojenská rozviedka. Napokon bola rýchlejšia smrť. Druhý československý prezident Edvard Beneš zomrel 3. septembra 1948 vo svojej vile v Sezimovom Ústí vo veku šesťdesiatštyri rokov.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní