Dedina Mládeže: V najmladšej slovenskej obci žijú hlavne dôchodcovia

Obec, ktorá mala byť výkladnou skriňou socializmu, dnes mladých ľudí veľmi neláka. Ako sa tu žije dnes?

Domov

Najdlhšie fungujúca inštitúcia v Dedine Mládeže je vraj - krčma. Súčasnú budovu postavili „až“ v roku 1958, táto nenahraditeľná inštitúcia však údajne mala miesto v obci už skôr, keď tam stáli len prvé jednoduché budovy družstva a ubytovne.

A kostol v Dedine Mládeže nie je vôbec. Dôvod? Projektovali ju ako vzorovú dedinu socialistickej roľníckej mládeže. Do tejto doktríny viera v Boha nezapadala.

Až teraz, keď prešli celé desaťročia, miestni si postavili aspoň kaplnku. Na jej ozdobnom kovaní nájdete motívy klasov, lopát a motýk. Vitajte v Dedine Mládeže, kedysi výstavnej skrini socializmu, z ktorej sa počas rokov stala skôr dedina dôchodcov.

Mladí futbalisti

Hoci v posledných rokoch to tu ožíva. „Máme mladých futbalistov,“ pochvália sa miestni. A vzápätí zamyslene dodajú: „Majú tak tridsaťpäť-štyridsať rokov.“

Pôdorys Dediny Mládeže je jednoduchý: obrovské centrálne námestie a rovnobežné ulice. Všetko akoby nalinkované podľa pravítka. Ulice dodnes nesú mená ako Mičurinova či Makarenkova, na počesť významných mužov Sovietskeho zväzu.

Krčmu neprehliadnete. Pár krokov od námestia, pár krokov od hlavnej cesty na Kolárovo, s obchodíkom a jednoduchým turistickým ubytovaním v podkroví. „Tu preberieme parlament, šport, dianie vo svete,“ hovorí štamgast Juraj Valkovský.

Nesedia sami doma, radšej zájdu do krčmy do kolektívu. Krčmár Ján Németh už presne vie, o koľkej ktorý hosť príde a čo bude piť. „Aj o čom bude rozprávať,“ smeje sa.

Otvorené má 362 dní v roku, okrem Štedrého dňa, Veľkého piatka a 1. januára, vždy už od ôsmej ráno. Prijíma poštu, má terminál na platby kartou, úhrady šekov a výber hotovosti. Aj obchod vedľa je jeho, ten je otvorený v klasických otváracích hodinách, ale ak niekto niečo potrebuje, ochotne mu otvorí aj inokedy.

Krčma je tu centrum diania. Veľký socialistický kultúrny dom, ktorý dedina dostala za odmenu, za dobré výsledky poľnohospodárskeho družstva, využívajú málo. Piatkové diskotéky aj Silvester sa odohrávajú v krčme. Niekedy vraj aj starostka, keď potrebuje niečo vybaviť s občanmi, zájde radšej tam.

Z nadšenia

V eufórii, ktorá nastala po 2. svetovej vojne, keď bolo treba budovať novú, socialistickú krajinu, navrhli pohlavári - vybudujme Priehradu mládeže. Mladí z celej republiky prišli na Považie stavať vodné dielo. Potom sa vybrali do Banskej Štiavnice a vybudovali železničnú Trať mládeže.

A v roku 1949 napadlo skupinu nadšencov založiť projekt venovaný poľnohospodárstvu. Zveľaďovali by v ňom zaužívané postupy, skúmali nové možnosti a vychovávali mladých odborníkov. Spomedzi viacerých lokalít si vybrali pasienok Dogos severne od Kolárova.

Dedina Mládeže bola oficiálne založená 4. apríla 1949 a dodnes je najmladšia obec na Slovensku. „Po vojne neboli pracovné príležitosti. Preto ľudia ochotne robili aspoň niečo,“ rozpráva Juraj Valkovský. Jeho starší brat bol v prvej vlne dobrovoľníkov. „Keď sa o pár rokov ekonomika pozbierala, mnohí sa vrátili domov.“

Prví dobrovoľníci bývali v jednoduchej kolibe, čo tu zostala po pastieroch. Najprv postavili drevené kuríny; rozbehnúť výrobu bolo dôležitejšie ako solídna strecha nad hlavou. Potom prišli na rad dve ošipárne. Mladí tu skutočne žili iba z nadšenia.

Zúrodňovali a obrábali pôdu, chovali hospodárske zvieratá. Z koliby sa presťahovali do kurínov, vraj do lepšieho. Neskôr pribudli dva baraky, jedáleň a klubovňa.

Rastlinná a živočíšna výroba boli prvoradé. No bolo treba budovať aj dedinu. Vznikali prvé lásky a manželstvá. Do konca roka 1951 boli hotové domy na prvých dvoch uliciach.

Brigádnici, ktorí sa rozhodli usídliť natrvalo, si ich chválili. Dve obytné miestnosti, kuchyňa, kúpeľňa - vraj až príliš honosné pre roľníkov. Boli to ľudia pochádzajúci z jednoduchých pomerov a navyše zažili nedostatok počas dlhej vojny.

Ryža a prasatá

Na JRD naštartovali program výchovy traktoristov a začali dokonca pestovať ryžu. „Išlo to fantasticky, úroda bola veľmi dobrá, žali ju kombajnmi. Nie ako našli priatelia v Číne, ktorí ju vytrhávajú po jednej rastlinke. Ale nejaký úradník potom rozhodol, že ryža sa už pestovať nebude,“ krúti hlavou Juraj Valkovský.

Potom začalo družstvo chovať a šľachtiť prasatá. Za skvelé výsledky hospodárenia dostali od štátu dar - kultúrny dom. Juraj Valkovský bol v najslávnejších časoch Dediny Mládeže ešte dieťa.

Pamätá si časté návštevy politikov. A že sa vtedy dobre navarilo, keď prišli. „Strana a vláda chodievali kontrolovať našu dedinu ako svoju výstavnú skriňu.“ Družstvo zamestnávalo 800 ľudí. Dnes ich je tridsaťpäť. Aj krčmár Ján Németh tam pracoval, ako plemenár. No už nie je čo šľachtiť. Obrovská živočíšna výroba je zrušená, zostalo len základné stádo dojníc.

Ďalší zo štamgastov, Ľudovít Sabo, robil zas vychovávateľa v detskom domove. Prvé deti doň prišli pred Vianocami v roku 1966. Funguje dodnes.

„Kedysi sme boli úspešní. Naše deti sa zúčastňovali na športových súťažiach po celej republike a nosili z nich medaily. Nemali sme konkurenciu,“ spomína Ľudovít Sabo. On je „cezpoľný“, prisťahoval sa kvôli práci v detskom domove zo Zlatnej.

Postupne pribudla škôlka a základná škola - obe sú už zrušené, detí je málo a dochádzajú do Kolárova. Dnes má Dedina Mládeže 483 obyvateľov aj s chovancami a so zamestnancami detského domova.

Izba revolučných tradícií s fotografiami a expozíciou venovanou budovaniu dediny je v kultúrnom dome od roku 1979. Ďalšou pýchou obce boli obrovské stretnutia mládeže. Každých desať rokov prišli tisícky mladých z celého Československa. Z dediny sa na tri dni stal stanový tábor. Mladí hrali, spievali, športovali. Dedina Mládeže ich bola plná - a zaslúžila si svoj názov.

Demokratické časy

Po nadšení prišli horšie časy. Komunistickí pohlavári uvažovali o zlúčení malých obcí. Dedina Mládeže, kedysi výstavná skriňa socialistickej poľnohospodárskej výroby, bola istý čas odsúdená na zánik spojením s Kolárovom. Našťastie, prežila.

Vláda vyhovela žiadosti občanov, aby kedysi svoju obľúbenú dedinu ponechala samostatnú. Zrušili len poštu. Najhoršie podľa Juraja Valkovského prišlo s demokratickými časmi.

„Odvtedy som nebol na dovolenke. Hranice sú síce otvorené, víza netreba, ale nemáš za čo ísť. Predtým sme boli v Juhoslávii, Bulharsku, Rusku. Balaton v Maďarsku ani nepočítam. V zime sme chodili lyžovať. To bol iný svet.“

S príchodom demokracie podľa neho odišli istoty. „Keď som bol mladý chlapec, nemal som ani na pivo. Ale zobrali sme si pôžičky, postavili sme domy a kúpili si autá. A splatili sme to, ani sme nevedeli ako, strhávali nám to z výplaty, prešlo osem rokov a prišiel výpis, že pôžičky sú splatené. Nebál som sa ako dnešní mladí, keď si berú hypotéky.“

A ako si dokázali privyrobiť na melónoch a paprikách! Socialistické zákonodarstvo umožňovalo predávať poľnohospodárske prebytky zo záhrad a dane nebolo treba platiť. Kto mal trochu času, predával sám popri cestách, kto nie, odviezol svoju úrodu do výkupu.

„Priemerný mesačný plat bol vtedy 2 700 korún. Za leto sme si privyrobili aj stotisíc. Boli to skvelé peniaze,“ spomína Juraj Valkovský.

Chlapom v krčme sa napriek všetkému viac pozdával život za socializmu než teraz. Krútia hlavou nad novinkami. Napríklad nad tým, ako skončilo miestne družstvo.

„Šľachtili sa tu prasatá a vyvážali ďaleko. Teraz je všetko zrušené. Radšej dovážame. Už nemáme na Slovensku pomaly domáce mäso. Lacnejšie je vraj doviezť, ako vychovať,“ čudujú sa tejto zvláštnej logike.

Domov