Dal by sa z nich urobiť turistický raj. Zatiaľ však pomaly chátrajú

Gánovské slaniská - nevyužitá rarita v hozeleckom katastri

Domov

Okolo kovovej rúry zanesenej vodným kameňom zavládlo vzrušenie. „Už bude striekať, už to bude, kde si tak dlho,“ kričí žena na svojho muža, ktorý tak ako väčšina manželov iba prevráti oči a pomaly sa zdvíha z deky. Žena už naťahuje ruky k rúre, ktorá má tvar šibenice, ale zatiaľ z nej padajú len kvapky. Pýtame sa, ako dlho vodná šou potrvá. „Pätnásť minút,“ povie žena. „A strieka každých šesťdesiat minút.“ Muž ju poopraví, že je to šesťdesiatpäť minút, a tentoraz prevráti oči ona.

Fakt je, že z rúry už tečie malý potôčik a k jazierku sa zbiehajú ľudia. Ešte vždy máme dosť času, aby sme si preštudovali čudný predmet na dne. Na lastúru je to priveľké, na kameň to má príliš dokonalé tvary. Pneumatika! Ktosi ju tam kedysi hodil a travertíny sa postarali o jej dnešnú podobu. Ale to sa už rúra zmenila na „vodné delo“, ľudia sa radujú, vystavujú jej raz chrbát, raz nohy. Tvrdia, že voda je liečivá, vraj pomáha pri reume aj proti kožným chorobám. No čo by ste chceli viac?

Zábavná voda

Hozelec. Obec, ktorá susedí s Gánovcami a z oboch je krásny výhľad na Vysoké Tatry. Gánovce majú svojho neandertálca, časť jeho lebky vykopal v roku 1926 kamenársky majster Koloman Koki a v päťdesiatych rokoch minulého storočia našli aj odliatky jeho kostí a pracovných nástrojov. To preto na travertínovej kope menom Hrádok dnes tróni neandertálec s palicou v ruke vyrezaný z dreva. Hneď pri ňom je bazén s minerálnou vodou, v letných horúčavách nabitý do posledného miesta. Môže sa zdať, že Hozelec popri Gánovciach pripomína chudobného príbuzného, ale nie je to pravda. To, čo má v katastri on, v Gánovciach nemajú. A nemajú ani turistov, skôr rekreantov z okolia, ktorí si prídu užiť tunajšie jamy plné minerálnej vody, vždy teplej 26 stupňov Celzia. Ak vrt číslo dve, to je ten zábavný, strieka každú hodinu, vrt číslo jeden nestrieka, zato tečie stále. „Vyvŕtali ho v roku 1977 a hneď za ním je travertínové pole,“ hovorí starosta Jozef Pavligovský. A dodá, že od čias jeho mladosti sa to tu dosť zmenilo. Vždy sa nájde ktosi, kto sa rozhodne, že minerálka by mala tiecť inak, než si to predstavuje ona, prehradí ju alebo vykope novú trasu.

A keď voda prestane tiecť, staré travertínové pole sa po čase rozpadne na prach. So všetkým, čo k nemu patrilo, teda aj s rastlinami, ktoré voda zakonzervovala a budúce generácie na nich mohli študovať, čo nám tu rástlo. Napríklad sivuľka prímorská či skorocel prímorský. V Európe ich nájdete predovšetkým na morských pobrežiach pri Atlantickom oceáne, Severnom, Baltskom i Nórskom mori a Severnom ľadovom oceáne. Tam obyčajná rastlina, ale nie u nás. „Naše Karpatské travertínové slaniská sú jedinečné tým, že sú iba na Slovensku. V Liptove povedzme Bešeňovské travertíny či Sivá Brada na Spiši. No a Gánovské slaniská. Práve na týchto miestach rastie slanomilná vegetácia, akú by ste na zvyšku nášho územia hľadali márne,“ hovorí Katarína Žlkovanová, botanička zo Správy Tatranského národného parku.

Boží dar v ponímaní rekreantov

Kataster Hozelca a Gánovské slaniská. Byť Hozelčanom, asi by to človek niesol ťažko. Lenže keď to tu v roku 2004 pomenúvali, prischlo tomu meno Dolina Gánovského potoka. Názvoslovná komisia z toho urobila Gánovské slaniská. Lenže vysvetľujte niekomu, že názov nie je odvodený od obce Gánovce, ale od Gánovského potoka. A ku Gánovským slaniskám patrí aj zrejme to najkrajšie, čo Hozelčania majú - Biely Kameň.

Hora z travertínu, kde sa ešte v osemdesiatych rokoch minulého storočia ťažilo - dynamitom, a tak z nej zostala iba polovica. Nie je tajomstvo, že takmer každý dom v Hozelci má v spodnej časti travertínový sokel.

Ale aj tá polovica stačí, aby vás očarila. Voda, ktorá kedysi tiekla zvrchu, vyteká priamo zo skaly, pod ňou je minijazierko, z ktorého sa dá napiť, pod ním väčšie jazero, kde sa práve kúpe otec so synom, Jozef a Roman Kordiakovci. Vravia, že do Hozelca z času na čas chodia a že sa im zdá, že to jazierko ktosi prehĺbil, aby sa v ňom dalo lepšie kúpať. Jamu ktosi prehĺbil, ktosi hodil pneumatiku k vrtu číslo dva, ktosi prekopal vode cestičku tak, aby tiekla podľa jeho predstáv, ktosi...

Keď návštevníkom poviete, že sú na chránenom území Natura 2000, pozerajú sa na vás ako na prízrak. Ak dodáte, že by sa v tých jazierkach vôbec nemali kúpať, očami vás prekolú a dodajú, že „toto je Boží dar, tu by sa mali vybudovať kúpele“. A keď starosta začne rozprávať, že by na hozeleckých Gánovských slaniskách chcel vybudovať náučný chodník a časť pri Bielom Kameni by mohol preklenúť nadzemný chodník, aby denne desiatky ľudí nešliapali na travertínové polia, od údivu otvárajú ústa. Takto si na to všetci zvykli, takto im to vyhovuje.

Keby to bola pravda, nemuseli by Hozelčania z tohto územia vyzbierať a vyviezť tony pneumatík a iného bordelu a starosta by sa nemusel usilovať odstrániť obrovskú čiernu skládku, ktorá blízo doliny vznikla. A nemusel by ani skúšať, či tú pneumatiku pri vrte číslo dva dokáže vytiahnuť a vyhodiť. „Nejde to! Skúšali sme to. Za tri desiatky rokov sa stala súčasťou travertínu,“ hovorí.

Lepšia ako piešťanská?

„Nieže to napíšete tak, aby sa na slaniská nahrnuli tisícky ľudí! Je to veľmi krehké a zraniteľné územie a priveľa ľudí by ho mohlo poškodiť alebo úplne zničiť,“ povedala Katarína Žlkovanová. „Prišli by sme o prírodnú raritu.“ Ukazuje na povlaky na jazierkach, v ktorých sa „kolonizujú mikroorganizmy“, a rozpráva, že farba travertínu bude závisieť od ich farby. Zelenkavá, béžová, okrová... Dobre to vidno na kuse kameňa, ktorý ktosi nedávno vykopal zo žliabku, kadiaľ voda tiekla. Asi aby tiekla rýchlejšie. A možno bude mať aj farbu opaľovacieho krému, aký používajú rekreanti. Kým sa travertín nezmení na prach.

V Hozelci majú až 32 minerálnych prameňov. Tie, ku ktorým treba kráčať dlhšie, sú vo výhode. Predsa len, komu by sa v tom teple chcelo kráčať ku kopcu nazvanému Na Ružomberok? Keď ho však obídete, nájdete niečo, čo pripomína Sivú Bradu. Veľké travertínové pole a nad ním výver ustavične bublinkujúcej vody. Veď aj dostal meno Bublanina.

Bublala tak dlho, kým nevytvorila časť kopca Na Ružomberok. Medzičasom sme však prekročili hranice hozeleckého a gánovského katastra a teraz sme v tom gánovskom. Bublanina je súčasťou prírodnej rezervácie Briežky, čiže vzťahuje sa na to naša legislatíva. Všetko ostatné v hozeleckom katastri je chránené územie Natura 2000, čo je zase európska legislatíva.

Bublaninu Európa nechráni a zvyšok zase nemá pridelenú slovenskú kategóriu chráneného územia. „Keď som bol chlapec, na hozeleckých pozemkoch boli okolo vrtov iba močariská. Aj sme to volali Na močároch. Len niektorí chlapci vedeli, kde môžu stúpiť, aby sa im noha nezaborila hlboko do bahna. Ženy tam chodievali močiť ľanové plátno. Lenže v sedemdesiatych rokoch sa rozbehli melioračné práce a bolo po močiaroch,“ rozpráva predseda urbariátu Miroslav Kováč. Aj on zdôrazní, že tá voda je liečivá. „Vždy k nám chodili ľudia s polámanými údmi či s reumou. A môj brat raz šiel na liečenie do Piešťan a keď povedal, odkiaľ je, spýtali sa ho - A vy ste sem načo prišli? Však tá vaša voda je lepšia ako piešťanská!“

„Poďme sa k tomu hlásiť!“

Lepšia, ale nevyužitá. V Hozelci neslúži ani ako kúpele, ani ako lákadlo pre turistov. Možno mala šťastie. Za socializmu kúsok od prvého vrtu postavili popradské podniky veľký rekreačný objekt, mal to byť pioniersky tábor. V roku Nežnej revolúcie už väčšia časť budovy čakala iba na kolaudáciu.

Po roku 1989 však objekt pripadol Tatravagónke v Poprade, domáci vám ochotne povedia, že potom ho ešte asi desať rokov strážila esbéeska a nakoniec ho nechali napospas osudu. V polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia tu chceli vybudovať golfové ihrisko, ktoré by pojalo aj vývery a jazierka a vtedy robili i rozbory vody.

No zostalo iba pri pionierskom tábore, ktorý sa ticho rozpadáva za náletovými drevinami. „Kedysi Hozelec žil,“ spomenie starosta. Rozpráva o majálesoch, juniálesoch, juliálesoch. Aj o prístupovej ceste k travertínom, ktorá bola lepšia pred päťdesiatimi rokmi než dnes. Dnes je najschodnejšia tá cez Gánovce. A potom starosta povie to podstatné: „Však je to naše, poďme sa k tomu hlásiť!“ Myslí tým všetko, čo je dnes na území Natury 2000. „Chceme chrániť to, čo tu máme,“ hovorí starosta. S urbariátom osadili aj informačné tabule, aby ľudia vedeli, kde vlastne sú. Architekt Ján Jariabka, tvorca územného plánu obce, dodáva, že by vodu radi využili aj na liečebné účely. Budú tu kúpele regionálneho významu?

Alebo iba náučný chodník pre tých, ktorí chcú vidieť, ako sa rodí travertín? Na túto otázku v tejto chvíli odpoveď neexistuje. Tak či onak, je fajn, že na travertínové kopy už nepoužívame dynamit a z miest, kde žil pračlovek, už nie je kameňolom. Predsa len sme sa posunuli ďalej, začali sme uvažovať. A to je dobre.

Domov