Spôsob života zemanov?: Nezdá sa, že by nechávali hasičské vozy pod takouto strechou.

Cintorín ľudovej architektúry: V Múzeu slovenskej dediny v Martine sa rozpadávajú naše dejiny

Márnica bola unikátna stavba. Hoci nebola veľmi stará, mohla mať zo sto rokov, pôsobila veľmi archaicky. Dalo by sa povedať, až goticky. V polovici 70. rokov minulého storočia zrazu zmizla.

Jedného dňa sme prišli do Rejdovej a ona tam jednoducho nebola. Hoci to nebola zapísaná pamiatka, aj tak som sa zaujímala o jej osud. Dozvedela som sa, že ju previezli do martinského skanzenu a vydýchla som si. Tam ju aspoň zachránia, - hovorí kunsthistorička Edita Kušnierová. Nasledujúcich štyridsať rokov o nej nepočula. Ale my sme ju našli. Medzi desiatkami práchnivých drevených trámov, ktoré sa už desaťročia tíško rozpadávajú za zboreným plotom nad Múzeom slovenskej dediny v Martine.

Skládka slovenskej histórie

„Volali sme ju házik,“ hovorí Ján Kolesár z Rejdovej, jeden z mála ľudí v obci, ktorí si na márnicu ešte spomenú. Majú nový dom smútku, murovaný. A drevená zrubová márnica sa pobrala tam, kam sama roky odprevádzala nebožtíkov. Zrejme už nikomu nechýba ani obytný dom 56 v Šarišskom Jastrabí. Ľahol vedľa márnice, zostal na ňom iba kovový štítok „Š. Jastrabie - obytný dom 56“. Áno, štítky sa zachovali. Aj na kolese, ktoré tróni na inej hromade zhnitého dreva označeného číslom 2389. Bol to hámor? Ktovie. Pochovali ho kusy vlnitého eternitu zo striešky, ktorá ho mala pôvodne chrániť pred dažďom a snehom. A čo sa mohlo skrývať za identifikačným číslom 283890?

Netušíme, hoci sme sa na to pýtali Márie Halmovej, riaditeľky Slovenského národného múzea v Martine. „Do Múzea slovenskej dediny v rokoch 1965 až 1985 previezli viaceré objekty z pôvodných lokalít, ktoré mali reprezentovať tradičnú stavebnú kultúru jednotlivých regiónov Slovenska,“píše a dodáva, že niektoré z nich v skanzene stoja, iné zostali uložené na skládkach. Skládka je dnes zrejme to najvhodnejšie slovo, aj keď, ako sa dozvedáme z mailu ďalej, svojho času ich budovali ako provizórne prístrešky s predpokladom, že uloženie konštrukčných prvkov bude krátkodobé. Stáli v areáli aj mimo neho, ale „keďže ohrozovali bezpečnosť návštevníkov, podarilo sa v rokoch 2008 až 2009 vybudovať dva nové úložné objekty... Výška prideleného finančného príspevku však neumožnila výstavbu plánovaných viacerých úložných priestorov aj pre konštrukčné prvky objektov zo skládok mimo areálu a ich zamýšľanú rekonzerváciu. Ku každému objektu je spracovaná technická dokumentácia vrátane montážnych výkresov, na ktorých je každý konštrukčný prvok označený číslom identickým s číslom na štítku konkrétneho prvku,“ píše sa v maile ďalej. Môžeme sa tešiť, že nám zostane aspoň technická dokumentácia. A štítky. Nemusíte byť odborníci, aby ste pochopili, že z týchto kôp zhnitého dreva reprezentujúceho naše historické korene už nikto nikdy nič neposkladá.

Šindľové strechy ako rešetá

To, čo sme však povedali doteraz, bola iba čerešnička na torte. Cintorín ľudovej architektúry pri Múzeu slovenskej dediny. Poďme sa poprechádzať po martinskom skanzene a prestaňme si klamať, že je tu všetko čarovné a krásne.

Ako sa dozviete hneď pri vstupe, toto múzeum pod holým nebom začali budovať už v 60. rokoch minulého storočia s myšlienkou, že nebude reprezentovať iba Turiec, ale celé Slovensko a dokonca miesta, kde žijú zahraniční Slováci. Doposiaľ, to znamená takmer za šesťdesiat rokov, tu vyrástli štyri ucelené expozície. Región Kysúc a Podjavorníka, kde si máte pozrieť základnú školu z Petrovíc a sezónne obydlie bačov. Potom je tu Orava, tú začali budovať ako prvú, nemáte vynechať krčmu z Oravskej Polhory. Tretí región je Turiec, treba vidieť kostol z Rudna a kúriu z Blažoviec, ktorá je naozaj krásna, opravená a sídli v nej Múzeum kultúry Rómov na Slovensku. Nuž a posledný región je Liptov, objekty z Východnej a Vavrišova. Tie nám sprievodkyňa odporúčala. My sme si však vybrali iné.

Usadlosť z Klokočova. „Hospodársku časť usadlosti tvorí stodola s maštaľou pod jednou strechou...“ hlása ceduľa, ale už nespomína, že tá šindľová strecha je ako rešeto. Zásah z brokovnice by ju zrejme zničil menej než čas. Dom z Hornej Breznice. Štít šindľovej strechy už zrejme dlho neodolá zemskej príťažlivosti. „Dajte ma, mamička, dajte ma do školy, abych sa naučil drobné litery,“ píše sa na „odporúčanej“ a peknej škole z Petrovíc, ale objektu oproti nej postupne opadáva jeden šindeľ za druhým. Zvonica z Ondrášovej. Čítame odbornú tabuľu - „… so strechou ukončenou cibuľovitou baňou a krížom z konca 19. storočia“. Ani cibuľovitá baňa nevyzerá dobre, aj tá je zo šindľov. Respektíve z toho, čo z nich zostalo. Na Zvonici z Trsteného, čo je „zložitá konštrukcia ihlanovitého tvaru“, sa rozpadli už nielen šindle, ale aj drevený kríž navrchu. Skráťme to - väčšina šindľových striech je doslova priesvitná a kam sa dostane svetlo, tam sa dostane aj voda.

Zacitujme z mailu pani riaditeľky

„Všetky finančne náročnejšie opravy na objektoch v Múzeu slovenskej dediny vrátane kompletných výmen strešných krytín dlhodobo realizujeme len z mimorozpočtových zdrojov, samozrejme, za predpokladu, že podaný projekt je podporený.“ V posledných rokoch kompletne vymenili šindľovú krytinu na 25 objektoch, dve strechy vďaka nadácii a z prioritných projektov Ministerstva kultúry SR rekonštruovali dva objekty a výstavbu usadlosti z Turčeka. Nasleduje zoznam projektov, ktoré múzeum spracovalo a čaká, či dostane peniaze. „V múzeu je 153 objektov ľudovej architektúry, čo je mimoriadne náročné na ich priebežnú údržbu a opravu. Je to prakticky neustály proces, pričom za základný problém považujeme spôsob financovania zo štátneho rozpočtu, pretože nie je systémový ani dostatočný,“ odpovedala nám riaditeľka múzea.

V skanzene sa preboril strop!

Ak sme doteraz hovorili o šindľových strechách, pozrime sa aj na slamené. Ktovie, či boli rovnakým problémom pre našich predkov, ktorí si nimi zakrývali svoje obydlia, ale nevieme o tom, že by domy v minulosti padali pre zhnité strechy. To by si sedliak zrejme dobre rozmyslel. Možno si to mohla dovoliť „nižšia šľachta“, zemania, aspoň to tak vyzerá, keď sa pozriete na usadlosť z Vyšného Kubína. „Predstavuje spôsob života a bývanie zemanov, príslušníkov nižšej šľachty, koncom 19. storočia.“Na hospodárskom dvore, v prístrešku kedysi prekrytom slamenou strechou - dnes ju ťažko tak nazvať, na konštrukcii visia už len chumáčiky slamy - stojí drevená hasičská striekačka. Vlastne stojí pod holým nebom. A prší na ňu. A sneží na ňu.

Nie je jediným „dopravným prostriedkom“,ktorý skončil takto. Pod troma starými smrekmi o kúsok ďalej nájdete drevený voz. Píše sa na ňom: „Florian Chlebu, Čajkov. č. 197. 1935.“

A to si ten drevený voz ešte môže gratulovať! Mohol skončiť ako sane v hospodárskej časti mlynárskej usadlosti z Kaľamenovej. Padol na ne strop. Sú rozdrúzgané, čierne sedadlá ležia pokrútené vedľa. Slamená strecha sa preborila. „Zrubová stodola so sečkárňou, s maštaľou, kôlňou, ovčínom a chlievom tvorili na pôvodnom mieste v Kaľamenovej súčasť mlynárskej usadlosti.“Nuž áno, minulý čas je namieste. Práve z tejto stodoly, ktorá sa podľa nášho zdroja preborila pred pár mesiacmi, údajne vytiahli aj onen voz Floriana Chlebu. Keby ho neboli vytiahli, pošiel by so stropom. Cedule Nepovolaným vstup zakázaný a Nevstupuj do pracovného priestoru pôsobia ako výsmech. Z diaľky sa však môžete kochať pohľadom na krásny zelený mach, ktorému sa na zvyškoch strechy naozaj darí.

A pár viet z mailu pani riaditeľky Slovenského národného múzea v Martine: „Prostriedky na výmenu slamenej krytiny na tomto objekte sme opakovane žiadali z prioritných projektov od roku 2006, keď sa prejavili prvé príznaky degradácie. V júni tohto roka sa zrútila strecha nad časťou objektu a na jej opravu opätovne žiadame finančné prostriedky od Ministerstva kultúry SR. Zbierkové predmety, ktoré sa tu nachádzali, sme previezli do iných objektov.“ A voz Floriana Chlebu? „Čaká na opravu zadnej nápravy, aby sa mohol bezpečne previezť a uložiť inde.“

Dané možnosti nestačia

Slovíčko sa, aj keď je obľúbené, je veľmi zradné. „Aby sa mohol bezpečne previezť a uložiť inde.“On sa však sám ani neprevezie, ani neuloží. Musí to urobiť človek. A opäť je to len človek, kto žiada o peniaze, aby „sa“ vymenila slamená krytina na storočnej stodole. „Sme si plne vedomí technického stavu objektov a snažíme sa o ich ochranu v rámci daných možností,“ píše riaditeľka Mária Halmová. Lenže „dané možnosti“ očividne nestačia. Ako sme videli, ani slamená strecha „sa“ nevymenila. Naopak, spadla. V skanzene, ktorý má zachraňovať tradície našich predkov. V Múzeu slovenskej dediny v Martine, ktorý sa postupne mení na cintorín ľudovej architektúry.

Vianočné tipy na darček