Chlapa z Poník nedokážu muži zákona ochrániť pred opakovanými útokmi gaunera

Večer si doma líham s guľovnicou. Som dotlačený do kúta, tak nech sa nikto nečuduje, ak vezmem spravodlivosť do svojich rúk, - hlas Andreja Magnu znie výstražne, jeho tvár zlosťou brunátnie. „Žiadam tak veľa, keď sa chcem v tomto štáte cítiť bezpečne?!“ pýta sa a okolostojaci klopia zrak.

Domov

Všetci si pamätajú Magnovu chatu, po ktorej ostalo iba zhorenisko, aj zničenú fasádu na jeho novom dome a plamene pohlcujúce Magnovo auto dedinčania hasili za posledné tri roky už dvakrát.

V Ponikách vám aj stará babka na ulici povie, kto má tieto útoky na svedomí, len policajti nie a nie páchateľa vypátrať.

Podpaľač na motorke

„Ten človek je prízrak, len v noci chodí. Rysa stretnete častejšie ako jeho. Skazu robí všetkým, ale to, čo stvára Magnovi, už presahuje všetky hranice,“ rozpráva šofér autobusu Ivan Nikel. V ten večer bol v práci. Zhruba o pol deviatej sa s autobusom blížil k zastávke v Ponickej Lehôtke, keď zbadal ohnivé jazyky pred Magnovým domom. Horelo auto zaparkované na ulici, okolo neho pobehovali dvaja ľudia snažiaci sa dostať oheň pod kontrolu.

Šofér Ivan Nikel schmatol hasiace prístroje, vybehol z autobusu a pomáhal udusiť plamene. O chvíľu došli na miesto aj hasiči a policajti. Požiar sa podarilo zlikvidovať, ale auto je už súce iba do šrotu.

Ako k nebezpečnej udalosti došlo, nebolo treba dlho pátrať. Dievčina, ktorá na autobus čakala, videla muža na motorke, celého v čiernom s prilbou na hlave. Opísala, ako pri Magnovom aute pribrzdil a za jazdy si ho obzrel. Na konci ulice sa otočil, vypol motor a vracal sa bez zapnutých svetiel. Na auto hodil dve umelohmotné fľaše naplnené zrejme benzínom. V úlohe zápalnej šnúry z nich trčal obväz. Auto v okamihu vzbĺklo. Muž naštartoval motorku a ušiel.

Z obete šašo

„V tom čase som uspával malého syna. Držal som ho na rukách, keď mi zazvonil mobil. Suseda ma chcela varovať, že mám auto v plameňoch, ale to už moja žena Kristínka zbadala cez okno žiaru. Nazrela von a skríkla - ‚Bože, Aďo, horí nám auto!‘ Vybehol som von len tak, ako som bol doma. V slipoch,“ rozpráva Magna.

Po tom všetkom, čo za posledné roky zažil, neverí, že policajti požiar vyšetria. „Aj som im to povedal. Že ja zase budem celé mesiace chodiť na policajnú stanicu spisovať jednu zápisnicu za druhou ako šašo a ten človek povie jedinú vetu - V inkriminovanom čase som nebol na mieste činu.“

Andrej Magna po štvrtom útoku: „Keby som nemal malé dieťa, už tomu chlapovi zvonia.“ Foto: Ľudmila Lacková

„Tak to bolo vždy. Alibi mu obyčajne poskytujú tí istí ľudia a mne sa môže rehotať do tváre. Veď on ma vyslovene provokuje. Keby som nemal trojmesačné dieťa, už mu zvonia. Aj vtedy večer som už-už chcel ísť veci riešiť sám, ale žena mi tu plakala, či bude za mnou chodiť do väzenia, či nechcem vidieť, ako mi rastie syn. Lenže keď nad tým rozmýšľam, lepšie bude, ak neuvidím syna vyrastať, ako by sa malo niečo stať práve jemu. Kto mne v tomto prehnitom štáte zaistí, že nabudúce nebude ohrozená priamo moja rodina, moje dieťa?!“ pýta sa Magna.

Proti pytliakom

Andrej Magna sa živí vlastnými rukami. Do mája tohto roku bol iba obyčajným zamestnancom, v súčasnosti má otvorenú živnosť ako inštalatér a kúrenár. Nie je o ňom známe, že by mal dlžoby či konflikty so susedmi. V Ponikách o ňom hovoria ako o „robotnom, dobrom a pravdovravnom chlapovi“, čo sú prívlastky, s akými sa dnes často nestretnete.

Jeho život sa katastrofálne zvrtol v lete roku 2009, keď v pozícii člena poľovnej stráže nahlásil pytliactvo. Spolu s Jánom Melkom vtedy v lokalite Za Rušenovom zbadali auto presvecujúce polia. Reflektor mieril na vysokú zver, v tom období hájenú. Počuli výstrel, ktorý zasiahol jeleňa a cez ďalekohľad s nočným videním rozpoznali v aute dvoch svojich kolegov z poľovníckeho združenia. Zalarmovali preto predsedu tohto združenia i políciu.

Hoci priamo na mieste policajti z oddelenia v Slovenskej Ľupči našli krv i stopy po ťahaní jeleňa, prípad išiel do stratena. Magna si myslí, že úmyselne. „Podľa mňa odhaliť pytliakov ani nechceli. Len čo sme im povedali, koho sme videli v aute, jeden z policajtov sa vzdialil a niekomu telefonoval. Po telefonáte začal vymýšľať, že jeleňa mohol strhnúť rys, že to nemusí byť tak, ako hovoríme. Ani len zápisnicu s nami nespísali.“

Márne čakanie na spravodlivosť

Na rozdiel od policajtov členovia poľovníckeho združenia Bukovina Poniky spravili vo svojich radoch poriadok. V tajnom hlasovaní dvoch spomínaných mužov z poľovníckeho združenia vylúčili. Po tomto oficiálnom akte ktosi otrávil psy predsedovi poľovníckeho združenia a Magnu s Melkom hnala prokuratúra pred súd pre prečin ohovárania. Spáchali ho vraj tým, že ostatných poľovníkov informovali o udalostiach Za Rušenovom. Našťastie, nie všetci „v tomto zhnitom štáte“ - ako hovorí Magna - zapredali svoje duše. Okresný súd v Banskej Bystrici trestné stíhanie oboch mužov rázne zastavil.

„Myslel som si, že tým sa celá záležitosť uzavrela a konečne budem mať pokoj. Ale kdeže! V septembri 2011 mi podpálili chatu po dedovi. Kompletne som ju zrekonštruoval, dal som jej novú strechu, podlahy, nábytok a po obrovskom ohni z nej neostalo nič. Ešte aj dve storočné kachľové pece pošli. Polícia prípad uzavrela s tým, že páchateľ ostáva neznámy. V roku 2013 mi niekto v noci podpálil auto. Pre políciu je aj páchateľ tohto činu dodnes neznámy. V roku 2014 mi fasádu na dome poškodili farbami strieľanými zo zbraní na paintbal. A hádajte, koho polícia odhalila ako páchateľa. Nikoho!“

Chata po dedovi: Zhorela do tla v roku 2011. Kto ju zapálil, polícia dodnes nevyšetrila, v dedine je to však verejné tajomstvo. Foto: Ľubo Vojtek

Magnovo auto podpálené v túto jeseň je už štvrtým nevyšetreným útokom vychádzajúcim s veľkou pravdepodobnosťou od toho istého gaunera. Ľudia z Poník a zo širokého okolia sa oprávnene pýtajú, či je polícia taká impotentná na celom Slovensku, alebo iba jej zložky pôsobiace v týchto končinách.

Domov