Činžiak, ktorý je rajom feťákov a šľapiek, idú rekonštruovať. No dá sa ešte vôbec zmeniť?

Domov
Peter Galan

Najproblematickejší činžiak v Bratislave dostane novú tvár. Zmení to aj jeho dušu?

Dva vchody, desať poschodí, 180 bytov. Dnes je činžiak na Stavbárskej ulici vraj najstráženejší na Slovensku, napriek tomu tí, čo môžu, odtiaľ utekajú. Kým nezmiznú díleri drog, neveria, že sa niečo zmení.

Osie hniezdo: Kompletná rekonštrukcia činžiaku v bratislavskej Vrakuni by mala trvať dva roky.
Osie hniezdo: Kompletná rekonštrukcia činžiaku v bratislavskej Vrakuni by mala trvať dva roky.
Matej Kalina

Foto: Matej Kalina

Krik, bitky, neporiadok, smrad, bezdomovci i narkomani sú tu pravidelným úkazom. „Najhoršie je, keď prídu teplejšie dni,“ hovoria nám obyvatelia. „Vtedy je živo nielen v bytoch a vo vchodoch, ale aj v parku za domom. Chľastajú, fetujú, súložia...“ Projektov, ktoré mali situáciu zmeniť, už bolo viac, ale výsledok takmer nepoznať. Všetko by sa však malo zmeniť v najbližších rokoch. Pentagón ide do kompletnej rekonštrukcie a pribudne množstvo bezpečnostných zariadení. Manažér projektu Bezpečné bývanie Peter Grečko je presvedčený, že práve teraz je veľká šanca na zmenu. „Ak však dom nemá dušu, ani tie najkvalitnejšie technické zariadenia nepomôžu,“ vysvetľuje. Práve zmena tváre Pentagónu môže, podľa neho, motivovať domácich, aby si viac všímali, viac sa starali, aby sa vymanili z letargie. „Keď sa podarí zvýšiť hodnotu domu, ľudia začnú okolie chrániť a rozmyslia si, komu byty prenajmú. Ak pridáme odhodlaný tím zástupcov vlastníkov, máme nádej.“

Katastrofa

Pri našej návšteve sídliska vo Vrakuni sa nám naskytne mnohokrát medializovaný pohľad. Všadeprítomný zápach, odpadky v každom aspoň trochu krytom priestore, skupinky bezdomovcov a narkomanov pri múrikoch a na trávniku v parku, buchot dverami, zopár „podnikateľov“ postávajúcich pri vozidlách s juhoslovenskými éčevéčkami a telefonicky kontaktujúcich klientov.

Na plný úväzok: Striekačky, ohorky, špina. Upratovačke každý deň trvá sedem-osem hodín, kým odpad z dvoch najhorších vchodov vyprace.
Na plný úväzok: Striekačky, ohorky, špina. Upratovačke každý deň trvá sedem-osem hodín, kým odpad z dvoch najhorších vchodov vyprace.
Matej Kalina

Foto: Matej Kalina

Keď vstúpime do vchodu, obraz skazy je dokonalý. Pomaľované steny, rozbité okná, na chodbách špina, výkaly, pohodené injekčné striekačky. Každú chvíľu počuť buchot návštevníkov, ktorí sa dobíjajú do vchodu, alebo hlasnú sirénu, keď niekto vykopne dvere. Na schodisku sa upratovačka Soňa morí s kopou odpadu. Denne jej trvá sedem, osem hodín, kým spúšť v oboch vchodoch odprace.

Niet kam ísť: V Pentagóne žije veľa ľudí, ktorí by radi zutekali. Nemajú však na to, aby sa presťahovali do slušnejšej lokality.
Niet kam ísť: V Pentagóne žije veľa ľudí, ktorí by radi zutekali. Nemajú však na to, aby sa presťahovali do slušnejšej lokality.
Matej Kalina

Foto: Matej Kalina

Zaplní vraj tri-štyri smetné nádoby. „Nachádzam všetko možné. Potraviny, striekačky, fľaše, plienky, exkrementy,“ hovorí. Pracuje tu štvrtý rok a dnes už strach nemá. Nebezpečné situácie nezažila. Naopak, tvrdí, že mnoho obyvateľov je pohodových a vie sa s nimi porozprávať. „Vizuálne to tu je však katastrofa. Dúfam, že rekonštrukcia nám pomôže.“ Dvojici výťahárov, ktorí tu pôsobia už druhý rok, sa o zážitkoch ani nechce hovoriť. „Videli sme všetko možné. Ľudia na chodbách močia, pichajú si. Raz som vystúpil z výťahu a pred sebou som videl dievčinu s nohavicami dole, ako si pichla drogu a striekačku pohodila na zem. Človek je z toho zhnusený,“ spomína jeden z nich.

Neveria projektom ani polícii

„Odišli sme pred piatimi rokmi, nedalo sa tu existovať,“ hovorí nám Henrieta, ktorá sem chodí navštíviť mamu. „Teraz žijem na dedine a som rada, že sa na to nemusím denne pozerať. Neviem si predstaviť, že by som tu vychovávala dieťa. Podľa mňa pomôže len všetko zbúrať a odísť čo najďalej.“ Ani mladá Moskovčanka, s ktorou sa zarozprávame v tesnom výťahu, Pentagón nezvládla. Prišla na Slovensko za manželom a keď kupovala byt na Stavbárskej, netušila, do čoho ide. „Nespala som tu jedinú noc,“ prehodí. Na otázku prečo, mierne nahnevane zareaguje. „To skôr ja by som sa vás mohla spýtať, prečo u vás niečo takéto vôbec existuje. Nikdy som nič podobné nevidela!“ Obyvatelia sú presvedčení, že akákoľvek prestavba je zbytočná, pokým sa neodstráni hlavný problém - díleri.

Štatistika: Vlani zaznamenali policajti na Stavbárskej ulici celkom 144 hlavne drogových trestných činov a riešili 34 priestupkov.
Štatistika: Vlani zaznamenali policajti na Stavbárskej ulici celkom 144 hlavne drogových trestných činov a riešili 34 priestupkov.
Matej Kalina

Foto: Matej Kalina

Myslia si, že polícia vyvíja malú aktivitu. Možno aj preto, že jej vyhovuje mať narkomanov pekne pokope. „V našom vchode sme mali viacero dílerov, niekedy dokonca priamo vedľa mňa. Ale toho, myslím, zavreli,“ hovorí Michal, ktorý tu žije deviaty rok. „Teraz naisto viem o jednom na štvrtom poschodí. Policajti sa sem z času na čas prídu pozrieť, ale nič sa nedeje. Stále je aktívny a stále počujem, ako kunčafti, ktorí prefetovali aj mobily, na neho pokrikujú z ulice - Robko, Robkóóó! alebo Potkááán!“ Ani on na nejakú vážnejšiu zmenu neverí. „Feťáci budú mať chvíľu čistejšie schodisko. Kamery? Tie tu dávno sú. Nepomohla ani strážna služba. Čo som počul, po pár týždňoch pohrozili majiteľovi, že ak ich sem ešte raz pošle, dajú hromadnú výpoveď. Michal zažil niekoľko atakov zo strany narkomanov, hlavne keď im zavrel vchodové dvere pred nosom. Ale strach nemá. „Už ani deti sa ich neboja. Videl som, že ich samy vysmiali a poslali kadeľahšie.“

Pohľad z diaľky

Svoje prežívajú aj obyvatelia okolitých domov. Hoci väčšinou tvrdia, že sa necítia ohrození. „Problém tu bol už od úplného začiatku, keď to bola ubytovňa Hydrostavu,“ spomína dôchodkyňa. „Denne sme počúvali krik ožratých robotníkov, sledovali lietajúce fľašky z okien. Všetko sa zhoršilo, keď niekedy v deväťdesiatom štvrtom Rómovia z celej Petržalky poprehrávali peniaze v automatoch, predali byty a prišli sem. K tomu sa pridali ďalšie problematické existencie z iných lokalít. Teraz je tam stále živo. Svetlo v chodbe svieti nonstop, odpad sypú priamo z okien, párkrát tam horelo, na parkovisku stoja autá z celého Slovenska i Česka a ich majitelia si vybavujú obchody... Viacero ľudí tam zomrelo, vlani jeden dokonca letel zo siedmeho poschodia. Ako sa to má zmeniť, keď vidíme, že díleri si tykajú s policajtmi?“ Pri jednom z vchodov sa zastavuje zásobovacie vozidlo.

Jeho vodič si pamätá, ako sa sem chodil hrávať. „Všetko sa zmenilo. Stalo sa z toho osie hniezdo, kde sa drogy nielen distribuujú, ale aj vyrábajú. Keď sem idem, vždy mám nožík vo vrecku. Znechutení sú i podnikatelia, ktorí si tu zriadili prevádzky. „Sme tu asi pätnásť rokov a stále je to rovnaké. Ak sem aj dôjde prepadovka, díleri o nej vedia vopred. A narkomani? Kam by tí chodili? Veď tu sa o nich starajú nadácie, menia im striekačky, uvaria čajík, kávičku…“

Prirodzená autorita

Trochu inak vníma situáciu domovníčka Lenka Poláková. V jednom z problematických vchodov žije už osemnásť rokov a tunajší obyvatelia, aj narkomani a ich návštevy, ju rešpektujú. Keď vyvádzajú, neraz ich okríkne, vynadá im. Nebojí sa, veď kto by jej ublížil? Pozná všetkých. Hovorí nám, čo všetko sa tu od apríla bude meniť.

Vymenia výťahy, vstupné brány, rozvody vody, elektriny, na zemi bude dlažba, zo stien sa stratia čmáranice a grafity, pri vchode pribudnú zvončeky, každé poschodie bude monitorovať kamerový systém. „Celý dom bude ako nový. Či to pomôže, záleží aj na obyvateľoch.“ Lenka s manželom žijú v dvojgarsónke a pamätá si časy, keď na chodbách a schodištiach prespávali narkomani, bezdomovci, prostitútky, keď tu mali rozložené autosedačky alebo zbúchané prístrešky.

Vtedy sa hanbila priznať, že býva v Pentagóne. Dnes je na svoju pozíciu zástupkyne majiteľov bytov hrdá. Vidí dianie v činžiaku zvnútra, denne komunikuje aj s najhoršími nájomníkmi, niektorých sa jej podarilo umravniť, naučiť slušnému správaniu. „Stojí ma to množstvo času, kopu sociálnej práce, rozhovorov. Zatiaľ sa mi nič nestalo. Asi aj preto, že s nimi viem komunikovať, že všetkých beriem rovnako. Je jedno, či je biely, červený, alebo fialový.“ Chodbou sa roznesie rachot, keď partia tínedžerov vykopne bránu. Lenka ich napomenie, mládež reaguje len neistým papuľovaním a rýchlo sa stratí. Vzápätí sa akýsi chlap dobýja do dverí. Býva vo vedľajšom vchode, ale Lenka mu otvorí. „To je jeden z tých polepšených. Niekedy zlodej, narkoman, drzý, agresívny. Časom pochopil, že slušnosť sa mu oplatí viac,“ usmeje sa.

„Je smutné, že musíme učiť ľudí, ako vyzerá normálne spolunažívanie.“ S manželom vedia zakročiť aj ráznejšie. Keď istá skupinka napadla invalidného dôchodcu, nekompromisne ju vyhodili. Nemajú ani problém nespratníkov prinútiť, aby si po sebe upratali.

Bezpečné bývanie

Už v roku 2006 odštartovali na Stavbárskej projekt Drogy von! Mestskú časť a Úrad vlády to vtedy stálo takmer jeden a pol milióna korún (asi 50-tisíc eur). Na prízemí sa objavili kamery, vchodové dvere a výťah boli vybavené čipovým identifikačným systémom, nejaký čas tu pôsobila i strážna služba. Jej možnosti však boli malé a časom na ňu ani nebol dostatok peňazí. Situácia sa trochu zlepšila, ale kriminalite, ktorá sa diala priamo v bytoch, zabrániť nešlo.

A pomaly sa všetko vrátilo do starých koľají. „Hlavný problém je, že Stavbárska 40 a 42 nikdy nebola štandardný bytový dom,“ hovorí nám opäť Peter Grečko. „Vždy to bola ubytovňa, kam mestské časti sťahovali neprispôsobivých. Bolo ich toľko, že komunita slušných to nemohla zvládnuť.“ Ako pokračuje, v prostredí, kde je bez sankcií vymožiteľnosť práva malá, nemožno zlepšenie dosiahnuť bez pomoci zvonku. „Preto je naším cieľom vytvorenie pravidiel, ktoré budú obsahovať sankcie, a tím obetavých zástupcov vlastníkov bytov, ktorý na dodržiavanie bude dohliadať aj pomocou technických vymožeností." Peter Grečko nám ukazuje prvú z komunitných miestností, kde obyvatelia získajú informácie, čipy, kde budú komunikovať medzi sebou. Hneď vedľa je malé operačné stredisko, vybavené telefónmi, počítačmi, kde už teraz na monitoroch sledujeme záznam kamerových systémov.

Tvrdí, že výsledky sú. Veď niekedy tu bolo až šestnásť problematických bytov, dnes ich počet klesol na tretinu. Díleri si našli menej strážené miesta. Rovnako na bránach pribudli mreže a elektromagnetický systém. „V rámci rekonštrukcie toto všetko vzrastie niekoľkonásobne,“ vysvetľuje. „Bude to akýsi reštart pôvodného projektu.“ Prácu im však sťažuje legislatíva. Ochrana osobných údajov, prísne pravidlá pri identifikácii ľudí na základe záznamu z kamier a tiež istá benevolencia v určení hranice, kde sa vlastne bytový dom začína. „Myslím, že priestupkom by malo byť už samotné neoprávnené preniknutie za vchodovú bránu.“

Mestská časť bojuje

Podľa hovorcu mestskej časti Bratislava-Vrakuňa Tomáša Zajaca sa za posledných viac než dvadsať rokov v Pentagóne veľa nespravilo. Až v poslednom období zamurovali priechody, ktoré využívali díleri, namontovali kamerový systém, podporujú aktivity tretieho sektora, hoci tie skôr eliminujú šírenie infekčných chorôb než kriminalitu, pravidelne čistia vonkajšie priestory a podporujú klub, ktorý sa venuje tunajším deťom.

„Situácia sa však stále zhoršuje. Hlavne preto, že mestská ani štátna polícia nedokážu trestnej činnosti efektívne zabrániť. Aj keď niekoho zadržia, buď ho zakrátko prepustia, alebo ho vyšetrujú na slobode.“ Pred časom pripravili projekt zriadenia stálej strážnej služby. Mestská polícia má totiž na dvadsaťtisícovú Vrakuňu jediného policajta. Na porovnanie, napríklad Galanta ich má zhruba sedemnásť. „Jedinou účelnou cestou je zriadenie stanice štátnej polície v priestoroch zdevastovaného kultúrneho domu Talin, ktorý je pár metrov od problematického činžiaka. Je o to logickejšie, že odtiaľ by sa strážcovia zákona mohli ľahšie starať aj o poriadok v Podunajských Biskupiciach. Kľúčové pre nás je, aby konečne začali konať kompetentné úrady. Mestská a štátna polícia, súdy…“

Vianočné tipy na darček